Jozef Golonka: Vždy som chcel byť najlepší!

Jozef Golonka (80) je stále vo výbornej kondícií, hoci neznáša prechádzky a najradšej sa vozí autom. S manželkou rád oddychuje v kúpeľoch a večer si neodpustí pohár kvalitného vína. Hokejová legenda tvrdí, že žena môže muža povzniesť, alebo zničiť. V našom rozhovore bol, ako je pre neho typické, neuveriteľne úprimný. 

V jednom rozhovore ste povedali, že ste vždy túžili byť najlepším hokejistom, ale aj najlepším vo všetkom, čomu ste sa venovali. Bola táto vaša ambicióznosť a ctižiadostivosť u vás prirodzená odjakživa?

Odmalička som chcel len vyhrávať. Už ako malý chlapec som nemal rád prehry. Vyrastal som pomerne v chudobnej rodine robotníka. Bývali sme aj s mojou sestrou a rodičmi štyria v jednoizbovom byte. Moja sestra bola majsterkou Slovenska v krasokorčuľovaní a spočiatku rodičia chceli, aby sme tvorili pár. Nepodarilo sa to. A aj tak ma prerástla o jednu hlavu (smiech). Povedal som si, že keď raz budem úspešný, tak sa chcem vymaniť z tohto chudobného prostredia i napriek tomu, že sme mali skvelé rodinné zázemie. Vtedy som si povedal, že buď budem vo všetkom najlepší, alebo nebudem vôbec nič. Odmalička som mal v sebe pocit, že keď budem stáť proti väčším, alebo mohutnejším súperom, tak chcem byť rýchlejší, obratnejší, alebo skrátka šikovnejší. Celé svoje úsilie som preto investoval do športu, lebo som bol podľa trénerov športovo nadaný. Nemôžem však povedať, že všetko v mojom živote a v športovej kariére išlo ľahko.

Od začiatku ste sa venovali hokeju?

Začínal som tenisom. V tomto športe som povyhrával množstvo žiackych a juniorských titulov. Mal som ísť aj na turnaj do Wimbledonu, no tým, že som sa odmietal presťahovať do Prahy, tak mi vtedy poslali list, že nie som vo forme a že tam namiesto mňa cestuje niekto druhý. Bol som horší ako John McEnroe. Nevedel som sa chovať a rozhodcovia ma museli veľakrát vyhodiť z kurtu. Postupne som sa od tenisu dostal k hokeju. Tam som mal tiež hokejový imidž búrliváka. Nebol som len dobrým hokejistom, ale aj zabávačom. Nemal som rešpekt k starším hráčom a odmietal som im nosiť výstroj do autobusu, alebo do lietadla. Skrátka som neznášal byť niekoho sluhom. Mojou ambíciou bolo byť najlepším a za tým som si išiel. To bolo to motto, ktoré ma hnalo stále dopredu. Trénoval som individuálne a oveľa viac ako moji spoluhráči.

Čiže vás to motivovalo posúvať vaše možnosti a byť niekoľko krokov pred konkurenciou?

Mal som špeciálne gumy, ktoré som si pripevnil o kľučky a tie som doma naťahoval. Výsledkom môjho dôsledného tréningu boli zničené všetky kľučky na dverách. Mal som silné a pevné ruky. Najdôležitejšie pri hokeji je ale vynikajúce korčuľovanie, a to som mal. Keď nevieš dobre korčuľovať, tak ti nepomôže nič. Preto som trénoval viac ako ostatní. Robil som viacero športov. Niekedy som večer išiel na basketbal či hádzanú. To mi pomohlo v mojom raste.

Ako vám to fungovalo v tíme?

Zažil som pomerne búrlivé detstvo a mladosť. Moje prvé hokejové mužstvo bolo plné inteligentných ľudí. Keď som dovŕšil sedemnásť rokov, dostal som sa do prvého mužstva Slovan Bratislava, v ktorom nebol ani jeden hráč, ktorý by nemal vysokoškolské vzdelanie alebo maturitu. Starší hráči ma učili slušnému správaniu. Správal som sa, ako keby som prišiel z džungle. Bol som divoký a nespratný bordelár. Trošku ma museli učesať a za to som im veľmi vďačný. Aj možno vďaka tomu som sa vypracoval na najlepšieho hráča vo svetových šampionátoch. Jednoducho som na sebe zamakal.

Muselo byť náročné ísť stále v takom tempe...

V národnom hokejovom družstve som prežil až štyri generácie spoluhráčov a vždy som sa musel prispôsobiť novému trendu, lebo ten sa mení aj v hokeji. Vedel som sa prispôsobiť novým podmienkam. Niektorí moji spoluhráči to nezvládali a odpadávali jeden po druhom. Moja trénovanosť však bola výborná. Každý štvrťrok sa robili pravidelné testy v telovýchovnom lekárstve. Boli sme do detailu podrobení zdravotným prehliadkam. Keď nám čokoľvek spôsobovalo zdravotné problémy, nedostali sme povolenie k štartu. To je to, čo dnes chýba mnohým moderným športovcom. Potom sa stane, že niektorí skolabujú na ihrisku a až potom sa zistí, že mali srdcovú vadu.

Mám na tele 324 štichov a voperované titánové ramenné kĺby.

Presne na to som chcela nadviazať. V mladosti ste mali aj veľmi vážne zdravotné problémy, počas ktorých ste schudli na 35 kilogramov. Dôvodom bola najmä zlá diagnostika vtedajšieho ochorenia. Čo sa vlastne stalo?

V päťdesiatych a na začiatku šesťdesiatych rokov nebola pokroková medicína. V roku 1962 som bol v absolútnej životnej forme. V tom čase ma pri zápase zranil jeden švédsky hráč. Neskôr sa ukázalo, že mi zlomil rebro. Tento zápas som dohral až do konca aj so zranením. Obviazali ma leukoplastom a hral som ďalej. Dodnes nepochopím, ako sa mi to vtedy podarilo. Na to sme sa vrátili domov, no už som mal veľké bolesti. V tom čase sme mali ísť hrať do Prahy a rozhodlo sa, že aj napriek tomu tam pôjdem. V Prahe som dostal vysoké horúčky, okolo 41 stupňov Celzia, takže som sa musel vrátiť do Bratislavy. Týždeň ma u nás liečili na chrípku. Až mi nakoniec prišlo tak zle, že som nevedel dýchať, tak ma rýchlo zobrali do nemocnice. Naraz zistili, že mám v pľúcach tekutinu. Mal som zápal pohrudnice. Rebro mi prepichlo pľúca, a tým pádom sa mi v nich vytvorila tekutina. Každý deň mi z chrbta vyťahovali tekutinu, ktorá mi zabraňovala v dýchaní. Neustále som chudol a napokon som nedokázal ani vstať z postele. Mal som 35 kilogramov. Netušili, čo so mnou vlastne bude. Nasadil mi lieky s tým, že to možno prežijem. Trápil som sa tri mesiace. Pomaly som začal priberať a naspäť som sa dostal na 78 kilogramov. V tom čase som mal 24 rokov a musel som byť trpezlivým pacientom.

Aké ďalšie zdravotné následky vám priniesla hokejová kariéra?

Mám na tele 324 štichov. Mám titánové ramenné kĺby. Mal som operovaný meniskus. Aj po tejto operácií som sa pred rokmi opäť dokázal vrátiť na ľad. Meniskus mi operovali, lebo som mal odtrhnuté krížne väzivo. Mal som bennettovu zlomeninu. Niekoľkokrát som mal zlomený nos. Na čele mám štichy od útoku zozadu. Mal som takisto zlomenú sánku. Šesť týždňov som mohol iba piť a trénoval som so zadrôtovanými ústami.

To znie priam strašidelne.

Musel som sa počas kariéry vyrovnať nielen s viacerými zraneniami, no aj s určitou nespravodlivosťou tej doby. Rok som mal dištanc pre falošné obvinenie, že som napadol iného hráča. V čase, keď sa to stalo, som bol pritom už dávno v kabíne. Vtedy som ale nemal žiadnu šancu odporovať. Ten zákrok urobil môj druhý spoluhráč, ktorý bol civilným súdom odsúdený, ale ja som dostal za túto vec v hokejovom zväze dištanc. No, aj po roku zákazu činnosti som sa opäť dokázal vrátiť na ľad. Bol som istým spôsobom nezlomný.

Je pre športovca základom úspechu teda nezlomná psychika? Predsa len, ľudia, ktorí športujú, sú v živote o čosi viac mentálne odolnejší...

Kedysi vnímali športovcov, konkrétne hokejistov, ako „buranov“ a jednoduchších ľudí. Mnohí športovci klesli po skončení úspešnej kariéry na úplné dno. Možno to bolo aj tým, že neštudovali a nemali potrebné vzdelanie, v ktorom by sa mohli neskôr realizovať. Mojím cieľom bolo v spoločnosti postúpiť ďalej aj mimo hokeja. Niektorí moji spoluhráči mali po skončení kariéry problémy s alkoholom a zomreli ako bezdomovci. Našťastie som fungoval aj v Nemecku, kde som hrával hokej a neskôr pôsobil aj ako tréner. Vyštudoval som ekonomickú školu, čiže som mohol v živote robiť aj niečo iné. Zažil som však aj ťažké časy. Boli obdobia, kedy sa na mňa ostatní vykašľali. Vtedy som zistil, že veľká sláva, poľná tráva. Navyše mojou výhodou v živote je to, že som bol vždy veľmi zvedavý. Študoval som sám pre seba históriu, zaujímalo ma lietanie, ale aj divadlo. Jednoducho ma celkovo veľmi zaujímal život.

Akú úlohu u vás zohrávala poctivá životospráva?

Bol som na seba tvrdý. Prvý alkohol v živote som vypil, keď som mal dvadsaťsedem rokov a promoval som na vysokej škole. Bolo to asi dve deci sektu. Mal som vtedy neskutočnú kondíciu a prísny režim. V podstate som jedol všetko, no nepil som a ani som nefajčil. Ráno som skoro vstával a chodieval behať. Večer som opäť trénoval a cvičil silový tréning. Nemohlo sa stať, že by sme sa počas turnaja opili, ako sa to bežne stáva športovcom v dnešnej dobe.

Ako sa šport odzrkadlil vo vašom osobnom živote?

Ako každý jeden športovec som zažíval rôzne druhy stresu. V tom mi pomáhala prvá manželka. Mal som veľké šťastie, že ma podporovala. No časom sme sa odcudzili. Nakoniec sme sa aj rozviedli. Vo Zvolene som stretol terajšiu manželku, s ktorou sme už dlhé roky spolu. Myslím si, že celá veda spočíva v jednej základnej veci. Žena je pre muža buď tou, ktorá ho vynesie na piedestál, alebo ho zruinuje. Boženka, moja druhá manželka, je dáma, ktorá má úroveň. Som s ňou maximálne spokojný. Po svadbe dala nenápadne do poriadku všetky moje excesy veľmi inteligentným spôsobom. Preto si myslím, že ak je muž na tom dobre, tak je veľakrát odrazom svojej ženy a výsledkom dobrého manželstva. Boženka napríklad nechcela, aby som chodil po krčmách. Keďže som ju akceptoval, tak som sa samozrejme krotil (smiech). Navyše, moja žena drží celú rodinu pokope. Odbremenila ma od všetkých starostí. 

Ako sa staráte o svoje zdravie dnes? Ste totiž úžasne vitálny a vyzeráte naozaj fantasticky...

Raňajkujeme veľmi málo. O pol deviatej máme rituál a dáme si kávu. Potom mám stretnutia, lebo mám rád ľudí a nové informácie. Medzi treťou a štvrtou máme obed, ktorý nie je nikdy jednotvárny a moja žena ho vie výborne ochutiť. Manželka dokáže z ničoho vyčarovať úžasné pochutiny. Ona je zdrojom môjho pokoja. Večer bývam doma. Posledné roky si zvyknem dať večer pohárik kvalitného bieleho vínka od jedného priateľa. Raz za čas idem na nejaké spoločenské podujatie. Žena sa však o mňa príkladne stará, vďaka nej som fit.

Mnohí športovci klesli po skončení úspešnej kariéry na úplné dno. 

Ako ste na tom so športom dnes? Hýbete sa? Chodievate prípadne na liečebné pobyty do kúpeľov?

Behať nemôžem. Prechádzky nenávidím. No autom jazdím výborne, vždy som mal k tomu vzťah (smiech). S manželkou chodievame pravidelne do bojnických kúpeľov, tam sa cítime najlepšie. Absolvujeme vždy rôzne masáže a rehabilitácie. Teraz, keď mám bypass, si musím dávať na seba väčší pozor. Náhodou sme zistili moje problémy so srdcom pri kontrole u lekára. Mal som srdcovú frekvenciu len 34 úderov za minútu. Pôvodne som si myslel, že je to mojou športovou trénovanosťou. No roky som už nešportoval. Keď som pred dvomi rokmi navštívil svoju lekárku, tá mi povedala, že som sa asi zbláznil. Okamžite mi vybavila tlakový holter a musel som ísť rovno na operáciu. Mal som totiž problémy so srdcovou arytmiou. Na to zomrel pred rokmi môj otec.

Čo vás dokáže pri vašom temperamente, energii a výbušnosti upokojiť? Ako relaxujete?

Rád chodievam do divadla. Mám rád Arénu a Astorku v Bratislave. Navyše mám rád dobrú hudbu všetkých žánrov. Nedávno ma zaujala opereta na Novej scéne. Umenie ma dokáže upokojiť. Okrem toho mám veľmi rád vážnu hudbu, napríklad Čajkovského. Ráno počúvam aj rádio. Obľubujem hudbu Princa, Beatles, Freddieho Mercuryho a Karla Gotta. Uznávam aj nášho, podľa mňa najlepšieho speváka Karola Duchoňa. 

Aký je váš recept na vitalitu a životaschopnosť aj v pokročilejšom veku?

Mám jednu zásadu. Som presný a dochvíľny. Mám svoje hranice a viem povedať „nie“. Navyše sa venujem aj charite. Mám rád spoločnosť a rád stretávam príjemných a inteligentných ľudí.

Čo vás v živote naučili skúsenosti?

Skúsenosti ma naučili akurát to, že som sám zo seba sklamaný, ak sa rozčuľujem nad vecami, ktoré nemôžem ovplyvniť. Nemám rád nespravodlivosť. Preto je mojím receptom na spokojný život nezaujímať sa o politiku. Myslím, že je v živote rozhodujúca morálka a rodina.