Šikana od učiteľky mi spôsobila traumu na celý život

V úvode by sme mohli upresniť, aký je váš hendikep. Vy nie ste úplne nevidiaca.

Nie, nie som úplne nevidiaca, moja hlavná diagnóza je vysoká krátkozrakosť, ale takisto mám aj estetický hendikep. Mám celkom výrazné škúlenie, ktoré som si ale privodila až v šestnástich rokoch, keď som si veľmi presilila alebo preťažila oči, tak mi začali takto zabiehať a v podstate tiež to má vplyv aj na videnie, ale hlavne na priestorové videnie.

Takže na pravú stranu nevidím vôbec, ale nie preto, že by bolo oko úplne nevidiace, ale práve kvôli tomu škúleniu, aby sa mi nevytvorilo dvojité videnie, tak mozog ako keby oko odstavil alebo ho vypína, aby malo oddych, aby sa chránilo pred dvojitým videním. A mám aj zúžené zorné pole, takže to má tiež vplyv na orientáciu v priestore.

Čím sú veci bližšie, tým ich lepšie vidím, pre mňa, čím bližšie, tak tým je ten obraz čistejší a ostrejší. Inak je rozmazaný a aj priestorové videnie a zorné pole, nevidím obraz ako zdravý človek a zdravé oči, ale je taký zúžený.

Pozeráte sa na to s nadhľadom a možno aj s humorom alebo nie vždy sa darí?

Určite áno. Samozrejme, sú situácie, kedy je človek viac citlivý alebo precitlivený a vtedy reaguje inak. Reakcia závisí od toho, v akom je rozpoložení alebo čo človek v danom momente prežíva, alebo či je tam nejaká únava alebo niečo, tak vtedy každý z nás reaguje citlivejšie, ale väčšinou to beriem s nadhľadom alebo s humorom. Niekedy si robíme aj my  srandu v tej našej komunite zrakovo znevýhodnených.

Netreba sa brať vždy príliš vážne a keby sme mali tak prežiť celý život, tak to by bol asi veľmi smutný život. Je úplne prirodzené, že tie obdobia sa striedajú, sú horšie, potom sú aj tie lepšie a ja som bola vždy zástanca názoru, že keď príde nejaké ťažké obdobie, že prosto to je len obdobie a určite prejde. Treba vytrvať. Neviem, ako dlho to síce bude trvať, ale verím, že sa to potom obráti na to dobré a zase sa to preklopí.

Snažím sa na to takto vždy pozerať a zatiaľ to tak vždy aj bolo, že tie najhoršie obdobia časom prestriedali tie lepšie a ja som teda tak na to aj nastavená. Snažím sa aj samu seba povzbudzovať a podporovať v tom, keď mám takéto ťažké obdobie, že raz, že raz to všetko pominie a nič nie je večné.

Vy ste sa s týmto hendikepom narodili alebo sa to až po narodení zhoršovalo?

Áno, v podstate, mám ho od narodenia. Nevieme síce, či som sa s telesným hendikepom narodila, alebo nie, ale mám ho od útleho detstva. A hlavne, keď som začala chodiť, tak si to začali už viac všímať aj moji rodičia, lebo keď som začala chodiť, tak som do všetkého narážala a zakopávala, svojich blízkych som spoznala po hlase, keď sa ku mne ozvali.

Vtedy mamka spozornela, že asi tam bude nejaký vážnejší problém so zrakom. Začala preto hľadať nejakých lekárov, odborníkov a pátrali po tom, čo to je a v akom rozsahu je tam poškodenie. Trvalo chvíľku, kým zistili, o akú diagnózu ide. Najskôr mi to zle diagnostikovali a už v malom veku mi nasadili okuliare, ale najprv mi dali s plusovými dioptriami, až potom začali dávať mínusky.

Bol to proces, kým sme zistili, čo sa bude diať a mamka sa snažila dopátrať k čo najviac informáciám. Dozvedeli sme sa, že v Banskej Bystrici sú špecialisti na zrakové poškodenie a začali sme tam chodiť. Mám to teda od útleho detstva.

Vy ste na základnú školu chodili s vidiacimi deťmi. Bol to zámer alebo vtedy nebola iná možnosť? Odstupom času to hodnotíte ako dobrý nápad alebo bolo ťažké držať krok s vidiacimi deťmi?

Či to bol zámer, ani neviem povedať. V tej dobe, keď som začala chodiť na základnú školu, dostupnosť informácií nebola taká ako v dnešnom svete, že si zadám do googla a vyhodí mi možnosti, aké sú a čo všetko sa dá. Oveľa ťažšie sa k tým informáciám dostávalo a neviem, či moja mamka teda vedela, že je taká možnosť, alebo že sú nejaké špeciálne školy, kde môžem chodiť.

Spomínam si, že vo vyššom veku sme sa o tom aj bavili, že by som tam mohla chodiť, ale neviem, či od začiatku o tom mamka vedela, a teda sme skúsili klasickú základnú školu a bolo to veru náročné.

Určite to nebolo pre mňa jednoduché, lebo som tam bola jediná s takýmto problémom a neboli na to nejak prispôsobené podmienky. Neboli na to pripravení ani učitelia a stretávala som sa s veľkým neprijatím a s posmechom, s ponižovaním pri hrách.

Ako dieťa som to veľmi ťažko znášala, lebo ja som veľmi chcela zapadnúť, chcela som byť prijatá, a keď sa vám niekto stále posmieva, ukazuje na vás, ponižuje vás, tak to nie je príjemné a hlavne sa dieťa nevie nijako brániť.

Dokonca som aj sama vnímala, že som iná a že neviem v určitých situáciách tak reagovať, že nosím okuliare s hrubými sklami, ktoré nemal nikto okrem mňa. Sama som teda vnímala, že som v niektorých veciach iná. A aj keď som možno ešte úplne nechápala, čo všetko to je, nevedela som sa úplne brániť a tieto veci ma dosť ranili. Napriek tomu som sa veľmi snažila vyrovnať mojim spolužiakom vo všetkom, čo sa dalo, vo všetkom, v čom som vedela.

Naozaj som vynakladala na to veľmi veľa úsilia. No potom som sa stretla aj so šikanou zo strany pani učiteľky vo štvrtom ročníku, ktorá tiež nebola veľmi stotožnená s tým, že nechodím do špeciálnej školy, nejako to nevedela prijať, že ja som tam a možno to bolo aj zo strachu, že nevedela, ako má so mnou pracovať a tak. Tak sa tak k tomu postavila, že ma svojím správaním chcela odtiaľ vyštvať.

Ponižovala ma a arogantne sa ku mne správala. Zhoršovala mi známky, kládla na mňa nezmyselné požiadavky, ktoré nemala na nikoho iného len na mňa a nedovolila mi byť ani najlepšou, aj keď som reálne niektoré úlohy zvládla lepšie ako moji spolužiaci.

Bola som najrýchlejšia v triede, a keď som mala nejakú úlohu, zadanie z matematiky alebo z nejakého iného predmetu, tak som to zvládla najrýchlejšie v triede a ešte bez chyby, a aj tak som dostala päťku. Takéto situácie ma prosto veľmi zraňovali a chodila som domov s plačom. Ťažko som to veru znášala a určite to uškodilo aj môjmu sebavedomiu, lebo som vnímala, že aj keď sa neviem, ako snažím, ja nikdy nedosiahnem to, čo dosiahnu ostatní.

Nikdy nebudem mať rovnakú hodnotu, ako majú moji spolužiaci, lebo skrátka mám ten hendikep a môžem reálne urobiť aj neviem čo, ale nikdy to nebude stačiť...

Neskôr na to reagovala aj mamka. Porozprávala sa s riaditeľom školy, a potom aj s tou učiteľkou. Po nejakom čase to prestalo, ale veci, ktoré sa stali a vzniknutá trauma vo mne už bola. Poznačilo ma to, zmenšila som aj svoju aktivitu. Už som nemala potrebu sa nejako veľmi snažiť.

Stiahla som sa, bála som sa chodiť v triede pred spolužiakmi, len aby som na seba nejakým spôsobom neupozornila. Povedala by som, že som mala až takú fóbiu z ľudí, mala som strach sa ozvať alebo upozorniť na seba, len aby na mňa zase nejakým spôsobom neukazovali alebo neponižovali ma.

Kedy sa toto zmenilo alebo zlomilo alebo kto vám pomohol získať späť sebahodnotu?

No ono je to tak, že tieto veci sa s človekom ťahajú celý život a je to taká systematická práca, ktorá trvá celý život, aj v súčasnosti. Stále sú situácie a chvíle, kedy o sebe pochybujem a spochybňujem sa. Má to vplyv aj teraz na môj život výrazne. Je jasné, že odvtedy som prešla dlhú cestu a veľa vecí som si už v sebe vyriešila.

Naozaj si ale pamätám to obdobie, kedy som ani sama do obchodu nešla, aj keď som vyrastala v malej dedinke, kde ma poznali, a keď som nevedela, kde presne v obchode, na ktorej poličke, sa nachádza vec, ktorú potrebujem kúpiť, nešla som tam.

Mala som sa ozvať, musela som si to od pani predavačky vypýtať a cítila som sa za to veľmi trápne. Prvý veľký zlom nastal, keď som nastúpila na strednú školu, ktorá už bola špeciálna pre zrakovo znevýhodnených v Levoči, a to mi prinieslo veľmi veľkú zmenu a taký veľký obrat v živote. Po prvé som videla, že nie som sama ako predtým, že sme v tom viacerí, že sú tam aj iní so zrakovým znevýhodnením a ešte sú na tom aj podstatne horšie.

Boli tam aj úplne nevidiaci a videla som, aké sú tam možnosti, čo všetko môžu robiť, lebo kopec vecí mi v škole predtým zakazovali robiť. Tam sa mi otvoril úplne iný svet. Ten prístup pedagógov a pracovníkov, ktorí tam boli, bol úplne iný, úplne opačný ako som predtým zažívala.

Snažili sa vo mne podporiť môj potenciál. Videli vo mne ten potenciál, že som šikovná, ale na začiatku som mala tiež odmietavý postoj a nevedela som prijať ani to pozitívne alebo to dobré, lebo som roky zažívala práve opačný prístup.

Nechcela som tomu veriť, že to tak je, lebo som naozaj tomu uverila, že prosto nie som dosť dobrá. Trvalo to chvíľku, ale po čase som sa cítila konečne ako doma alebo medzi svojimi. Mohla som byť sama sebou.

Bolo to pre mňa jedno z najkrajších období v živote. Pobyt v strednej škole v Levoči mi toho dal naozaj veľmi veľa. Na jednej strane tým, že som bola od rodiny a bola som viac odkázaná sama na seba, musela som sa viackrát vedieť vynájsť alebo si poradiť sama.

Aj som cestovala sama, aj keď na začiatku mamka so mnou prešla tie trasy. Nemala som ani priamy spoj do Levoče, takže som musela prestupovať, ona ma naučila, že kde, čo a ako mám. Napriek tomu niekedy vznikali situácie, kedy som sa musela ozvať k cudzím ľuďom, aby mi pomohli, lebo som prosto nevedela, kde som, čo som a ako som.

Takže aby som tam nezostala niekde na stanici trčať, tak som bola nútená sa prihovoriť ľuďom a poprosiť ich o pomoc a tak. Všetky podobné situácie ma donútili postupne prekonávať moje strachy.

Neskôr sa už aj učitelia snažili so mnou pracovať opatrnejšie a pomaly. Postupne ma zapájali do rôznych aktivít, lebo najprv som naozaj mala veľmi odmietavý postoj, a tak postupne som sa v tom celkom uvoľňovala a viac som si dovoľovala. Reálne som sa tam cítila veľmi dobre a začala som si stále viac veriť, a potom mi prišlo do života to lyžovanie, ktoré tiež nebolo cielené. Nikdy som o tom nesnívala.

Ani mi nenapadlo, že ja budem niekedy lyžiarka, že budem súťažiť a tak. I keď pohybovo nadaná som bola od úplného malička, lebo v deviatich mesiacoch som sa naučila chodiť. Rýchlo som sa naučila bicyklovať a všetko ostatné, čo mi mamka ukázala aj napriek tomu, že som..., že teraz, keď si na to spomeniem dospelou hlavou, tak sa čudujem, lebo určite som nevedela odčítať dané pohyby. Napriek tomu mi stačilo málo a hneď som pochopila, čo mám robiť, ako mám robiť a nemala som strach.

Bola som odvážna napriek tomu, že som sa zranila alebo bola som stále doudieraná, špinavá, neviem čo, stále som mala potrebu niekam ísť. Môj hendikep ma nebrzdil, ale napríklad lekári, lebo povedali rodičom, že mám slabú sietnicu a keby som dostala nejaký silnejší úder do hlavy, sietnica by sa mi mohla odtrhnúť a mohla by som úplne prísť o zrak, takže ma treba chrániť.

V týchto veciach ma veľmi limitovali. Zrazu som ale prišla do tej Levoče a videla som, že toto môžu robiť zrakovo znevýhodnení a takto môžu jesť. Kopec vecí môžu aj čo sa týka športovania, aj čo sa týka hrania na rôznych hudobných nástrojoch, že nevidiaci môžu aj štrikovať.

Vedia sa krásne orientovať v priestore aj vonku, a aj kadečo iné, rôzne obslužné veci a prosto veľmi veľa vecí. Takže som tam bola úplne ohúrená, ohromená som si povedala, koľko možností je v tom živote!

Všetky možnosti som cítila, i napriek tomu, že je v mojom živote prítomné nejaké to znevýhodnenie alebo sú tam nejaké limity. Podstatné je, že sa tie veci dajú robiť - trochu inak alebo iným spôsobom, ale dajú. To ma nabudilo, motivovalo a bola som v siedmom nebi aj z toho lyžovania.

Na to som sa chcela opýtať, lebo vy nie ste ani z lyžiarskeho kraja, ani len z lyžiarskej rodiny, tak ako sa to začalo?

V tej Levoči. Mali sme bežný lyžiarsky výcvik v škole, ktorú som absolvovala, a aj som sa naňho veľmi tešila, lebo som si povedala, že konečne sa naučím niečo nové, nejaký nový šport, ktorý som dovtedy nemala možnosť si vyskúšať. A naozaj to bola láska na prvé zošuchnutie, tak nazývam ten pocit, ktorý som ja zažila.

A keď som išla dole kopcom, bolo to pre mňa niečo neopísateľné, ten pocit slobody, ktorý som dovtedy nezažíva v takej plnej miere, lebo som naozaj bola limitovaná ľuďmi aj mnohými vecami. A zrazu bum, pocit slobody, ktorý mi priniesol pobyt na lyžiach.

Užívala som si to poriadne. Ako som spomínala, nechýbala mi odvaha, takže som sa nebála pustiť do lesa a brázdiť kopce. Tešilo ma to a rýchlo som napredovala. Môj telocvikár vo mne videl veľký talent.

On sám bol z toho prekvapený, ako rýchlo sa učím lyžovať a akú mám odvahu, a až doteraz ešte nezažil nikoho, kto by sa takto rýchlo naučil lyžovať a mal taký progres za takú krátku dobu. A to už mu prešlo medzi rukami veľmi veľa študentov.

Bol to práve on, kto videl vo mne potenciál a kto ma k tomuto nasmeroval. On vedel, že je taká možnosť a že aj zrakovo znevýhodnení môžu lyžovať s navádzačom, tak ma naviedol na túto cestu. Povedal, že by bola škoda, keby to teraz zostalo iba na tom lyžiarskom a to by bol koniec s lyžovaním. On bol taký môj osud alebo ako to povedať, taká moja cesta k lyžovaniu.

Skúsme teraz zhrnúť vaše úspechy, ktoré ste dosiahli

Úspechov je celkom dosť. Ako ste ma aj v úvode predstavili, tak je to 11 zlatých paralympijských medailí a tiež dve strieborné a jedna bronzová, takisto 16 zlatých z majstrovstiev sveta. A tak isto som vyhrala trikrát veľký Krištáľový glóbus. Za tieto moje úspechy som dostala aj svetové ocenenia, veľmi prestížnym je Cena Aureus, Ľudskosť Award, takzvaný športový Oscar, ktorý som dostala v roku 2019.

Oceňovanie prebiehalo v Monaku na galavečeri, kde boli prítomní najlepší športovci sveta a v jednotlivých kategóriách boli oceňovaní či už najlepší muž, žena, alebo osoba so zdravotným znevýhodnením, ale boli tam ešte ďalšie kategórie.

Toto bola veľmi veľká vec a veľmi emotívne som to prežívala, lebo som tomu do poslednej chvíle neverila, že by som ja, dievča z malého Slovenska, mohla získať takúto prestížnu cenu naozaj na takom veľkom podujatí medzi najlepšími športovými hviezdami sveta z rôznych športových odvetví...

Takže toto bol pre mňa naozaj veľký zážitok a aj ten aplauz a standing ovation, ktoré som dostala, bolo jedno z najväčších v ten večer. Ja som bola absolútne ohromená tým a boli to krásne pocity. Mám na to spomienky a ďalším tiež veľmi významným ocenením pre mňa je titul Najlepší paralympionici sveta, za ktorých som bola tiež roku 2019 vyhlásená. To sú skutočne veľké veci a veľmi sa z nich teším.

Ako to prežívali vaši rodičia, ktorí sa starali o tú malú Heňu, aby sa jej neodtrhla sietnica a nedovolili jej ísť na odrážadlo?

Je to taký paradox, že veľmi ma chránili, a potom som si vybrala šport, kde som toľko padala, že som si povedala, že fíha, že to akože naozaj? Toto by som asi lepšie ani nevymyslela, ani keby neviem, ako by som chcela ublížiť rodičom.

Moji rodičia mi na jednej strane veľmi fandili, na druhej strane mali aj veľa starostí a strach, pretože lyžovanie je rizikový šport. A ešte keď človek dobre nevidí, a hoci je tam navádzač, to riziko je stále omnoho vyššie ako u človeka, ktorý vidí. Na ceste za všetkými týmito úspechmi som mala aj množstvo zranení, akoby som si ich priťahovala, a mala som ich veľa.

V každom olympijskom cykle som s niečím bojovala, či som mala štvornásobnú zlomeninu tváre, alebo prasknuté rebrá, trieštivú zlomeninu zápästia alebo päťkrát operované kolená. Problémy s chrbticou a kopec modrín a odrenín a neviem čoho všetkého.

Moja rodina ma jedno obdobie aj odhovárala alebo sa ma pýtala, či mi to stojí za to, sa takto ničiť, lebo oni videli aj druhú stránku a všetky moje bolesti, ktoré som zažívala, keď som sa zranila a ja som im stále vravela, že áno.

Ja som si vedomá všetkých tých rizík, a aj keď teraz prežívam bolesť, tak sa chcem vrátiť na lyže, lebo prosto ja to lyžovanie milujem a ja to chcem robiť napriek tomu, že viem, že tam riziko zranenia je a môžem si privodiť ďalšie zranenie. Vo mne chuť, motivácia a hnací motor boli také silné, že napriek tomu, že som sa toľkokrát zranila a prežívala veľké bolesti, tak stále som mala chuť sa vrátiť. A vlastne aj moja prvá otázka na lekárov bola vždy to, že kedy už budem môcť opäť lyžovať a či sa im podarí urýchliť rekonvalescenciu?

Obdivuhodné je, že po tých všetkých zraneniach ste sa vôbec mohli vrátiť na tie lyže.

Áno, áno, určite. Myslím, že aj v tomto sa prejavila tá moja sila, aj tá mentálna bola a je veľká, lebo mnoho športovcov už po takých ťažkých zraneniach a hlavne, keď sa ich veľa nahromadí, dostanú mentálny blok a už si nedovolia ďalej pokračovať, lebo je tam prítomný strach.

U mňa toto nikdy nebolo, a preto som sa vždy vedela vrátiť a znova sa spustiť. Ten pocit na lyžiach som chcela stále zažívať. To bola pre mňa taká droga alebo neviem, ako by som to nazvala. Ten pocit, ktorý som na lyžiach mala, to bolo pre mňa niečo, čo som inde nevedela zažiť len na tých lyžiach.

Nedávno ste oznámili, že ako aktívna športovkyňa lyžiarka končíte. Je to definitívne? Nerozmysleli ste si to medzičasom?

Je to definitívne. Aj keď pravdou je, že v súčasnosti ma stále niektorí ľudia prehovárajú, aby som sa vrátila. Vraj nevadí, aj keď som to ukončila, stále sa dá vrátiť a tak. A veľa som aj nad tým rozmýšľala, či to ukončiť, alebo neukončiť, alebo koľko to ešte potiahnuť. No, začala som už mať taký vnútorný pocit a nikdy som neverila, že to príde. Samozrejme, že aj roky pribúdajú a už cítim, že celá tá príprava, všetko, čo človek musí absolvovať na ceste za zlatou medailou, je veľmi náročné.

A už ma to stojí oveľa viac energie ako pred pár rokmi. Aj tými zraneniami som si naozaj toľko telo poškodzovala, že som si povedala, že som dosiahla všetko, čo som mala, a to lyžovanie mi už odovzdalo to, čo mohlo. Je už asi na čase sa pohnúť v živote ďalej. Aj keď sa mi veľmi ťažko opúšťalo niečo, čo som milovala, pre čo som žila posledných 20 rokov, ale niekedy prídu v živote človeka situácie, kedy sa treba pohnúť a treba vedieť pustiť veci, aj keď ich máte radi.

Ak sa ale chce človek nejakým spôsobom rozvíjať a posúvať živote, tak je to asi nevyhnutný krok. V živote každého vrcholového športovca tento okamih príde, len si treba vedieť aj odhadnúť, kedy a ako - je niekedy náročné odhadnúť, kedy je tá správna chvíľa, ale povedala som si, že som to ukončila stále ešte na vrchole a už som tak nejak vnútorne cítila, že sa potrebujem niekam posunúť, aj keď som vôbec nevedela, kam alebo čo by som úplne chcela robiť.

Nemala som nejakú konkrétnu predstavu, iba ten pocit, že potrebujem toto ukončiť a urobiť ďalší krok iným smerom. Stále neviem, čo budem ďalej robiť, ale prišla ponuka účinkovať v tanečnej šou Let´s Dance, takže teraz ma zaviedli kroky sem, na tanečný parket. V tomto období sa venujem tomuto. No a potom uvidíme, keď to skončí, čo mi to zase prinesie. Aké skúsenosti a kam ma to osobnostne posunie.

Už sme naznačili Let´s Dance. Tento podcast nahrávame v čase, kedy trénujete a účinkujete v krásnej tanečnej šou. Túto ponuku ste prijali ihneď alebo ste zvažovali?

A veruže som zvažovala. Už ma síce oslovili pred rokom do minuloročnej série. Vtedy som bola ešte aktívna športovkyňa a akurát sme mali sezónu, pripravila som sa hlavne na paralympijské hry, takže keď mi povedali termín, tak som vedela, že nie.

Ani som nad tým nerozmýšľala a už potom som to ani neriešila. A teraz, keď mi zase zavolali, tak som si povedala, že fúha, že tak teraz už by som na to čas aj priestor mala, že čo teraz s tým spravím. Teraz sa nemám ani na čo vyhovoriť ako predtým, teraz sa nad tým musím zamyslieť.

Nechcela som odpovedať hneď, lebo ten prvotný pocit bol vo mne skôr strach, stres, hnev. Stiahlo mi žalúdok, mala som celé telo v kŕči. Predstavila som si samú seba v Let´s Dance a vypýtala som si niekoľko dní na premyslenie.

Potrebovala som si to premyslieť a nejako sa s tým stotožniť a predstaviť si, či to budem schopná zvládnuť aj po tanečnej stránke, aj po tej stránke, že áno, mám to zdravotné znevýhodnenie a idem do šou, ktorá je dosť sledovaná.

Idem medzi zdravých ľudí, budú ma hodnotiť a porovnávať. A tiež mám výraznú škuľatosť, ktorá môže už na prvý pohľad hneď pútať pozornosť a ľudia to riešia, hodnotia, posudzujú. Riešila som v sebe, či som na toto všetko pripravená, že budem takto na očiach ľudí, že to budú riešiť, hodnotiť, komentovať, posudzovať, ale veľa ľudí v mojom okolí ma podporovalo, aby som išla.

Veľmi sa z toho tešili, že ma oslovili a tiež som vnímala, že je to super, že vytvorili priestor pre človeka so zdravotným znevýhodnením, lebo to nie úplne bežné. Nedostávame toľko priestoru všeobecne a okrem tohto je tá šou naozaj sledovaná a napadlo mi, že možno by to bola naozaj skvelá príležitosť robiť aj takú malú osvetu, ako zdravotne znevýhodnení ľudia žijú. A čo všetko môžu dokázať, lebo mnohí ľudia, aspoň ja mám takú skúsenosť, nás veľakrát považujú za neschopných alebo slabých.

Na základe toho som si povedala, že by som sa mala asi prekonať, že je to pre mňa výzva po každej stránke, prekročiť svoj tieň a strach z vystupovania pred ľuďmi, lebo to sa so mnou nesie z detstva. Vždy, keď som mala už len pred piatimi ľuďmi niečo robiť, tak už som z toho mala strach a stresy a strašne som sa cítila trápne. Nerada som hocičo takéto robila a teraz mám predstúpiť pred celé Slovensko?

Fúha, akože, to mi dobrú príležitosť život priniesol. Ja som si hovorila, že potrebujem toto v sebe vyriešiť, ale nemyslela som si, že akurát pri takejto príležitosti. Tak som si povedala, že to skúsim a že do toho pôjdem a verím, že ma to tiež osobnostne posunie a možno to bude mať nejaký pozitívny prínos aj v spoločnosti.

Možno nás ľudia začnú vnímať trošku inak alebo tých príležitostí v rôznych oblastiach pre zdravotne znevýhodnených bude podstatne viac. Toto by som bola veľmi rada, keby pohlo k pozitívnejšiemu vnímaniu.