Súťaž - Preventívka bez výhovoriek

 

Podcasty

podcast psychika

Chorobou nám telo signalizuje, že by sme mali v živote niečo zmeniť

Naše zdravotné ťažkosti sú jazykom tela, ktoré sa nás takto snaží upozorniť, že by sme mali v živote niečo zmeniť alebo opraviť. Čo presne nám naše telo hovorí cez rôzne choroby? O tom sa budeme rozprávať s doktorkou Patríciou Tropek, psychiatričkou a odborníčkou na psychosomatickú medicínu.

17.03.2023

Chorobou nám telo signalizuje, že by sme mali v živote niečo zmeniť

 

Liečiť tráviace ťažkosti, bolesti chrbta, gynekologické ťažkosti alebo rôzne chronické zápaly konzultáciou s psychológom, sa môže niekomu zdať na prvé počutie zvláštne. Asi ale len do momentu, kým si uvedomíme a hlavne pochopíme, že psychika a fyzické telo sú prepojené nádoby.

 

V článku sa dozviete

  • Aké signály tela si mám všímať a ako na ne reagovať?
  • Symbolizujú ženské ochorenia vzťahové problémy?
  • Aký typ človeka je adeptom na vysoký krvný tlak?
  • Ak sa mi potvrdí psychosomatické ochorenie. Koho mám vyhľadať a ako postupuje liečba?

 

Ktoré sú tie najčastejšie psychosomatické ochorenia? 

Na prvom mieste to býva kardiovaskulárna sústava, to znamená, že psychosomatická rovina sa tam prejavuje, keď to poviem laicky, že som slabý, točí sa mi hlava, nemám energiu, neviem niekde vydržať. Srdce nie je postihnuté, ale pacient sa naň môže u lekára sťažovať. Ďalšia dôležitá oblasť je ochorenie tráviacej sústavy, rozdeľujeme ju na hornú a dolnú. V tej hornej si vieme predstaviť žalúdok, pálenie žáhy, pri ktorej nám kyselina nepríjemným spôsobom ide až do krku. S týmto chodia pacienti veľmi často, že napriek tomu, že jedia tabletky, napriek tomu, že robia všetko možné, sa stále objavuje kyselina.

Sťažovanie ľudí na zvýšené množstvo žalúdočnej kyseliny je veľmi časté, a potom sú to žalúdočné vredy, ktoré sa nedajú nejako liečiť. V dolnej tráviacej sústave to bývajú histamínové intolerancie, ktoré sa prejavujú netrávením laktózy, ktoré robia problémy s mliekom a s akoukoľvek stravou, ktorá ich dráždi. Pacienti sa na to začnú fixovať a vznikne z toho syndróm dráždivého čreva, a potom vzniká najťažšie štádium Crohnova choroba. Potom to býva močový mechúr a vylučovacia sústava. Ľudia majú problém s častým močením bez ohľadu na to, či pijú, alebo nepijú vodu. Ako keby bolo podráždené vylučovanie moču a prídu s týmto problémom ako s veľmi pálčivým napriek tomu, že boli liečení urológom.

Ďalšou dôležitou oblasťou je sústava dýchania, všetci poznáme alergické kašle, ktoré môžu prejsť až do astmy. Vidíme prejavy psychosomatiky v tom, že kašeľ nevie ustúpiť ani po užívaní liekov. Toto sú asi najčastejšie problémy. Je to srdcová a obehová sústava, tráviaca, dýchacia a vylučovacia sústava. Ešte mi napadá, že zvlášť jednotka je bolesť, ktorá nemá jasnú príčinu. To je špecifické, ja som sa napríklad stretla s takým prípadom, ktorý už na prvý pohľad nedáva logiku. Mala som pána, ktorý mal problém v nadbruší, ale v zmysle, že nie vnútri (orgány), ale v nadbrušku, v okolí nôh.

Uvodzovky obrazok

Psychika a fyzické telo sú prepojené nádoby.

 

Išlo o pálivú, bodavú bolesť, ktorá bola 24 hodín. Ten človek bol už taký zúfalý, že rozmýšľal nad tým, že nech by sa udialo čokoľvek, bolo by to lepšie ako mať niečo, na čo nevie nik prísť a je vyšetrovaný na všetkých úrovniach. Naozaj to bola mravenčia práca, ale po pol až trištvrte roku sme sa dopracovali k tomu, že psychiatrickou, terapeutickou liečbou a zmenou životného štýlu sa ten pán bolesti zbavil. Bolesť bola čisto psychogénne podmienená, nebolo tam žiadne orgánové poškodenie. Naozaj niekedy poškodenie orgánov neexistuje a nemá príčinnú súvislosť s ničím, nájde sa tam iba psychologický ekvivalent toho, prečo začal mať pacient problémy.

Čo nám somatizujú tieto ťažkosti, ktoré sme spomínali?

Aby sme si to vedeli lepšie predstaviť, lebo by sa o tom dalo hovoriť veľmi veľa, keď dôjde k prelomeniu psychickej bariéry pod vplyvom stresu, dochádza k určitým ekvivalentom na biologickej alebo telesnej úrovni. Všetky ochorenia vznikajú jedným spôsobom – pod vplyvom stresu a potlačením nejakých emócií dochádza aj k orgánovým zmenám. Dochádza k nim zmenou určitých riadiacich mechanizmov, ktoré telo každého človeka má. Riadiace mechanizmy by som zhrnula do takých troch najdôležitejších, a to je mozog, hormóny a nervy, ktoré sú na periférii. Tento systém riadi celé telo.

Ak pod vplyvom dlhodobého stresu príde k narušeniu schopnosti sa so stresom vysporiadať, dochádza k chemickej kaskáde, ktorá sa deje na úrovni jednotlivých orgánov týchto troch riadiacich orgánov, ktoré sú narušené. Keby som zjednodušila tento model, dalo by sa povedať, že je v tele niekoľko hormónov a niekoľko látok, ktoré nazývame stresové, napríklad kortizol. Potom sú to katecholamíny, napríklad dopamín či adrenalín. Tieto látky zrazu začnú pracovať inak, ako je v norme u zdravého človeka, na rôznych úrovniach organizmu.

Poďme na úroveň, ktorú máme medicínsky s otáznikom, prečo u niektorého človeka sa to prejaví na srdcovej úrovni, prečo u niekoho na úrovni žalúdka alebo močového mechúra. Tam by som povedala, že to je nejaká rezistencia každého človeka. Nevieme prečo je u nejakého človeka najslabší orgán tráviaca sústava. Prečo on pod vplyvom stresu a nerovnováhy riadiacich orgánov má postihnutú práve tráviacu sústavu. Toto je genetické alebo sa to týka toho konkrétneho človeka, čiže súvisí to jedine s organizmom a s človekom, ktorý sedí pred vami. Nedá sa to nijako predpokladať, že aha, vy budete reagovať migrénou.

Túto informáciu nám povie pacient a my sa začneme na človeka pozerať, že aha, toto je to slabé miesto a stres sa pri najťažších stresových faktoroch bude prejavovať v tejto oblasti. Neznamená to však, že v každom štádiu života sa to musí prejavovať práve v tejto oblasti, ale môže ju najčastejšie postihovať. Závisí to od veku, od toho, koľko záťaže už máte naloženej, aké sú vaše vekom podmienené orgánové zmeny. Starší ľudia sú náchylnejší, reagujú na akúkoľvek záťaž odpoveďou orgánov.

Uvodzovky obrazok

Všetky ochorenia vznikajú jedným spôsobom – pod vplyvom stresu a potlačením nejakých emócií dochádza aj k orgánovým zmenám.

 

Veľmi často sú psychosomatické ochorenia práve autoimunitné, sebapoškodzujúce, keď tí naši obrancovia, lymfocyty, nedokážu rozoznať vlastnú bunku od cudzej bunky a správajú sa k nej, akoby bola vírus, ktorý prišiel zvonku a chce narušiť našu integritu. Je vedecky dokázané, že kortizol ako jeden z dôležitých hormónov stresovej reakcie, zabraňuje množeniu imunitných T-buniek. Tým, že sa v bunke naruší určitá kaskáda, prestane sa produkovať rastový faktor týchto T-buniek a dochádza k poklesu imunity.

Mám stres, ktorý je dlhodobý, a tak sa neustále vylučuje látka kortizol z nadobličiek. Je to základný stresový hormón, ktorý sa vylučuje u kohokoľvek, keď prichádza k nejakej stresovej reakcii. Táto látka je zodpovedná za veľa zmien, ktoré my v laickom živote vidíme tak, že máme zníženú imunitu, stále na nás lezú chrípky, viróza. Má to určitú analógiu v tele. To, že my prežívame stres, tak v tele sa súčasne dejú zmeny, ktoré nám signalizujú ako také kontrolky, ktoré svietia, a ktoré si veľmi často nevšímame, a bývame často chorľaví.

Je ozaj podstatné si tieto drobné zmeny, ktoré sú v úvode psychosomatických ochorení a nie sú ešte chronické, všímať a začať sa zamýšľať nad tým, čo nám telo chce povedať.

Čo si teda konkrétne máme všímať a ako na tieto signály tela reagovať?

Každý z nás vie, čo sa v jeho živote deje. Jedine ten konkrétny človek je najlepšia databáza informácií – čo sme, kto sme, ako žijeme. Nedá sa povedať, že človek, ktorého pošle odborník po dvadsiatich vyšetreniach, nemá ani páru o tom, že sa s ním niečo deje. Ten človek niekde, často si to nechce priznať, vie, z čoho to pramení. Vtedy je dôležité, aby sme tieto signály zachytili a začali sa im venovať v zmysle pátrania, či by to mohla spúšťať nejaká konkrétna situácia. Uvediem príklad.

Nedostatok spánku, pretože pracujem na zmeny. Nedostatok spánku je stresujúci faktor, a keď takto pracujem rok, dva, tri, zrazu môžem začať mať psychosomatické problémy, napríklad budem mať tráviace problémy. Postup je asi u každého z nás rovnaký, najskôr sa snažíme ich niečím zahnať. Dám si tabletku, sódu bikarbónu a máme pocit, že to prejde, lebo niekedy sa takéto komplikácie vyskytnú a naozaj nemusia byť psychosomatickou záťažou, ale len stravovacou zmenou. No pokiaľ sa nám začnú tieto prejavy opakovať a začneme mať pocit, že darmo si dám nejaký liek, aj tak to vždy príde, tak by sme sa mali začať zamýšľať nad tým, s čím by to mohlo súvisieť.

Mohlo by vás zaujímať aj...

Uvodzovky obrazok

Je ozaj podstatné si tieto drobné zmeny, ktoré sú v úvode psychosomatických ochorení a nie sú ešte chronické, všímať a začať sa zamýšľať nad tým, čo nám telo chce povedať.

 

Pre odpoveď nemusíme vždy vyhľadať lekára, on nemá všemocné prostriedky a nemá všetky odpovede, ktoré máme my. Je dôležité, aby sa človek začal sám zamýšľať a sám začal v rámci možností robiť nejaké korektúry. Netvrdím, že má obrátiť život naruby, ale nejaké zmeny treba. Vyskúšať či zmena, ktorá nastáva v našom organizme, ktorú evidujeme ako patológiu, či nesúvisí s naším životným štýlom. Nevrhajme sa teda hneď len na lekárne a na špecialistov, ktorí majú plné ambulancie a začnime sami so sebou pracovať.

Zdravie je závislé od nejakých faktorov, lekár mu dokáže pomôcť na 20 %. Sú na to overené štatistiky, že koľko percent dokážeme zmeniť my a zmena spočíva v našom životnom štýle. Môže to byť aj 25 % a 25 až 30 % predstavuje environmentálne prostredie, to znamená, kde sa nachádzame, s kým žijeme a tak ďalej. Zvyšných 15 % je genetika. Genetiku a lekára asi neovplyvníme, dokážeme ale ovplyvniť sociálne vzťahy, dokážeme zmeniť prostredie, v ktorom sa nachádzame a nastaviť si životný štýl. Mohlo by to fungovať u nás všetkých, máme veľkú časť života vo vlastných rukách.

 

My sme tí, ktorí dokážeme prví postrehnúť kontrolky a prví začať s nimi niečo robiť. Taká tá odovzdanosť, že ja nič neurobím a prídem k lekárovi, ktorý je všemocný a všetko hneď vyrieši, takto to asi nebude fungovať.

Pri ženských ochoreniach, častých vaginálnych infekciách a podobne, sa hovorí, že symbolizujú vzťahové problémy. Je to správna úvaha?

Poďme začať so ženou akou takou. Žena je emočný tvor, za to sú zodpovedné estrogény. Muž je skôr založený na akcii, na záťaži, ktorú má zvládať a je to podmienené testosterónom. Emocionálna zložka, ktorá je u ženy typická a jedinečná, je zabezpečená hormonálnou sústavou. Keď je žena v nepohode a valí sa na ňu zvládanie práce, vzťahu, dieťaťa, tak sa to podpisuje na jej zdravotnom stave. Ak by sme hovorili o problémoch v gynekologickej oblasti, spájajú sa s jej menštruačným cyklom, ktorý je riadený estrogénom a progesterónom.

Riadia všetko, čo sa týka cyklu, rozmnožovania, sexuálnej pohody. Toto je báza, na ktorej žena vnútri tela funguje. Navonok je to emocionálny prejav a jedno s druhým je spojená nádoba. Zoberme si, že sa vylučuje kortizol. Ten sa dokáže naviazať na progesterónové receptory namiesto progesterónu a telo dostáva informáciu, že má málo progesterónu. To sa prejavuje zhoršenou náladou, podráždenosťou, nespavosťou... Toto sa môže začať prejavovať, keď na nás dlhodobo pôsobí stres. Kortizol nám vyvolá nefunkčnosť progesterónu a nastáva estrogénová nadvláda.

Máme potom z gynekologického hľadiska problém nefunkčného sexuálneho fungovania, zápaly, neschopnosť otehotnieť, pretože žena sa dostáva do nastavenia, že potrebuje zachrániť samú seba a nemôže sa venovať tomu, že počne alebo bude rodiť dieťa. V tele je nastavenie, že ide boj, ide vojna, niečo sa deje, katastrofa, nebudem mať čo jesť. V takomto štádiu telo nevie rozoznať, čo je ten stresor. Telo nevie identifikovať, či je to vojna, alebo len nezhoda v práci a je toho na ženu veľa.

Telo reaguje rovnako. Tam dochádza práve na základe týchto dvoch hormónov a ich nerovnováhy k nejakým zmenám, a to sa prejavuje na úrovni gynekologických problémov. Stres a nepohoda ženy je vo veľmi veľkej miere zodpovedná za psychogénu škôd.

 

O tráviacich ťažkostiach sa zvykne hovoriť, že symbolizujú niečo nestrávené a bolesti hrdla naznačujú niečo nevypovedané. Dá sa to aj takto povedať?

Áno, môže to signalizovať práve ten orgán. Migréna je psychosomatické pole, ktorému sa venuje dosť veľká pozornosť. Áno, je tam psychologická analógia, taká, ktorú by sme mohli práve na psychologickej úrovni osobnosti rozobrať. V podstate má človek s migrénou trošku oslabený svoj sen v zmysle, že nemôže robiť to, čo je jeho zmyslom. Má limitácie, ktoré mu dáva práve to najbližšie okolie, napríklad študentka, ktorá sa rozhodla, že sa bude venovať umeleckému smeru, ale rodičia jej povedali, že sa tým nedá živiť a nebude to žiadne terno, takže bola tlačená do toho, aby išla študovať ekonómiu, manažment.

Absolútne jej to ale ako kreatívnej duši nesedelo, mala určité tlaky a nebola sama sebou. U tejto ženy sa vyvinula migréna, ktorú mala od dvadsiatich rokov, riešilo sa to medicínsky, ale pri migrénach a najmä pri mladých ľuďoch, ktorí prídu do ambulancie, je to u nich hneď jasné. Je tam psychologický problém, že človek nemôže ísť svojím smerom, prispôsobuje sa iným a nemôže si vytýčiť svoje vlastné hranice. Nie že by nemohol, ale je nejako tak nastavený, že okolie vníma ako to dôležitejšie, než je on sám.

Uvodzovky obrazok

Genetiku a lekára neovplyvníme, dokážeme ale ovplyvniť sociálne vzťahy, dokážeme zmeniť prostredie, v ktorom sa nachádzame a nastaviť si životný štýl. Máme veľkú časť života vo vlastných rukách.

 

Sú psychologické mechanizmy, prečo tam vznikajú orgánové zmeny, typ osobnosti je dôležitý. Človek, ktorý je typ, že chce mať všetko pod kontrolou, má ego hodne sýtené svojím postavením, má určité nároky voči okoliu. Prejavuje sa razantným spôsobom, potrebuje byť dominantný. Tento typ je častým adeptom na hypertenziu, vysoký tlak. Existujú určité osobnostné základy, ktoré predurčujú človeka k nejakému psychosomatickému ochoreniu, čiže osobnosť má pre nás veľmi dôležitú diagnostickú váhu v tom, aké psychosomatické ochorenie by ten človek mohol mať. Ako dokáže pracovať s balansovaním stresu a vonkajšími podmienkami rozhodne, či je to adept na psychosomatické ochorenie, alebo nie.

Sú typy osobností, o ktorých vieme, že nepôjdu do psychosomatického ochorenia. Sú to ľudia, ktorí sú zaradení do života a sú spokojní s tým, ako žijú. Majú svoje zamestnanie a majú ho radi, je im jedno, že im ostatní hovoria, že úradnícka práca je nudná, ako tam môžeš sedieť. Sú naplnení. Svoju dennú prácu, ktorú si vykonáva, možno pre svet nezaujímavú, ale tento človek je prosto spokojný. Zväčša sú to introvertné typy, ktoré nepotrebujú dokazovať navonok, že sú dôležití, nemajú spoločenské predstavy, že by mali byť riaditelia alebo tak.

Sú to ľudia, ktorí nerobia zo všetkého vedu, dokážu sa povzniesť. Nerobia paniku, neprežívajú veci priveľmi. Častejšie sú to ženy, ktoré dokážu ísť emočným prejavom smerom navonok, to znamená, že emóciu dokážu odpredať von. Všetci prežívame emócie, nikto nie je taký, že by ich neprežíval, to len navonok sa inak prejavujeme. Ženy sú tie, ktoré vedia emócie predať a skôr pôjdu do úzkostných prejavov a začnú lamentovať, že tu ma bolí, tam ma bolí, mám závrate, odpadnem. Svoje emócie a stres prejavujú navonok.

 

Keby mal takýto typ človeka nejakú veľkú záťaž, pôjde skôr do spektra úzkostných porúch, ale nepôjde do psychosomatiky. Do nej idú ľudia, ktorí emócie nevedia prejavovať, ktorí nemôžu prejaviť emócie, lebo sú pod takým tlakom, napríklad som matka, ktorá je samoživiteľka, mám dve deti, mám prácu a musím bojovať o to, aby som si to miesto udržala. Matka sa nemôže zrútiť, nemôže začať pred deťmi plakať, hovoriť, že to už nezvládne a podobne. To sú ľudia, ktorí sa kvázi držia, ale vnútorne sú už zrútení alebo extrémne prežívajú emócie.

Tí ľudia, ktorí dokážu emócie ventilovať, ktorí nemajú vysoké nároky na svoj život v zmysle nejakého súperenia, extra materiálnych požiadaviek, vyrovnané typy, ktoré nerobia drámy, to sú ľudia, ktorí do psychosomatiky nepôjdu.

Hovorí sa to aj o nádorových ochoreniach, že to čo nedáme von, rastie v nás, že nás to zožiera.

My máme určitú genetickú výbavu tela, ktorá nás vedie k nejakej predispozícii, ale to či sa to prejaví, je naozaj závislé od životného štýlu. Mňa veľmi zaujíma epigenetika, to je genetická veda nášho storočia, ktorá skúma a prichádza sa na to, že vonkajšie vplyvy môžu zmeniť genetickú výbavu človeka. Epigenetika hovorí, že ak aj mám predispozíciu v genetike, ale budem viesť zdravý životný štýl, keď budem poznať sám seba, dávať si pozor a nerobiť rozhodnutia, ktoré sú enormne stresové, tak v podstate dokážem ísť svojím myslením a prežívaním až na tú bunkovú úroveň. Na nej dokážem nepriaznivé gény, ktoré som dostal do vienka, nejakým spôsobom poopraviť a nemusí sa prejaviť práve ten gén, ktorý ja môžem mať veľmi silný.

Uvodzovky obrazok

Človek, ktorý je typ, že chce mať všetko pod kontrolou, má ego hodne sýtené svojím postavením, má určité nároky voči okoliu. Prejavuje sa razantným spôsobom, potrebuje byť dominantný. Tento typ je častým adeptom na hypertenziu, vysoký tlak.

 

A naopak u človeka, ktorý síce nemá tú predispozíciu, ale žije veľmi nezdravým spôsobom života, sa môže ten gén patologicky zmeniť a môže dôjsť k onkologickému ochoreniu. Aj tu je veľmi dôležité, aby sme si uvedomili, že to ako žijeme, má vplyv na naše telo. Je výkladnou skriňou nášho života. Dáva nám informáciu o tom, že aha, tu niekde robím nad svoje schopnosti. Možno to dokáže môj kamarát, ale ja na to nemám, je veľmi ťažké si to uvedomiť a priznať. To, že môj kamarát behá 20 km, neznamená, že ja mám tú istú kapacitu, pretože toto by mohlo u mňa viesť k stresovým zmenám, lebo moje telo nemá na danú záťaž svaly, nemá kondíciu, nie je na to stavané...

Porovnávanie sa, na čo mám a nemám, nemá význam v zmysle spoločenského, ale sám so sebou, odhadnúť sa. Toto sú moje možnosti a tu by som sa mala pohybovať. Ak som kreatívny alebo filozoficky zameraný človek, tak nemá význam, aby som išiel silou mocou behať maratón preto, lebo mi povedal lekár, že keď budem behať, tak sa mi zníži krvný tlak. My sme sami sebe najlepším lekárom, my sa najviac poznáme, a preto som aj ja veľmi opatrná v zaklínacích formulkách, keď sa hovorí pacientovi, čo nesmie a čo musí.

Ak niekto pije dvadsať rokov kávu, tak jedna káva denne mu určite neublíži do takej miery, ako keď ju prestane piť a začne mať psychologický pocit, že ten život je už úplne o ničom, lebo si už ani tú kávu nemôže dať. Čo je pre toho človeka väčšie negatívum? Počúvajme telo svojím sedliackym rozumom, hovorme s ním, nájdime si čas, nedajme sa len strhnúť honom v spoločnosti za tým, aby sme niekam zapadli.

Pri chrbticových problémoch, ktoré majú na stole veľmi často neurológovia, je to tým, že príčina nie je v chrbtici, hoci ju máme poškodenú. Príčina je v napätí, ktoré sa vytvára v dôsledku stresu na naše svaly v okolí chrbtice. Tieto zmeny spôsobia ďalšie zmeny v našich svaloch a môžu začať vytvárať koreňové dráždenia alebo prejavy v určitých segmentoch. Lekár tvorí 20 %, má odporučiť, má dať svoj názor. My sme tí, ktorí svoje telo poznajú dokonale. Lekár za 10 – 15 minút, ktoré na nás má, nemôže vedieť, akým spôsobom sme sa k tomuto vážnemu problému dopracovali, a či rady, ktoré sú platné pri 60 % pacientov, budú platné aj u nás.

A čo ochorenia u detí? Akné, časté bolesti brucha, ekzémy alebo aj nádorové ochorenia – aj v tomto prípade môžeme hovoriť o psychosomatike, ktorá poukazuje na vzťahy v rodine?

Pri deťoch by som bola so psychosomatikou zdržanlivejšia, pretože ak sa do určitého veku vyvinú ochorenia, ktoré sú závažné, ako je nádorové ochorenie, zverila by som to do rúk odborníkov, pretože môže ísť o genetické predispozície alebo autizmus, mozgové poškodenia... Pri malých deťoch by som v rámci rodiny nezačala riešiť, že bože, čo som zanedbala, tlačila som na neho, nedojčila som, upokojme sa a nerobme ako rodičia paniku, že sme to zapríčinili a spôsobili, že dieťa trpí. O psychosomatike sa môžeme začať významnejšie baviť pri deťoch, keď sú vo veku, že majú sociálne interakcie a začnú sa prejavovať voči svetu.

Uvodzovky obrazok

Ak niekto pije dvadsať rokov kávu, tak jedna káva denne mu určite neublíži do takej miery, ako keď ju prestane piť a začne mať psychologický pocit, že ten život je už úplne o ničom, lebo si už ani tú kávu nemôže dať.

 

Prichádzajú do škôlky, do kolektívu, začínajú si uvedomovať sociálnu interakciu, ktorá je medzi matkou, otcom a sociálnym prostredím. Už keď si toto dieťa uvedomuje a prežíva veci, môžeme začať hovoriť, že vplyv prostredia na vývin dieťaťa u neho môže vytvoriť zmeny, ktoré sa prejavujú ako u dospelých. Patria sem nočné mory, pomočovanie, bolesti bruška, bolesti hlavy. Tu by sme mali spozornieť, hľadať príčinu a venovať sa tomu, či dieťa nestráca. Či nemá v sociálnom prostredí nejaké zdroje stresoru, ktoré môžu byť aj v najbližšej rodine vo vzťahu k rodičom.

Keď si už uvedomím, že moje ochorenie má psychosomatický pôvod a potvrdí sa mi to. Ako mám postupovať? Koho mám vyhľadať a ako vyzerá tá liečba?

Ak človek so svojím diskomfortom pobehal už niekoľko lekárov a všetci naznačujú, že možno je cesta psychológ alebo psychiater, tak je to zjavné, že ide o psychologickú príčinu. Stojí za to sa ísť porozprávať s odborníkom. Dnes už veľa ľudí takýto spôsob riešenia svojich problémov vyhľadáva, je to úplne iné ako v začiatkoch mojej praxe, keď mali ľudia veľké predsudky. Dnes sa vie, že ambulantná psychiatria je gro psychosomatických, úzkostných, stresových porúch, čiže ja by som odporúčala, aby keď má človek podozrenie, nech vyhľadá aspoň psychológa. Nemusí to byť psychiater.

Psychológ vás vie usmerniť, vie povedať, keď sa človek nevie zorientovať, zjednodušený náhľad na jeho život a poradiť mu, či je nutná návšteva psychiatra. Niekedy sú psychosomatické ochorenia spôsobené aj s úzkosťou a depresiou a medikamentózna liečba ja akoby naštartovanie organizmu, aby človek v štádiu bezmocnosti naštartoval telo medikamentami. Dosiahneme, že naše schopnosti, aby sme si dokázali poradiť sami, budú opäť funkčné. Pri psychosomatike si naozaj vo väčšine prípadov vieme pomôcť sami.

Vieme si pomôcť zmenami, ktoré dokážeme urobiť na úrovni interakcií, priatelia, partneri, kde stačí rozhovor s niekým, kto nám je srdcu blízky. Po chemickej stránke sa vylučuje oxytocín, tento hormón vytvára aj väzbu matky na dieťa. Takáto väzba v danom momente môže vzniknúť medzi priateľom a stonajúcim. Niečo sa tam možno dokáže prelomiť a nájde spôsob, ako rozmýšľať inak. Americká asociácia má iný pohľad na psychosomatické choroby ako náš európsky systém. Mne sa veľmi páči, že oni používajú viacosú diagnostiku všetkých chorôb.

Tá spočíva v niektorých pohľadoch. Mali by sme sa cez ne pozerať, nielen cez stonanie a subjektívne prežívanie ochorenia. Mohla by tam byť aj rovina vzťahová, interpersonálne vzťahy, veľmi často sa tam nájdu dysfunkčné vzťahové vzorce. Ďalšia rovina sú konflikty, ktoré máme, vnútorné alebo vytesnené na úroveň podvedomia. Mala by sa brať do úvahy osobnostná štruktúra, to sú všetko roviny, na ktorých môže liečba prebiehať.

Ak si vezmeme rovinu subjektívneho prežívania, tam by mohla pomôcť psychoterapia – náhľadová, kognitívna, zážitková, behaviorálna (zameraná na odľahčenie stresu). Ja by som sa v liečbe pohybovala v týchto rovinách. Niekto má problém osobnostný, to je už na psychológa a možno aj na psychiatra. Znamená to, že si zarábame na psychosomatické ochorenia osobnostne, a treba dať ťažisko liečby práve tam. U niekoho psychosomatika po vyčerpaní adaptačnej fáze organizmu prechádza do depresívnych syndrómov alebo úzkostných syndrómov, tak to je parketa, kde by mali mať psychiatri miesto ohľadom liekov. Na liečbu psychosomatického pacienta sa dá pozerať z viacerých rovín a treba uchopiť tú rovinu, ktorá je u toho konkrétneho človeka najviac postihnutá. Psychosomatické ochorenie nie je priamočiare a nedá sa plošne aplikovať na všetkých. Je to veľmi individuálna záležitosť. 

Vypočujte si v podobe podcastu

Chorobou nám telo signalizuje, že by sme mali v živote niečo zmeniť



Zaujali vás tieto články?