Michaela Králiková: My ženy sa staráme o svojich blízkych, ale na seba zabúdame

Michaela Králiková je autorka kulinárskych kníh, ktorá si získala sympatie širšej verejnosti vďaka účasti v televíznej show Masterchef. Svoj sen o vlastnej kaviarni si splnila v Malackách, kde sídli jej sieť Králiková Cafe & Cakes a Manufacture. Okrem zdieľania svojho kuchárskeho umenia sa s ľuďmi delí aj o celkom iný osobný príbeh, v ktorom podstúpila mastektómiu. O svojej skúsenosti verejne hovorí, aby motivovala iné ženy k prevencii a  starostlivosti o seba.

Odkedy vnímaš pojem ,,rakovina prsníka“?

Rakovina bola v našej rodine prítomná, odkedy som bola malá. Možno práve preto sa to slovo stalo pre mňa normálnym. Prešla ňou dvakrát moja babička, mama, i teta. Ďalší príbuzní mali iné druhy rakoviny. Téma bola súčasťou môjho bežného detstva aj vyrastania.

Kedy si začala vnímať,  že sa môže týkať aj teba?

To prišlo až neskôr. Zaujímavé je, že som si ako dieťa túto tému nespájala v súvislosti so smrťou alebo tými najhoršími možnosťami. Keď sa dnes povie toto slovo, v ľuďoch vyvoláva až hrôzu, pretože vedia, že ide o chorobu, na ktorú sa môže aj zomrieť. Ako dieťa som ju vnímala podobne, ako chrípku alebo iné bolesti a ochorenia, z ktorých sa človek dostane - možno práve preto, že ani babička nikdy nespomínala, že by sa bála smrti alebo sa ľutovala. Preto som to ani ja nikdy tak nevnímala,až do dospelosti, kedy diagnostikovali rakovinu mojej mame. Mala som vtedy 34 rokov. Ako dospelá som si všetko uvedomovala inak a začala som sa báť o mamin život. Uvedomovala som si aj súvis v rodine - babička, mama - a že sa to možno týka aj mňa.

V tvojom prípade bola situácia iná, ako keď si žena všimne hrčku alebo inú zmenu na prsníkoch, ktorú by mala riešiť. Čo si si vtedy povedala?

Keď mamine diagnostikovali rakovinu, zavolali nás z oddelenia genetiky z onkologického ústavu. Spĺňali sme kritériá, aby urobili genetické testy mne aj ďalším príbuzným, pretože ochorenie sa môže týkať aj mužov. Tento gén spôsobuje nielen rakovinu prsníka, ale aj rôzne iné typy. Gén, ktorý zistili testovaním mne, spôsobuje rakovinu prsníka, vaječníkov a pankreasu. Nebola som prekvapená, ani som túto informáciu nebrala ako tragédiu - nezistili mi rakovinu, ale to, akú mám genetiku. Som preto prekvapená, keď mi na sociálnych sieťach píšu ženy, ktoré sa boja dať si zistiť svoj stav, aj keď majú nárok, pretože sa boja tohto zistenia a toho, čo budú robiť. Čudujem sa, pretože sa zvykneme sťažovať na zdravotnú starostlivosť - hoci je lekárov skutočne málo a termíny sú nie vždy včasné. Zrazu je tu ale niečo, čo je nám dostupné a nevyužijeme to len preto, že sa bojíme výsledkov.

Otázkou je, či sa ľudia boja výsledkov alebo toho, čo potom. Ako si ty prišla k svojmu rozhodnutiu, čo ďalej?

Bola som pripravená, že pozitívny výsledok vyjsť môže a nemusí. Ak by aj niekomu vyšiel pozitívny výsledok, nie je 100 % istota, že rakovinu dostane. Výsledky neodpovedajú iba áno/nie, ale sú celým súhrnom množstva informácií, ako je pravdepodobnosť vzniku ochorenia, ako sa vekom alebo pridruženými ochoreniami zvyšuje a podobne. Je to celá lekárska správa. Nikdy som nepremýšľala, či sa dám testovať, ale kedy. Povedomie aj osveta boli čoraz väčšie, šírila ich, napríklad, aj Angelina Jolie. Pamätám si, že hneď, ako som bola s výsledkami konfrontovaná, rozhodnutie bolo pre mňa samozrejmé. Nechcela som, aby moje deti a blízki museli zažívať to, čo som sama videla ako dieťa a bolo pre mňa bežnou súčasťou. Rozhodla som sa teda, že do toho idem, otázkou bolo len, kedy.

Čo zohrávalo úlohu v načasovaní a kedy si si povedala, že práve teraz je na zákrok správny čas?

V období, kedy mamine zistili rakovinu a mne pozitívnu genetickú predispozíciu, som prekonávala náročný rozvod. Celkovo to pre mňa bolo o to ťažšie obdobie. Chcela som najskôr ukončiť osobné veci, kedy som nemala fyzickú, ani mentálnu silu podstupovať takúto operáciu. Trvalo mi asi 2 roky, kým som sa rozhodla, že je čas. Mala som asi 36-37 rokov. Objednala som sa na konzultáciu na onkologický ústav s tým, že chcem ísť na preventívnu mastektómiu. Dali mi termín o rok, mojej priateľke o dva roky. To je odkaz, aby to aj iné ženy riešili čím skôr, pretože to až tak skoro pravdepodobne nebude. K termínu som mala podstúpiť aj predoperačné vyšetrenia. Súčasťou nich bola mamografia, sonografia a MR prsníka. Pri vyšetreniach mi našli nález, 4 cm vysoko zhubný nádor. Bol tak hlboko na hrudnej kosti, že ho nebolo vidieť ani cítiť, bol viditeľný len na rezonancií. Preto sa musela preventívna operácia zrušiť.

Tým pádom si mastektómiu nepodstúpila už len dobrovoľne. Zárodok tam reálne bol. Pomohlo však, že si si dala urobiť genetické testy, pretože si mala vopred informáciu, no čakala si rok. Čo nasledovalo potom?

Zmenilo sa to, že moja spokojnosť, že sa starám o svoje zdravie a idem na preventívnu operáciu, sa zmenila na úplné zúfalstvo. Mala som pocit, že som aj tak prišla neskoro. Preventívna operácia sa od onkologickej operácie líši v tom, že vám nemôžu hneď urobiť rekonštrukciu. Ak by bolo potrebné ožarovanie alebo chemoterapia, nie je dobré, aby bola prítomná cudzorodá látka. Taktiež sa vo vyššom rozsahu odoberajú uzliny a vzorky a celkovo, musela som podstúpiť iný typ operácie, v inom termíne aj pracovisku. Podstúpila som taktiež biopsiu, ktorá sa kvôli hĺbke nálezu robila pod magnetickou rezonanciou, po ktorej sa rozhodlo o odstránení oboch prsných žliaz.

Takže si si prešla podobnými vyšetreniami a skúsenosťou, ako si zažili ženy, ktoré boli diagnostikované inou cestou, než je tá tvoja. Tvoja skúsenosť je trochu iná - aj vďaka tomu, že si išla na genetické vyšetrenie a urobila si rozhodnutie, ktoré vďaka nemu prišlo trochu skôr.

Na jednej strane som mala cestu veľmi podobnú onkologickým pacientkam, no nemusela som podstúpiť chemoterapiu, ani ožarovanie. Vo včasne zachytenom náleze bola atypia. Po 9 mesiacoch som mohla podstúpiť náhradnú, rekonštrukčnú operáciu. Pacientiek, ako aj foriem ochorenia a jeho rozsahu je však mnoho. Celý proces liečby, hodiny strávené na onkológii a stretnutia s pacientkami na jednej strane človeka zocelia, má voči téme odolnosť. Zrejme aj preto hovorím o ochorení veľmi vecne.

Čo je podľa teba kľúčové a ako pomôcť ženám, aby čo najskôr vyhľadali prevenciu? Rakovina prsníka patri medzi najlepšie liečiteľné-až 90 % žien sa môže úplne vyliečiť, ak sa zachytí včas.

Zo začiatku som bola ohľadom témy citlivejšia, no častá konfrontácia s ňou, ma časom zocelila. Záujmom všetkých je, aby ženy využili viac prevenciu. V tom je možno odkaz - rakovina prsníka je vďaka vede a medicíne jednou z najlepšie liečiteľných foriem, ak sa včas zachytí. Na Slovensku chodí na preventívne vyšetrenia asi len tretina žien. Boja sa, majú predsudky alebo majú domnienky-ako napríklad, že počas kojenia nemôžu dostať rakovinu prsníka. Mám kamarátku, ktorá ochorela práve počas obdobia kojenia. S ochorením je spojených množstvo mýtov, je ale dôležité nezabúdať sama na seba. Ako ženy sa často staráme o všetkých - deti, muža, prácu, i domácnosť. Všetko toto vieme „zmenežovať“, ale na svoj termín u lekára v kalendári nevyjde čas. Niekedy môže byť už neskoro.

Aj v mojom okolí sú priateľky, ktoré neboli 2-3 roky na preventívnej prehliadke. Prekvapuje ma to, keďže jediné, čo máme, je naše zdravie. Práve preto by sme sa oň mali starať, aj na preventívnych prehliadkach. Ako vnímaš samovyšetrenie, ktoré je v dnešnej dobe často komunikované?

Myslím, že sú nálezy a nádory, ktoré sa dajú nájsť samovyšetrením, ale sú i také, ktoré sa takto nedajú nájsť. Preto by som sa určite nespoliehala len na to, že ak si nič nenájdete, je všetko v poriadku. No je to stále prvý a mnohokrát aj najčastejší spôsob, ako si žena nájde hrčku na nejakom mieste v prsníku. Ja osobne som mala nález hlboko, až na hrudnej kosti - je to skôr ale rarita, ktorou nechcem nikoho strašiť. U mojej mamy, aj babičky, bolo ochorenie nájdené pohmatom. Dobrá správa je, že obe z nich žijú, babička má 89 rokov, mamina má po 60-ke, čo je vďaka dnešnej medicíne.

Aj po takejto operácií treba samovyšetrenie stále robiť. Aj v mojom prípade, hoci už nemám prsia, sú miesta a uzliny, ktoré stále treba kontrolovať. To platí aj pre ženy, ktoré majú prsia akejkoľvek veľkosti, napriek predsudkom, že v malých prsiach sa nález nevytvorí. Preto je dôležité, aspoň raz za mesiac, pár dní po menštruácii, dvihnúť v sprche ruku a skontrolovať sa. Každá žena si pozná svoje telo a veci, ktoré má na sebe rada a vie, keď niečo nie je v poriadku. Ženská intuícia je veľmi silná - keď ju počúvame a nepopierame, vie nám napovedať.

Kľúčové je teda poznať samu seba a kontrolovať prípadné zmeny - môže to byť prvý krok. Nebáť sa ísť na vyšetrenie, či testy, hoci sme na nich neboli niekoľko rokov. Najdôležitejšie je vykročiť...

Sú veci, na ktorých nám záleží a na tom, ako vyzeráme - vlasy, či nechty. Všimneme si a sme vnímavé aj voči detailom, napríklad, ak nám vlasy odrástli. Rovnako to je voči našim deťom. To isté by malo platiť aj pri prsiach a celkovo pri poznaní seba a svojho tela.

Aký je tvoj dobrozvyk pre zdravie?

Veľa dobrozvykov som sa naučila postupne. Keď som bola mladšia, až tak som sa o seba nestarala, neuvedomovala si svoju krehkosť. Dnes považujem za dobrozvyk, že sa učím hovoriť aj ,,nie“- ľuďom, veciam, situáciám, kde sa necítim dobre. Ale taktiež aj hovoriť  áno. Je dôležité rozpoznať rozdiel a čomu povedať áno. To môže taktiež platiť v starostlivosti o seba a v prevencii. Sú veci, ktoré nám neslúžia a míňajú náš čas a energiu. V praxi odmietnem aj stretnutie, návštevu, či dôležitý event, ak som unavená a nechcem prísť. Môže to byť ťažké najmä kvôli očakávaniu ľudí - rodiny, priateľov.

Tento mesiac mi pripomína, že nič viac, ako samých seba, nemáme. Hoci má oslavnú atmosféru, sú aj príbehy, ktoré nemajú šťastný koniec - podobne, ako u mojej kamarátky. Tento mesiac by preto mal byť aj o týchto ľuďoch, ktorým medicína, zatiaľ, pomôcť nevie a žijú medzi nami. Myslieť by sme preto mali na všetkých, aj tých, o ktorých sa nevie. Tí, ktorí si uvedomili, že tu nie sú navždy, majú o to väčšiu chuť žiť. To bolo aj moje najväčšie uvedomenie si.