Dvojnásobná majsterka sveta Patrícia Tománková: Šport by sa nemal robiť z donútenia

Na Slovensku má dnes problém s nadváhou takmer každé štvrté dieťa a odborné prognózy varujú, že v najbližších rokoch sa tento trend môže ešte zhoršovať. Prevencia však nie je len o programoch a odporúčaniach, ale aj o tom, čo ľudí reálne motivuje k zmene: dobrý príklad, radosť z pohybu asprávne návyky.

V rozhovore sa dotkneme aj toho, ako môže šport pomôcť motivovať deti a mladých ľudí k pohybu - a čo si z juda môžeme zobrať do bežného života, keď ide o rešpekt, pokoru a rovnováhu.

Patrícia, aké je to byť majsterkou sveta?

Je to veľmi príjemné zadosťučinenie za ťažkú prácu, ktorá za tým je. Je to ale aj zásluha všetkých ľudí, ktorí mi pri príprave pomáhali. Víťazstvo som dosiahla už pred časom, aktuálne už viac pracujem na budúcnosti.

Narodila si sa do rodiny judistov, preto je zrejmé, čo ťa k tomuto športu priviedlo. Všetko okolo teba sa od narodenia točí okolo  juda - tvoj starý otec je zakladateľom judistického klubu, otec je tvoj sensei-tréner, súrodenci tiež robia judo. Čo na ňom baví teba?

Je veľmi všestranné, každý si v ňom nájde vlastný štýl - je bojom v postoji, i na zemi - ak aj spadneme, vždy je sa čo nové učiť. Je v ňom veľa pravidiel, ktoré sa stále menia, podľa toho je potrebné meniť techniky a taktiky. Baví ma, ak sa mi nová technika na zápasoch podarí, ale aj hľadať chybu, ak sa technika nepodarila.

Na Slovensku nepatrí judo k populárnym športom, o to raritnejšie je, že sa mu venuješ ako žena.

Pre veľa ľudí je spojenie dievčaťa a bojového športu netypické. Aj v minulosti sme mali olympijského medailistu, muža, Jozefa Krnáča. Nikdy sme - ako Slovensko - nemali výrazne dobré ženy v jude, som preto rada, že sa to teraz mení. Aktuálne majú lepšie výsledky ženy. Judo začína ísť viac do povedomia verejnosti, hoci ľudia viac sledujú futbal, hokej, bicyklovanie, pretože sme v nich boli historicky úspešní. Ľudia začínajú vnímať judo práve preto, že v ňom máme výsledky.

Keď si spomenieš na detstvo, kedy začali tvoje prvé cviky a judistické ťahy na tatami?

Na základy juda sme chodili už zo škôlky, kedy nás trénoval môj dedko, viac hravou formou. Učili sme sa základy - ako správne padať. Keď začalo byť neskôr judo viac reálne, chýbala mi v ňom hravosť  a trochu ma musel otec doňho tlačiť. Keď som ale začala chodiť na súťaže, na mojej prvej som skončila na druhom mieste. Veľmi ma to mrzelo a chcela som byt prvá - odvtedy som začala vážnejšie trénovať, aj vyhrávať súťaže na Slovensku ,  v Poľsku a Čechách, v rôznych kategóriách. To vo mne vzbudilo bojovnosť. Bolo iné zápasiť so silnejšími chlapcami, bavilo ma to.

Takže tvoja prvá ,,prehra“, 2. miesto, ťa motivovala k ďalším výhram?

Myslím, že áno. 2. miesto viac mrzí, pretože som stratila prvé. Tretie miesto znamená, že som vyhrala posledný zápas. Preto druhé miesto zamrzí viac.

Čo je tvoja najsilnejšia stránka?

V jude sa viem rýchlo, motoricky učiť. Keď ma technika baví, veľmi rýchlo sa ju naučím a začnem ju používať. Je to zrejme niečo, ako vrodený talent. Veľmi často vyhrávam v boji na zemi, mám zovretie, z ktorého sa súper nevie dostať, ak ho nasadím správne. Malé deti majú túto techniku samozrejme zakázanú a povolená je až od určitého veku, približne 11-12 rokov. Túto techniku ma naučil otec a neskôr mi pomáhal môj japonský tréner. Moje súperky túto techniku poznajú, vedia, že ju využívam a bránia sa. Je to taktika, ak súperíte s dobrým zápasníkom. Vopred si napozerám jeho zápasy a poznám jeho štýl juda aký používa a viem ako sa mám brániť.

Čo znamená ,,judo“ v preklade?

Judo v preklade znamená ,,jemná cesta“. I keď sa to nezdá, je postavené na tom, aby bolo bezpečné - neudiera a nekope sa pri ňom. Malo by byť v jemnom štýle a vyzerať elegantne, ak sa dívate na vrcholové judo. Nie sú pri ňom časté vážne zranenia, hoci ide o bojový šport.

Judo pochádza z Japonska - koľkokrát si ho navštívila?

Každý rok chodíme do Japonska 2 až 3-krát na sústredenia, približne na 2-3 týždne, trávime tam skutočne veľa času.  Japonsko je ako môj druhý domov. Tréningy sú veľmi náročné, disciplína je úplne iná, ako u nás. Tento ich systém vedia zvládnuť len určití ľudia, ktorí sú potom na vrchole v Japonsku a keď zápasia medzinárodne, tak vyhrávajú. Sú špeciálne trénovaní vo veľkých objemoch tréningov. Je to úplne inak zaužívaný systém, ako u nás, pretože judo je tam veľmi rozšírené a populárne.

Je niečo, čo sa ti v Japonsku natoľko páči, že by si to rada preniesla sem domov? Aký najväčší rozdiel vnímaš v ich mentalite a v čom je iná?

V Japonsku je veľké množstvo judistov, na každej strednej aj vysokej škole. Každý tam judo pozná a baví ho. Majú tam pre judo veľké nadšenie. Chcela by som tu mať na jednej strane sparring a s kým trénovať, na druhej strane je tam však veľká konkurencia, ktorá u nás nie je a to je výhoda.

Najodlišnejšie je, že Japonci nedávajú najavo svoje emócie. Sú veľmi uzavretí do seba a neviem, čo si skutočne myslia, čo môže niekedy pôsobí až trochu neúprimné. Vždy sa ale snažia byť slušní, i keď nerozumejú napríklad našej mentalite.

Je aj v jude dôležité skrývať svoje emócie?

Japonci tvrdia, že áno. Ani na žinenke sa netešia, potechu prejavujú, až keď z nej zídu. To väčšina judistov pri veľkých emóciách nezvládne, ak vyhrá veľkú súťaž. Myslím si však, že  pre fanúšikov a divákov je zaujímavejšie, ak športovec ukáže svoje emócie. Je ale fascinujúce, ak je disciplinovaný natoľko, že si ich vie ustrážiť.

Je pre teba dôležité byť preto trocha psychológom a vedieť počas zápasu čítať súpera?

Určite áno, judisti sú rôzni. Ak prehrávajú, sú nervózni a nepríjemní, iní sú zasa úplne pokojní - aj to vie byť nebezpečné, pretože môžu prekvapiť. Ak je súper nervózny, zápasím opatrne, pretože viem, že mi môže ublížiť. Ak je ale pokojný, trocha ho podcením a vtedy ma vie prekvapiť.

Judo je veľmi taktické a zavážia v ňom aj maličkosti. Zápasy na vrcholovej úrovni sú veľmi tesné a mám niekedy 2-3 šance vyhrať zápas, ktorý trvá niekedy 2-3 minúty, niekedy celých 15 minút s predĺžením, ak zápasník nevie súpera dlho poraziť. Tým, že zápasy z medzinárodných súťaží sa dajú na internete voľne dohľadať , je to veľmi taktický šport. Ľudia si ich vopred napozerajú, dávajú si pozor na moje techniky a sústredia sa na moje slabšie miesta.

Vidia tvoj rukopis a naučené ťahy...

Áno, stretávame sa s tým často na sústredeniach, aj na medzinárodných súťažiach. Keďže judo na Slovensku nie je natoľko populárne, nemám tu príliš s kým zápasiť, ako by som potrebovala. Preto chodíme tak často na sústredenia do zahraničia. Ak tam narazím na súperku, s ktorou sa mám stretnúť neskôr v súťaži, zápasím s ňou slabšie, aby som jej neukázala svoje najsilnejšie techniky.

Spomínaš sústredenia, zápasy, preteky. Ako vyzerá tvoj bežný život?

Popri tréningoch musím chodiť aj do školy, ale najmä v sezóne sa sústredím viac na trénovanie. S mojím japonským trénerom mám technický tréning, posilňovanie na naberanie síl, beh 3x do týždňa a denne aj tréning zápasenia. Trénujem teda asi 3-4x denne, 5 dní v týždni. Cez víkendy trénujem trocha voľnejšie, mám 1-2 tréningy a regeneráciu v saune.

Čo iné ti pomáha proti vyhoreniu, či zraneniu sa pri takom množstve tréningov?

Zranenia sa niekedy ovplyvniť nedajú, judo je veľmi nevyspytateľné a neviem predvídať, čo urobí súper. Zranenie môže byť moja i jeho chyba. Šport musí človeka baviť, aby nevyhorel a robiť ho s citom. Keď cítim, že mám dosť, je dôležité si znížiť objem a brať na seba ohľad. Niekedy sa však neviem zastaviť úplne a mám pocit, že som na jude závislá. To cíti zrejme každý športovec, ktorého šport baví. Neviem si predstaviť žiť bez juda a netrénovať dlhšiu dobu, napríklad pri zranení.

Aktuálne máš 18 rokov, v tomto období sa ti najviac formuje tvoj život. Doteraz si športu obetovala všetko. Čo ti priniesol?

Šport prináša i berie v živote veľmi veľa. Mladé roky, ktoré bežní teenageri majú, nemám. Nechýba mi to ale, pretože to mám vynahradené - popri športe veľa cestujem. Je veľká výhoda, že môžem precestovať svet popri niečom, čo ma veľmi baví. Šport mi do života priniesol veľa kontaktov a disciplínu - je dôležité pre mladých ľudí mať niečo podobné. Nie každý musí robiť vrcholový šport, ale je dôležité hýbať sa, mať disciplínu a ísť trénovať, aj ak sa práve na to necítim. Aj keď mám mnoho iných povinností alebo som unavená, nájdem si i tak čas ísť na tréning.

Úspech ti teda nepriniesli dobré gény z rodiny, akoby si mohol niekto povedať.

Určite som sa nenarodila s čiernym opaskom. Je veľká výhoda, že som sa narodila do športovej rodiny, v ktorej mám veľkú podporu. Mám otca trénera, ktorý spraví čokoľvek, aby sme mali výsledky a cítili sa dobre a maminu, ktorá nás veľmi podporuje. Mať zázemie je veľmi dôležité, ale je za tým najmä tvrdá práca, ktorú robím sama.

Máš trik sama pre seba, ako sa motivuješ k tréningu, aj keď sa ti práve nechce? Čo ti pomáha zvládať tlak, keď príde súťaž a ako s ním bojuješ?

Zautomatizovala som si v priebehu rokov, že sa snažím trénovať na 100%, ktoré v ten deň mám, i keď to nie je vždy dokonalé. Je to zvyk. Keď sa človek naučí prekonávať sa, je to stále jednoduchšie.

Keď som začínala chodiť na väčšie medzinárodné súťaže, nikto nečakal, že budem mať výsledky, aké som mala. Prekvapila som samu seba. Ani môj brat, či sesternica, ktorí trénovali o dva roky dlhšie, nemali také výsledky, ktoré som mala za prvý rok. Ľudia si ma začali všímať a mať odo mňa očakávania už v mladom veku. Najviac som to začala cítiť, keď som vyhrala majstrovstvá sveta - čakali, že to o rok zopakujem. Bol cítiť tlak, nevedela som sa na súťažiach uvoľniť a bála som sa prehry. Strach z prehry vie veľmi zviazať ruky. To funguje v každom športe. Športovec sa vtedy nevie dostatočne prejaviť a ukázať všetko, čo v ňom je. S tým mi veľmi pomohol môj brat, mal veľa zranení a v ten rok nemohol takmer vôbec trénovať. Začal študovať športovú psychológiu a to, ako športovci zvládajú stres. Chodil so mnou na súťaže, kde mi psychicky pomáhal a dával mi tipy, ako sa sústrediť a nad čím premýšľať tesne pred zápasom. Aj môj otec a japonský tréner mi vedeli na základe svojich skúseností pomôcť. Nakoniec mi veľmi pomohli, no mala som aj súťaže, kde ma stres premohol a rozsypala som sa.

Od súťaže k súťaži je zrejme rozpoloženie iné. Čo bola najsilnejšia rada, ktorú si dostala, keď tam stojíš? Ktorá rada od brata zafungovala natoľko, že ju odvtedy využívaš?

Najdôležitejšie je sústrediť sa najmä na seba a súpera. Vôbec si nevšímať, že okolo sú ľudia, ktorí ma sledujú a majú odo mňa očakávania a aj niektorí, ktorí chcú, aby som zlyhala. Sústrediť sa len na to, že na to mám a som natrénovaná. Do zápasu dám všetko, čo vo mne je a nenechávam si zviazať ruky neprajníkmi, ktorí si nezaslúžia moju pozornosť v zápase.

Dá sa vojsť do zápasu na žinenku s tým, že dnes si ho idem užiť?

Dá sa to, no čím je väčší tlak na zápas, tým je to ťažšie. Je vidno, že aj vrcholových judistov, ktorí sú olympijskí víťazi, po veľkom výsledku tlak skolí a nevedia podávať také výkony. Je vidno, že sú vystresovaní, pretože ľudia majú od nich očakávania. Stáva sa, že často prehrajú aj so súperom, ktorý očividne nie je lepší, len nevedia práve predviesť svoje judo také, aké je. Stres a tlak sú veľmi zradné a vedia uškodiť.

Navštevuješ obchodnú akadémiu. Keď si porovnáš život svojich spolužiakov s tým tvojím, v čom vidíš najväčší rozdiel?

Mám zopár kamarátok, ktoré mi veľmi pomáhajú a podporujú ma, ale viem, že sú aj ľudia, ktorí mi závidia, že nemusím do školy chodiť a mám výhodu, že si môžem neskôr napísať písomky alebo mi občas učitelia niečo i odpustia, pretože vedia, že mám toho veľa. Veľký rozdiel je v životnom štýle. Spolužiaci majú iné problémy a veci, ktoré ich trápia. Nemám príliš voľného času, najviac sa zaoberám judom. Školu beriem vážne, ale prioritou je pre mňa judo, na ktoré sa aj viac sústredím.

Takmer každé štvrté dieťa na Slovensku trpí obezitou, hovorí sa, že do 10-tich rokov bude mať na ňu nábeh každé druhé dieťa. Vnímam tu spojenie so športom a deťmi, ktoré športujú už v ranom veku, majú iný životný štýl - hýbu sa a aj vzťah k tomu, čo jedia, je iný. Ako vnímaš túto súvislosť?

Deti šport podceňujú a nechce sa im, radšej idú domov, lenivejú. Šport učí disciplíne, vedia, že sa musia učiť do školy, ísť sa hýbať. Každý by si mal nájsť šport, ktorý ho bude baviť a nerobí ho nasilu. Každý si vie nájsť šport, je ich veľmi veľa. Hýbať by sme sa mali predovšetkým kvôli samému sebe, svojmu zdraviu aj efektívnemu využitiu voľného času.

Stávaš sa športovým vzorom pre mnohé deti a veľa dievčat. Čo by si odkázala deťom, ktoré zatiaľ sedia doma a nevedia, čo môžu spraviť? Čo môžeme, naopak, ako rodičia urobiť, aby sme deti motivovali k pohybu?

Deti by mali skúšať športy, ktoré ich bavia. Ak ich to aj nebude baviť, môžu odisť a skúsiť niečo iné. Dôležité je, aby sa začali hýbať a nesedeli. Najmä rodičia by mali deti k pohybu viesť a byť iniciatívni odmala. Mali by byť deťom dobrým vzorom a sami mať k športu vzťah a podporovať ich, nie nútiť. Treba nájsť šport, ktorý bude deti baviť, aby radi chodili na tréningy a chceli ho robiť, nie z donútenia.

Aký je tvoj dobrozvyk pre zdravie?

Môj najväčší dobrozvyk je spánok. Tým, aký veľký výdaj mám, veľmi rada spím a udržiavam si svoj spánkový režim. Som schopná spať i 12 hodín. Snažím sa vždy ísť spať medzi 22. až 23. hodinou.