Závislosti majú korene už v ranom detstve

V podcaste Všeobecne o zdraví sa o tom porozprávame so špičkovým odborníkom na závislosti, psychoterapeutom, riaditeľom Odborného liečebného ústavu psychiatrického v Prednej Hore Vladimírom Stanislavom.

Okrem všetkých tých titulov vy ste aj adiktológ, čo je pre mňa nový termín. Skúste nám priblížiť, o čo ide.

Adiktológia je o vede, o závislosti. Možno v ľudskej terminológii je závislosť ako keby zvulgarizovaný pojem, ale je to veda. V podstate je to veľmi široký pojem, lebo ako hovoríme o závislostnej problematike, vychádza to z nejakých paradigiem a jedna z paradigiem je zdravotnícka, čiže ako keby závislosť. Žiaľ, vníma závislosť len ako chorobu, ochorenie, chronické ochorenie, ale adiktológia sa zaoberá širším pojmom.

Odkiaľ pochádza? Kde vstupuje závislostná problematika? Je to ako keby zdravotnícko-sociálny problém, pretože on vzniká primárne v sociálnom prostredí. Ako ste už spomínali, že sa budeme rozprávať o rodine, rodina má veľký význam a veľký vstup do samotnej závislostnej problematiky.

Už od vypuknutia pandémie počúvame z každej strany, že duševné zdravie Slovákov sa výrazne zhoršilo a najkritickejšia situácia je u mladých ľudí, ktorí ešte nemajú toľko skúseností a vybudované také kompenzačné mechanizmy, aby toto všetko zvládali.

Ako to vidíte ale vy? Môžete to potvrdiť aj na základe svojich pracovných skúseností, podľa počtu ľudí, ktorí majú záujem o liečbu u vás, že nás toto naozaj poznačilo?

Určite áno. To, čo vstupuje do spoločnosti, je jedna z premenných, či už závislých, alebo nezávislých, ktorí vstupujú do celého toho procesu. To, čo vidíme v televízii, tú nestabilitu v celom systéme, tak je prirodzené, že to vyvoláva obavy a úzkosť. A tu sa dostávam k tomu, že je to ako keby naučená bezmocnosť. A to má veľmi silnú konotáciu v detstve. Dieťatko je veľmi dobrý pozorovateľ, ale veľmi zlý interpretátor.

Do šiesteho roku veku dieťaťa ešte svet a realitu nevníma cez kogníciu, ale cez súkromnú logiku. Čiže ak sa dieťa narodí do disfunkčnej rodiny, napríklad do závislej, tak ono nerozumie, že to je niečo zlé. Jeho organizmus a jeho interpretácie sú také, aby prežilo, pretože ono samo nevie prežiť. Nastúpia teda vlastné obranné mechanizmy, aby v rodine to dieťa prežilo a ono si myslí, že to je úplne normálne.

Samozrejme, neskôr, keď sa dieťa stretáva s rovesníkmi, so skupinou v škole, keď sa začína rozvíjať kognitívny proces, vidí a porovnáva, ako je to u spolužiakov. Začína v podstate interpretovať, čo je dobré a čo je zlé. Na to, aby dieťa prežilo, interpretuje si seba, iných, svet. A na to, aby tieto mechanizmy zvládalo, nájde metódy, aby prežilo.

Poviem príklad, otec pije v rodine a dieťa je v napätí. Sústavne očakáva, že sa niečo deje, a ak je v tej rodine aj násilie, to dieťa nájde mechanizmy. Buď teda vstupuje do celého toho procesu a chráni matku napríklad, alebo utečie pod perinu pod posteľ, utečie do rovesníckej skupiny, čiže interpretuje si. Ak otec príde opitý a kričí, tak ja som zlý.

Iní sú lepší, muži sú agresívni, ženy sú slabé. Hovorím teraz na danej situácii, lebo každá situácia je iná, to dieťa je veľmi kreatívne. Neberte to tak, že paušalizujem, aby to nebolo, že každý jedinec si vysvetľuje takúto situáciu presne tak isto. A dokonca aj v súrodeneckej konštelácii si každé dieťa danú situáciu interpretuje podľa svojej súkromnej logiky a vidí, že svet je nevyspytateľný a na základe týchto interpretácií im začne veriť.

Potvrdzuje si ich v každej jednej situácii. Neskôr je to v rovesníckej skupine, čiže vyhľadáva nevedome kamarátov, ktorí mu potvrdzujú, že on je slabý. Odmietajú ho a neskôr je to - volá sa to seba naplňujúce proroctvo - kedy sa on podľa toho začne správať. Na základe toho, aby prežil, si nájde metódy a metodiky v živote. Buď sa vyhýba týmto situáciám, alebo práve do nich vstupuje agresívnym spôsobom, čiže začne rebelovať, keď sa začne rozvíjať v škole. Rozvíja sa jeho inteligenčný a emocionálny kvocient.

Začne sa učiť, už si interpretuje aj podľa svojej inteligencie, na základe toho, čo je v realite, čo sa deje, avšak v záťažových situáciách reaguje na základe ranoinfantilnej regresie, čiže regreduje, pretože sa oslabí kognitívny proces, tým môže byť vojna alebo pandémia. Pocit, že nezvládam situáciu. To, čo dnešná spoločnosť od mladých ľudí, ale aj od nás všetkých očakáva, taký zamerikanizovaný systém, máme byť všetci happy ready, busy, cool, in, a to je veľmi ťažká situácia.

Prichádza narcistická spoločnosť. Pozitívne americké knihy hovoria o tom, aby som sa ráno nastavil na úsmev číslo štyri a aby som ho do večera držal, pretože ja musím byť „in“. Ja nemôžem hovoriť o tom, že sa mi nedarí. Tým pádom popieram realitu a, samozrejme, prídem domov o štvrtej alebo o piatej a začínam byť úzkostný a vyhľadávať situácie, že si zoberiem 5-kilové vedro zmrzliny a dotujem sa. To, čo som musel vydať za energiu cez deň na to, aby som bol tým, čo hovorím, nie je v súlade s tým, čo cítim.

Nemám na mysli to, že máme chodiť a vyplakávať a hovoriť o tom, ako nám je zle, ale nebáť sa toho... my popierame realitu. Prijmime to, že je vonku škaredé počasie, to neznamená, že mi musí byť zle. Môžem sa vhodne obliecť, môžem sa pohodlnejšie nastaviť a prežiť ten deň, ale nie popierať. Hovoriť o tom, že dnes je krásne, to je ako keby sa človek oklame.

A znova, ak je to príliš, lebo to stojí veľa energie, zapína sa obranný mechanizmus. Ak však prídu situácie, ktoré ma oslabujú zvonku, tak ja vlastne znova regredujem a vyhodnocujem situáciu tak, ako som to vyhodnocoval v detstve, podľa tých starých vzorcov správania, podľa toho, čo som sa naučil, kým som nemal rozvinuté kritické myslenie.

A to je presne to, o čom chcem rozprávať, že to nemá s logikou absolútne nič spoločné, preto my nerozumieme. Ľudia nerozumejú politikom, prečo sa tak správajú? Pretože oni sa logicky nesprávajú. Oni sa správajú podľa súkromnej logiky, a preto my im nerozumieme. Preto spoločnosť reaguje na to tak, ako reaguje. Prečo sa takto vlastne správajú? Ak sú obranné mechanizmy natoľko silné, že on popiera realitu, tak to pramení už z patológie a s poruchou osobnosti.

Detstvo a rodina, do ktorej sme sa narodili, a v ktorej my vyrastáme, môže ovplyvniť a ovplyvňuje celý náš život. Čo si z toho majú vziať rodičia? Dá sa niečo vedome zmeniť, prenastaviť v rodinách?

Toto je transgeneračný problém rodiny. Ja vždy skúmam generačný problém. To, čo si rodičia doniesli a snažím sa porozumieť priamo v psychoterapeutickom procese. Ja idem veľmi hlboko až do piatej - šiestej generácie, zaujímam sa o to, čo sme my rodičia nevedeli v danej situácii po určitom období vyriešiť. Buď sme od toho unikli, alebo sme riešili konflikt rozvodom. Ono je to ako keby na chvíľu zažehnané, ale my to spustíme na dieťa. Niekto to musí vyriešiť, má to trošku až spirituálny podnet.

Keby som išiel úplne do histórie, keď sa hovorilo, že sa prehrešili, ono to ale nič nemalo spoločné s nejakou vyššou mocou, to malo spoločné s kogníciou. Dokonca výskumy potvrdzujú, že plus mínus päť rokov to isté spadne na to dieťa. Zakliesni sa v niečom a ono nevie, čo sa mu udialo. Má v tom blok. Znovu zopakujem, že dieťatko je v tom veľmi vnímavé. Ono nám sa zdá, keď rozprávame príbehy v rodine, že dieťa sa vedľa hrá s hračkami, ono ale úplne sníma všetko, ale nerozumie tomu, čo sa deje reálne, tak si vyhodnocuje zase situáciu podľa tej svojej súkromnej logiky.

A čo s tým? V podstate prvý krok je porozumieť. Nie zmena. Zmena nastáva až podstatne neskôr. Porozumieť tomu, čo sa mi deje. Prečo reagujem tak, ako reagujem. Ja mám na to taký jeden vzorec.

Keď dieťatko prichádza na svet so základnými inštinktmi a učíme ho realite, tak má ako keby oko otvorené. Po určitom období, ak sa situácie opakujú, tak ono začne každú jednu situáciu vyhodnocovať tak, ako vyhodnocovalo v minulosti, pretože to fungovalo, či to bolo funkčné, alebo nefunkčné, v detstve je to vždy funkčné, lebo dieťa musí prežiť.

Čiže oko je uzavreté. Tretí krok v terapii alebo v situáciách, kedy sa mi niečo začne diať, ja musím to uzavreté oko otvoriť, čiže zvedomujem si nevedomé, preorientujem, že to, čo v detstve, ked bol otec agresívny, násilný a ja som musel buď unikať, alebo vstupovať do celého toho procesu, dnes už nemusím.

Už som veľký. Mňa už nikto nemôže ohroziť. Situácie majú čas. Keď som mal tri roky, bol som znásilňovaný. To je fakt, ale k tomu sa pridružuje emócia a pozor, emócia čas nepozná. Čiže ak ja mám päťdesiat a poviem: Keď som mal tri roky, bol som znásilnený.

Akumuluje sa tam emócia trojročného chlapca v 50-ročnom mužovi. On nerozumie tej emócii, pretože je detská. Ja musím porozumieť tomu, že ja, päťdesiatročný, sa musím postarať o toho trojročného chlapca, pretože v tom období tu nikto nebol, kto by mi povedal: Neboj sa, ja ťa ochránim. Ja som tu pre teba a už ti nikto v živote nemôže ublížiť. Čiže ľudia tomu nerozumejú a emócia je tak silná, že ona prevalcuje toho 50-ročného muža a on sa presne cíti ako ako to trojročné dieťa.

A do toho je tu vojna, pozerá televíziu. Manželka ho ohrozuje, v práci ho ohrozujú, čiže toto je tá ako keby naučená bezmocnosť. Prirovnám to k režisérovi, ktorý ide robiť film.

Vie, ako ten film má skončiť, buď šťastným koncom, vraždou, alebo nejakou situáciou, ale nevie, koho do týchto rolí obsadí. To je niečo podobné, že to dieťa vníma, že ak ja som slabý, iní sú silní, tak ja vyhľadávam nevedome, podvedome ľudí, aby mi to potvrdili. Potvrdzuje sa mi, že život je zlý. Musím piť, teda sa stiahnuť alebo všetkým ukážem, kto ja vlastne som.

On je vnútorne na bode nula. Ak si človek interpretuje, že som slabý, som nula, nikto ma za nič nemá... to je tak depresívny stav z dlhodobého hľadiska, že to je na samovraždu. Náš organizmus je ale veľmi múdry. On nechce, aby my sme zanikli, čiže prekompenzuje alebo hyperkompenzuje. Ja som veľký... Testosterón, hovorí sa, že no vy, muži. Oni väčšinou, keď sa s nimi stretávam, boli v podstate týraní.

Väčšina z nich alebo v škole boli šikanovaní. A oni si povedali, že ja to už nikomu nikdy nedovolím a ja im ukážem. Tým, že si napichá testosterón a berie látky, ukazuje - prosím, bojte sa ma, ja som silný, ale vnútri má hrozný strach žiť. Cíti úzkosť. Títo muži veľmi nechcú navštevovať terapie, ale keď už prídu, tak sa často stretávam s tým, že sa ich dotknete. Je to len škrupinka, ktorú rozbijete. V jeho vnútri sú trhliny a veľmi krehké dieťa, to sa nenosí v spoločnosti, tam musíš ukázať, aký si silný. Musíš ukázať, aký si dokonalý, pretože ináč ti ľudia ublížia.

A toto sú veľmi silné interpretácie z detstva, ktoré nás učili, že chlapci neplačú a dievčatá sú slabé. Gender problematika, ako keby ženy začínajú byť mužnejšie a muži feminnejší. V histórii bola žena vnímaná, že je len dievča, tak jej vraveli rodičia. Ty si dievča, si slabá a to, čo sa deje, sa volá maskulínny protest u žien - protest proti ženskej roli. A to je to, čo dnes vidíme. Vlastne to sú feministky. Tu znova ide o to z môjho hľadiska psychoterapeutického a psychologického – porozumieť tomu.

Tu nejde o to, že tá žena je zlá, že nemá byť taká, aká je. Áno, len nech rozumie tomu, prečo je taká. U veľa týchto žien sú časté problémy gynekologické, onkologické. Každé jedno ochorenie je buď psychosomatické alebo somatopsychické. Čiže psychika vyvoláva z dlhodobejšieho hľadiska ochorenie orgánov alebo opačne, ak je orgán chorý, tak vyvoláva psychické problémy.

A ako z toho von? Ako to zmeniť?

Porozumieť, znova porozumieť, prijať, prečo si to dievčatko, prečo si ten chlapec musel v detstve interpretovať takúto situáciu? Porozumieť, kde sa tá osobnosť tvorila alebo vyvíjala. Ak zabrzdíme proces napríklad orálne štádium, to, čo Freud popísal pred sto rokmi, nerozumeli tomu, lebo Freud popísal problematiku cez libido, cez pocity slasti.

Ľudia sa toho báli, lebo so sexom to nemá nič spoločné. V tomto období preto popierali Freudovu problematiku - matkin prsník, orálne štádium, vzťahová väzba matky.

Dieťa všetko v tom období berie do úst a vyhodnocuje. Tvrdé, mäkké, teplé, studené čiže spoznáva svet. Ak mu zabrzdíme tento proces, dieťa prejde do ďalšieho procesu, ale potom neskôr v záťažových situáciách dieťa regreduje.

Vývinové štádium, čiže to satie, prsník nie je len zdroj potravy, je aj zdroj istoty, bezpečia. Ak ale matka vnútorne nebola napojená na to dieťatko, bola podráždená, pretože čakala, že manžel príde agresívny, napätý alebo boli tam ďalšie deti...

Ak bola matka napätá, dieťa muselo veľmi silne ťahať prsník. A ono to dieťatko kreatívnou metódou si popísalo dobrú matku, ktorá dáva mlieko a matku zlú, ktorá nedáva. My si to neuvedomujeme, a potom dieťa vyhodnocuje aj seba. Ja som dobrý, keď napĺňam potreby matky.

Som zlý, keď neposlúcham, choď preč odo mňa, ty škaredý chlapec, keď budeš dobrý, tak sa vrátiš. Tu sa tvorí narcistická štruktúra osobnosti, štiepenie „ja“. Dobré JA, keď napĺňam potreby a zlé JA, keď nenapĺňam potreby. Dieťa tomu nerozumie a prenáša si to do dospelého života.

Aká je správna matka a dosť dobrá výchova?

Neviem, na to sa každý pýta. Nedá sa to rozdeliť na správnu a nesprávnu, ide o to byť zodpovedný, veď robiť chyby je normálne.

Tak možno inak sa opýtam, čím pri výchove my ako rodičia dokážeme najviac uškodiť deťom? Ako pristupovať k deťom už od toho ranného štádia vo výchove, aby sme z nich vychovali psychicky stabilných silných jedincov?

Je to znovu o tom, aby sme rozumeli sami sebe. Ja viem, že to je ťažké. Buďme v kontakte sám so sebou a na základe toho pôjdeme úplne prirodzeným spôsobom. Dosť dobrá matka je tá, ktorá vychováva podľa toho, čo cíti. Ak je matka dobre naladená na dieťatko, tak ho vie počúvať. Ak je dieťatko pokakané, plače inak, ak je pocikané, ak potrebuje prsník, tiež plače inak.

Ak má ale matka sama problém, je nenaplnená mužom, odporúčam poslucháčom veľmi dobrú knihu Soumrak mužů. To, čo sa dnes deje, že muži majú zostať doma s deťmi, neodporúčam to. My, muži, sa vieme o dieťatko postarať, ale my ho nevieme počúvať tak, ako som pred chvíľou povedal. Nepočujeme tie vibrácie.