Stanislav Štepka: Zdravie sa nedá „odšvindľovať“ ani prekabátiť

Hovorí sa, že divadlá majú svoje osudy podobne ako ľudia. Osud Radošinského naivného divadla je už vyše 50 rokov neodmysliteľne spojený so Stanislavom Štepkom, hercom, dramatikom, textárom a scenáristom. K divadlu sa dostal, ako sám hovorí, zázrakom. A javisko považuje za najlepšie liečebné miesto. Inšpirujú ho silné životné príbehy a v niektorých chvíľach skoro ani nepostrehne, či je ešte na javisku alebo už priamo v živote. Úprimne však priznáva, že napísať niečo zaujímavé a veselé pre deti je jeho veľkým autorským snom.

Vyštudovali ste pedagogiku a žurnalistiku. Ako ste sa dostali k divadlu?

Vlastne najprv, a aj veľmi skoro, som sa dostal k divadlu, presnejšie na javisko medzi vychýrených radošinských divadelníkov, kde som mal divadelný krst ako deväťročný v Bačovej žene. A stal sa zázrak, divadlo ma zasiahlo. V rodnej obci som sa stal nielen hercom, ale aj režisérom, ba aj autorom. Po maturite som sa prihlásil na štúdium herectva na VŠMU, no nedostal som sa tam, ako mi napísali: „...pre veľký počet uchádzačov“. Vyštudoval som Pedagogickú fakultu v Nitre, učil som v Bojnej. Ale to už som si predtým na Vianoce v roku 1963 dovolil divákom v rodnej obci predstaviť moje Radošinské naivné divadlo.

V Radošinskom naivnom divadle sa snažíte liečiť ľudí láskavým humorom. Potrebujete aj vy nejaké miestečko na liečenie svojej duše?

Viete čo, nie som celkom presvedčený o tom, že v divadle liečim iba láskavým humorom. Naše divadlo využíva aj iné, vlastne celkom iné prostriedky, ako je iba liečba láskavým slovom. Ale som rád, že si to myslíte. Totiž dosť často sa stretávam s podobnými názormi, ktoré ma síce prekvapujú, ale aj trochu tešia. Inak, javisko je asi najlepšie alebo možno najiluzórnejšie liečebné miesto, keď po „prestenanom“, chorľavom dni vyjdete večer na scénu a zrazu vôbec nič necítite, je vám fajn, zažijete potlesk, klaniate sa. Potom sa v šatni vyzlečiete a  vyjdete na ulicu a zrazu ste opäť bežný človek a ubolený pacient.

Patríte k umelcom, ktorí sa pri tvorbe inšpirujú múzami?

Ak sú múzami silné ľudské a životné príbehy, potom som mal v živote na takéto múzy naozaj dosť šťastia. Neraz, vlastne najčastejšie ma pri písaní inšpirovali zaujímavé či jedinečné príbehy zo života.

Divadlo je vraj zrkadlom života. Ktorá z vašich divadelných hier vás z tohto uhla pohľadu najviac ovplyvnila?

Takých hier je viac. Ale na tri si spomínam osobitne: Ženské oddelenie, Vygumuj a napíš a Tata. Tá prvá sa mi bude navždy spájať s nezabudnuteľnou krajankou pani Kolníkovou v úlohe mojej mamy a pacientky Kováčovej, tá druhá s hudobným skladateľom Jankom Melkovičom a jeho skoro až autentickým tragikomickým životným príbehom, a tá tretia so skvelými kamarátkami – herečkami Zuzkou Mauréry, Monikou Hilmerovou, Soňou Norisovou a Maruškou Nedomovou v trpkom životnom príbehu o chorom otcovi a jeho troch zdravých dcérach. V týchto hrách som aj ja ako autor, verte či neverte, chvíľami skoro nepostrehol, či som na javisku alebo priamo v živote...

Pôsobíte veľmi spokojne a vyžaruje z vás optimizmus. Prezraďte, kde ho čerpáte v tomto komplikovanom svete?

Asi je to spojené s rodinou atmosférou, kde sa teraz tešíme z ďalšieho vnuka, ale aj s našou veľkou divadelnou rodinou, kde je nám odjakživa dobre a ľudsky nielen v zákulisí, ale najmä s našimi divákmi počas predstavení. A to už roky, chvalabohu, nie je to fráza, ale pravda.  

Vašimi rozprávkami si deti rozvíjajú fantáziu, vďaka nim môžu snívať a veriť na zázraky. Má to význam, ak skôr či neskôr prídu na to, že svet okolo nich rozprávkou ani zďaleka nie je. A keď sme pri rozprávkach, je niečo také, čo ste ešte nedosiahli, a stále o tom iba snívate?

Pred mnohými rokmi som deťom vymýšľal všelijaké smiešne panelákové príbehy či rozprávky o tom, čo sa napríklad v noci deje v mlyne, ako sa varia snehové gule a podobne. Neskôr som vnúčatám počas spoločného leta v Radošine začal rozprávať rozprávky o dedinských lastovičkách. A veľmi ich to tešilo. Teraz sa chystám čosi podobné vymyslieť a napísať pre nášho posledného vnuka. Možno aj preto, lebo málo som toho napísal pre deti. Napísať, a možno aj na javisku uviesť, niečo zaujímavé a veselé pre detí, to už roky patrí k tým mojim veľkým autorským snom.

Zdravie sa nedá „odšvindľovať“ ani prekabátiť, pre zdravie treba mnohé urobiť, hoci človeku odjakživa v tom bráni najmä jeho odveká lenivosť.

Rozprávanie o sebe často „koreníte“ vtipnými príbehmi z vašej rodnej obce Radošina. Ktorý z nich máte najradšej a prečo?

Je ich dosť, vlastne veľmi veľa. Najčastejšie sa tie príbehy dostali do hier, do filmových scenárov, do knižky poviedok Desatoro, a zopár navyše, a na tie zvyšné sa iste raz v takej či onakej forme dostane.

Čo vás naučil život o zdraví? Vieme, že sa nedá kúpiť, ale nie vždy to rešpektujeme. Staráte sa o svoje zdravie?

Asi treba hlavne počúvať vlastné telo, to vám pri pozornom načúvaní poskytne mnohé užitočné odkazy a možno aj správny recept. Zdravie sa nedá „odšvindľovať“ ani prekabátiť, pre zdravie treba mnohé urobiť, hoci človeku odjakživa v tom bráni najmä jeho odveká lenivosť. Lenže potom znenazdania prídu roky a vy sa na preventívnych prehliadkach zrazu prekvapujúco, ak nie aj zhrozene, dozviete o sebe a vašom zdraví viac. A niekedy aj krutú pravdu. Robím v tomto smere čo treba a čo sa dá. Hoci by sa, samozrejme, dalo a mohlo aj viac.

Ako je na tom Stanislav Štepka a šport? Hýbete sa dosť na to, aby vás nezaskočila ručičke na váhe?

Nie som príkladný športovec, hoci každý deň si trochu zacvičím. No futbalový fanúšik viem byť zanietený. Ale zase odohrať povedzme dvadsať predstavení mesačne takisto nie je malý fyzický výkon. Takže... mám sa na čo vyhovoriť.