Zuzana Rehák Štefečeková: Beh? Radšej budem tlačiť fúrik

Zuzana Rehák Štefečeková (34) patrí medzi naše najúspešnejšie športovkyne. Držiteľka viacerých olympijských medailí súbežne zvláda materstvo v kombinácií so streľbou. Motorom, ktorý je poháňa je predovšetkým dobré manželstvo, manžel a syn Nathan. Slovenská strelkyňa trpí atopickým exzémom, ale aj astmou. Niekedy na raňajky zhreší a skonzumuje aj klobásu.

Zuzana, ste našou uznávanou strelkyňou v disciplíne trap. Čo považujete za svoj najväčší športový úspech?

Úplne aktuálne je to asi ten posledný úspech, konkrétne zisk Majsterky sveta a zisk Majsterky sveta v mixoch spoločne s Erikom Vargom. Verejne najznámejšie sú však zrejme moje olympijské medaily z Pekingu a z Londýna. Pre mňa osobne sú najúspešnejšie vždy tie posledné preteky. To znamená, že momentálne ma teší titul Majsterky sveta a miestenka do Tokia na olympijské hry.

V čom je strelecký šport náročný?

Najnáročnejšie na streľbe je asi vydržať robiť tento šport celé roky. Čo sa však týka samotnej streľby, je veľmi dôležitý práve postreh. Zbraň váži približne štyri kilogramy, preto je potrebná aj sila a koordinácia. V našom športe na vrcholovej úrovni je však najdôležitejšia predovšetkým hlava. Nie je to toľko o fyzickej aktivite, ako o tej mentálnej.

Mnohokrát má športovec veľký talent, no problémom pri výsledkoch býva práve psychika. Čo vám pomáha sa dobre sústrediť pri pretekoch?

Hnacím motorom sú pre mňa predovšetkým môj manžel a syn. Títo dvaja ľudia sú pre mňa najpodstatnejší. Už keď som sa vydala, tak mi to veľmi pomohlo. Rodina je pre mňa najviac. Kedysi bola u mňa streľba prvoradá, dnes je to vyrovnané. Vždy si hovorím, že môžem byť rada, že sa tomuto športu stále môžem venovať. Veľmi si to užívam. Som však rovnako rada, že mám aj fungujúci vzťah a zdravé dieťa a všetko v mojom živote klape ako má. Snažím sa užívať si každý jeden moment. Či už na strelnici, alebo s rodinou. Od určitej chvíle som začala veľmi intenzívne vnímať, že nikdy nevieme, či sa ešte niekedy vrátime na nejaké miesto a či ešte budem môcť takto vycestovať. Žijem tu a teraz. Všetko totiž prichádza v správnom momente.

Dáva vám práve rodinná atmosféra aj potrebný komfort v športe?

Určite áno. Môjmu synovi je úplne jedno, či som na pretekoch prvá alebo posledná. Vždy sa teší z toho, že prídem domov. Zatiaľ je Nathan v tom veku, že nečaká hračky, ale čaká mňa. To je super. Vo veľkom ma podporuje predovšetkým môj manžel, no rovnako aj moji a jeho rodičia. Kooperujeme spolu, aby všetko mohlo fungovať. Tento rok som bola na najdlhšom výjazde bez malého jedenásť dní. Pre mňa je ťažké byť bez syna dlhšie najmä po psychickej stránke. Pre moju rodinu je to však komplikovanejšie po logistickej stránke. Mama v domácnosti a celkovo v rodine veľmi chýba. Moji blízki makajú, kým som na pretekoch a ja makám, aby malo nejaký zmysel, že som na pár dní odišla.

Takže dokážete skĺbiť materstvo s vrcholovým športom...

Všetci sa ma pýtajú, ako sa to dá spojiť ? Fungujem, ako každá normálna mama. Ráno vstaneme a dám malého do škôlky a potom mám v podstate celý deň pre seba. Najdôležitejšie na tom je, že keď nie som doma, všetko toto obhospodaruje manžel. Dala som sa aj na španielčinu, ktorú sa učím ráno, keď je syn v škôlke. Nathan so mnou chodieva niekedy aj do Trnavy na tréning. Vtedy je od rána so mnou a vždy sa tam nejako zabaví. Má dva a pol roka. Je veľmi zvedavý. Niekedy mi dáva také otázky a odpovede, že nechápem odkiaľ to berie (smiech). Teraz mám zimnú prípravu, to znamená, že nestrieľame. Všetko vybavujem v rámci Bratislavy. 

Môjmu synovi je úplne jedno, či som na pretekoch prvá, alebo posledná. Vždy sa teší z toho, že prídem domov. 

Od narodenia vás trápi atopický ekzém. Ako sa s ním snažíte bojovať?

Teraz si musím zaklopať, že to nie je také zlé. No len pred týždňom to bolo oveľa horšie. Mám to našťastie iba na rukách, ale nedávno som mala atopický ekzém aj na nohách. Našťastie to nebolo vidieť. Mám celkovo problém so suchou pokožkou. Horšie je, že vo všeobecnosti neznášam krémy.

Akým spôsobom si to teda liečite?

Mám antihistaminiká, tie beriem aj kvôli bronchiálnej astme. Mimo peľovej sezóny ich ale užívam najmä na ekzém. Pomáha mi to. A mám jednu geniálnu masť od mojej kožnej lekárky. Je miešaná, vôbec netuším, čo v nej je. Vyskúšala som všemožné kozmetiky a každá z nich funguje len na istý čas. Táto masť však funguje vždy.

Od dvanástich vás trápila alergia, ktorá potom neskôr vyústila až do astmy. Ako sa musíte starať o svoje zdravie?

Našťastie mám astmu podchytenú celkom dobre. U mňa nastal problém v roku 2005, kedy sme ešte nevedeli, že toto ochorenie mám. Bola som skrátka chorá a z toho kašľa som sa nevedela dostať. Dusivý kašeľ u mňa trval týždne a bol neuveriteľne nepríjemný. Podarilo sa nám skontaktovať na doktorku Katarínu Bergendiovú, ktorá pracuje aj s inými športovcami. Vtedy ma výborne podchytila a prestali aj moje záchvaty kašľa. Priznávam, že som nie som veľmi poctivá v užívaní liekov. Keď je zle, tak ich jem. Naopak, ak sa mi polepší, tak na lieky zabudnem. Medikamenty mám síce doma, ale inhalátory už nepoužívam takmer vôbec. Keď ma počas peľovej sezóny začnú svrbieť oči a mám plný nos, slzím a soplím. Vtedy viem, že musím okamžite nasadiť lieky. Tým, že nerobím kardio šport, pri ktorom nebehám a nezadýcham sa, tak tá moja astma nie je až taká hrozná.

Pomáha vám pri týchto problémoch aj zdravé stravovanie?

Som človek, ktorý celý svoj život chudne. To znamená, že po celý svoj život bojujem s hmotnosťou. Od dvanástich rokov v podstate fungujem na strelnici. K tomu mám teda prispôsobené svoje celoživotné stravovanie. Stravovacie návyky typu jesť päťkrát denne u mňa rozhodne nehrozia. Čo sa týka iných vecí, som nesmierne cieľavedomá. Dodržiavam pravidlá a ak si niečo zaumienim, tak si za tým idem. V strave sa mi to však nedarí. Som na tom katastrofálne. Snažíme sa s manželom jedávať správne. Nemávame pravidelne na raňajky klobásky, aj keď to sa nám takisto občas podarí. Kvôli synovi sa však snažíme jesť lepšie. Občas ale príde na rad aj rýchle občerstvenie. Ak by som mala jesť len zdravú stravu, museli by ma zavrieť v nejakom ústave. To znamená, že by som potrebovala mať režim, kde by bola plaváreň, posilňovňa a zdravé jedlo, ktoré by mi niekto pravidelne servíroval (smiech). Jem normálne úplne všetko.

Takže aj vyprážané?

Vyprážané jedlá máme len cez víkend u svokry. Stále tvrdím, že si nenechám zašpiniť a zasmradiť byt. Cez týždeň sa snažíme stravovať skôr bezmäsitou stravou. Jedávame občas aj ryby. Na raňajky si zvykneme dávať vločky alebo vajcia. Príde však aj taký deň, že si v sobotu ráno pečieme klobásky (smiech). Telo si to skrátka niekedy vyžiada. Osobne nepotrebujem jesť denne mäso. Aj som bola u výživovej poradkyne, ktorá mi odporučila jesť mäso dvakrát týždenne. Potom som si dala raňajky a aj som zabudla, že šunka je takisto mäso (smiech). Práve držím diétu, že šestnásť hodín nejem a osem hodín jem. Aj v spomínaných ôsmych hodinách existujú určité pravidlá, ale ani tie veľmi nedodržujem. Výhodou však je, že za tých osem hodín nemôžem zjesť toľko, koľko by som pojedla za tých šestnásť hodín (smiech).

Ste ako mamina za očkovanie detí?

Očkovali sme syna na všetko, čo bolo treba. Podstúpili sme aj dobrovoľné očkovania. Mám obavu z chorôb, ktoré by sa mohli vrátiť pre to, že sa neočkuje. 

Keď ma počas peľovej sezóny začnú svrbieť oči a mám plný nos, slzím a soplím. Vtedy viem, že musím okamžite nasadiť lieky.

Sú podľa vás športovkyne tými matkami, ktoré berú život a materstvo o čosi športovejšie?

Bola som vychovávaná tak, že som mala svoju voľnosť, ale aj určité hranice. Som veľmi prísna na seba a tým pádom aj na svoje okolie. Som veľmi náročná aj na svojho syna, ktorý však ešte nemusí byť taký ideálny. Podľa mňa má ešte nárok užívať si to bábätkovské detstvo. Často sa zamyslím, či od neho nechcem priveľa. Nathan má trošku iné detstvo. Nefungujeme tak, že by sa jeho život točil len okolo škôlky. Berieme ho na výlety, chodievame na sústredenia a preteky. Celé leto do škôlky nechodil, lebo sme boli rozcestovaní. Od narodenie sme dokonca neriešili ani postieľku, či určitú fixáciu na veci. Maximálne sme mali jedného medveďa, s ktorým sme cestovali. Nechcela som, aby môj syn chytil záchvat niekde v Taliansku, pretože sme zabudli doma jeho obľúbenú fľašku.

Ako najradšej relaxujete, keď máte chvíľku pre seba?

Premýšľam, kedy som naposledy relaxovala (smiech). Veľa čítam, ale zvyčajne len, keď som na výjazdoch. Teraz zvyknem čítať knihy večer. Prečítam tak dve kapitoly a potom mi padne kniha na hlavu. Ak si mám vybrať vysnívaný relax, tak by to bola sauna či wellness s manželom. Viem, si predstaviť, že by sme si vychutnali romantiku vo dvojici. Osobne mám najradšej spánok. Vstávame o šiestej. Keď sme nemali Nathana, tak sme s manželom vstávali o ôsmej. Takže najviac túžim po spánku.

Máte okrem streľby aj iné obľúbené športy?

Nakoľko je môj manžel hráč stolného tenisu, tak hrávam príležitostne tento šport. Venujem sa aj iným loptovo - raketovým hrám. Príležitostne hrávam squash a tenis, kde je potrebná koordinácia očí s telom. Teraz využívam požičovňu bicyklov. Snažím sa takisto chodiť čo najviac pešo. Nedávno sme sa presťahovali z Petržalky do Rače, kde je doprava katastrofálna, či ráno, alebo večer. Odkedy sme sa presťahovali, tak kombinujem MHD s pešou chôdzou. Myslím, že viac som chodila iba tesne pred pôrodom. Je to jednoduchšie, akoby som sa presúvala autom. Osobne sa nebránim žiadnemu športu. Ale takú gymnastiku si už v dnešnej dobe neviem predstaviť (smiech).

Ktoré zimné športy máte najradšej?

Mám rada lyžovanie a snoubordujem. Zimné korčule síce doma mám, ale pred dvomi rokmi sme to s manželom skúšali a veľmi nám to nešlo. Každý rok sa snažíme ísť aspoň na týždeň lyžovať. Tým, že budúci rok mi začína strelecká príprava už v januári, neviem, či nám to vyjde.

Ako zvládate stres a súčasný hektický spôsob života?

Zvládam stres úplne normálne. Horší sú tí všetci ľudia okolo mňa (smiech). Dokázala som si v živote nastaviť určitý systém a zatiaľ mi to funguje. Občas však mávam reset. Vtedy mi pomáha, keď sa vyplačem. Niekedy je toho aj na mňa veľa. Máme psa a prechádzky s ním sú pre mňa veľkým relaxom. Vtedy to beriem ako antistresový program. V čase, keď uložím syna spať, prichádza môj kúsok času, ktorý mám len pre seba.

Čo by ste poradili ľuďom, ktorí nešportujú, ale chceli by s pohybom začať, len nevedia ako? Treba to podchytiť už v detstve?

Šport je pre mňa aj spôsob života. Trénujem od piatich rokov, a tak by som chcela viesť aj svojho syna Nathana. Keď som bola malá, rodičia sa ma nepýtali, či chcem chodiť na tenis. Podľa mňa je fajn, aby dieťa vyskúšalo viacero druhov športu, nech ich viac spozná a samo si potom vyberie, čo mu vyhovuje. Deťom dá šport režim do života. Naučí ich to zodpovednosti, pravidelnosti a dodá im adrenalín. Nehovorím, že rada chodievam do posilňovne, ale keď odtiaľ odchádzam mám zo seba dobrý pocit. Mám to tak aj s behom. Keď sa mi podarí ísť dvakrát do roka behať, tak som so sebou spokojná (smiech). Beh od narodenia neznášam. Radšej budem fúrik s tehlami tlačiť (smiech). Avšak ten pocit, keď dokážem prekonať vlastnú lenivosť, je skvelý.