Po dvanástich rokoch práce v base som sa cítil, ako keby som si tam odsedel 4 roky

Takmer dvanásť rokov ste pôsobili vo väzenských zariadeniach, kde ste robili individuálne skupinové aktivity s odsúdenými za rôzne trestné činy a po ukončení tohto takmer 12-ročného služobného pomeru ste skonštatovali, že sa cítite tak, ako keby ste si v base odsedeli štyri roky. Čo si pod tým môžeme predstaviť a ako vás táto práca poznačila?

Zaujímavé prirovnanie, však? Hovorí sa, že tri roky práce s odsúdenými v priamom kontakte sú ako byť jeden rok odsúdený. Takže, keď si to vypočítame, dvanásť rokov som odslúžil, keď si to vydelíme, tak mi to vychádza, ako keby som štyri roky odsedel.

Bola to pre mňa úžasná škola života. Naučil som sa tam množstvo vecí. Stretol som sa s množstvom pozitívnych, zaujímavých pekných situácií a stretol som sa aj s množstvom veľmi nepríjemných negatívnych situácií.

V každom prípade to bola pre mňa úžasná škola života, z ktorej čerpám dennodenne aj dnes vo svojej práci. Naučil som sa, čo znamená empatia, čo znamená empaticky porozumieť aj takým ľuďom, ako sú odsúdení.

Čo znamená byť sám sebou? Odsúdení to milovali, keď som bol s nimi v kontakte, naozaj som sa na nič nehral. Bol som sám sebou a bavil som sa s nimi normálne. Na nič som sa nehral, že ja som teraz niečo viac alebo niečo menej.

To hlavné z čoho čerpám vlastne celý ten ďalší pracovný život, je to, že som sa naučil prijať inakosť, prijať tých ľudí takí, akí sú. A často, keď som začal pracovať s niekým vnútri v base individuálne, ani som si neprečítal psychologickú diagnostiku, ale chcel som toho človeka spoznať. Aké sú jeho hodnoty, aké sú jeho názory, aké sú jeho postoje, čo tu ten človek vlastne robí?

Čo mi chce povedať, čo chce so svojím životom spraviť? Zacítil som na sebe tieto pozitívne veci, ale aj negatívne veci, zostal som po určitom čase viac netrpezlivý a zostal som možno aj viac výbušný. Niekedy som dokonca mal pocit, že ma ľudia ako keby sledovali a keď som stál v rade niekde v supermarkete, nemal som rád, keď niekto stál za mnou. Práve pre to, čo všetko som tam vnútri zažil. Možno vám to vysvetlím neskôr.

Poďme od začiatku a povedzte nám, ako ste sa k tejto práci dostali a čo ste tam robili. Čo bola konkrétne vaša úloha?

Po ukončení univerzity som si hľadal stabilné zamestnanie. V tom čase sa mi narodila prvá dcéra a chcel som sa zamestnať v stabilnej štátnej inštitúcii, tak som robil prijímačky do policajného zboru, do Zboru väzenskej a justičnej stráže, dokonca do SIS-ky.

Všade ma prijali, ale basu som mal najbližšie a dokonca som tam poznal veľa známych, ktorí tam pracovali, a tak som sa tam dostal. Ja som rok odrobil na psychiatrii, a potom som išiel pracovať do väzenia. Ako správny zamestnanec som si prechádzal rôznymi pozíciami. Úplne od nuly, čiže od referenta.

Na začiatku som bol referent režimu, to znamená, že som sa staral o režimovú účinnosť predvádzaní odsúdených, či už pred Orgán činný v trestnom konaní (OČTK), alebo na stravovanie, alebo robí prehliadky odsúdeným. Naučil som sa pútať, predvádzal som odsúdených na vychádzky a s tým, že som mal druhý stupeň vysokej školy, tak som mohol robiť aj inú pracovnú pozíciu.

Tak som bol pedagóg. Dávnejšie sa to volalo vychovávateľ, potom sa to zmenilo, lebo nie úplne sme vychovávali väzňov, ale skôr sme sa o nich starali. Čiže pedagóg má na starosti určitý kolektív odsúdených. V danom prípade je to nejakých 60 a niekedy až 120 - 130 odsúdených na jedného pedagóga, ktorý sa stará o fyzické a duševné zdravie. Má na starosť ubytovanie odsúdených, riešenie sťažností, riešenie balíčkov aj návštev.

Je tam prítomná individuálna skupinová práca s odsúdenými. Pedagóg robí hodnotenia pre OČTK čiže pre policajtov, súdy, prokuratúry. Túto činnosť, teda funkciu pedagóga, som robil najdlhšie. To bolo niekoľko rokov, pretože nebola iná voľná pozícia a túto pozíciu som mal veľmi rád, pretože som s tými odsúdenými aj robil rád. Prešiel som si rôznymi kolektívmi, a potom som bol chvíľu aj sociálny pracovník, pretože si to vyžadovala tá konkrétna inštitúcia.

Tam som sa zase naučil byť v spojení s blízkymi príbuznými odsúdených. Je tam spojenie s rodinou s azylom, rôznymi sociálnymi domovmi, s úradmi práce. V takej tej svojej najväčšej sláve som sa stal vedúcim oddelenia, kde som mal na starosti referentov. Mal som na starosti konkrétne 56 referentov. Túto pozíciu som vykonával pár mesiacov, a potom som sa vrátil na pozíciu pedagóga, lebo to ma bavilo viacej.

Môžem vám povedať, že najťažšie obdobie v rámci tejto pozície som prežíval asi dva roky alebo dva a pol roka, kedy som pracoval ako pedagóg na špecializovanom oddiele, ktorý bol vytvorený pre odsúdených pre závažné trestné činnosti a závažné zločiny + psychicky narušení jedinci v jednom. Toto obdobie hodnotím ako najťažšie z tých všetkých dvanástich rokov.

Bola to naozaj veľmi, veľmi náročná práca. Bolo tam menej ľudí, zhruba tridsať odsúdených, ale bol som tam na nich sám pedagóg. Referenti sa objavili len sem-tam, teraz predpokladám, že to zabezpečenie je iné, ale často som bol úplne sám na oddelení.

Bol tam internátny systém ubytovania, čiže nie ako klasický internát, chodba a nejakých osem izieb, kde boli po štyroch alebo po piatich ubytovaní, ale boli tam rôzni ľudia, mali rôzne poruchy a psychické narušenia. Tak to bolo veľmi, veľmi ťažké.

To znie nielen ťažko, ale ono mi to znie predovšetkým nebezpečne. Bola táto práca nebezpečná? Pociťovali ste strach pri jej vykonávaní a konkrétne s touto skupinou ľudí, ktorí naozaj spáchali aj niečo závažnejšie a k tomu mali aj nejaké psychické problémy?

Áno, jednoznačne. Strach som pociťoval. Väznica má niekoľkonásobné zabezpečenie, kde vchádzame do ústavu cez rôzne zabezpečené vchody, brány a oplotenia, a potom ešte aj vnútri sú ďalšie tie gátre, tak sa to volá. Ja som si prešiel všetkých tých osem gátrov a múrov a dostal som sa k tomu svojmu špecializovanému oddielu a každé ráno som si povedal predtým, ako som si kľúčom otváral, preboha, čo ma tu dnes zase čaká?

Vtedy, keď som tam robil, mal som svoj stresový hormón tak vypestovaný, že som ten strach necítil až tak, ako si ho uvedomujem teraz, že som ho mohol mať. Celkovo to väzenské prostredie je veľmi pochmúrne, je to málo podnetné prostredie. Odsúdení sú tam zavretí 23 hodín denne v celách alebo v izbách a hodinu denne majú vychádzku, ktorú buď využijú, alebo nevyužijú, a pritom majú stravovanie. A v zásade týmto to končí.

To nebezpečenstvo vychádzalo z toho, že odsúdení tým, že to bolo veľmi málo podnetné prostredie, sa dostávali veľmi často do konfliktov medzi sebou. Len si predstavte, že by sme napríklad v tejto miestnosti boli zavretí štyria, piati, šiesti. A nikam sa nepohneme. A viem, že ďalších 12 rokov sa nikam z tejto miestnosti nepohnem. Je to ohromne frustrujúci pocit a keby som vám chcel porozprávať celý svoj život, tak za 48 hodín ho mám vyrozprávaný a nemám ďalej čo povedať.

Za dva dni som hotový a čaká ma ďalších 12 rokov. Čo s tým? Čo potom? Takže tie podnety boli násobne väčšie ako pri bežných ľuďoch, keď sa vonku stretneme a niekto povie, že je nahnevaný alebo že je z niečoho nervózny. Odsúdení sú v permanentnom strese a v permanentnej nervozite. Úplne stačilo to, že niekto posunul kávu o dva centimetre ďalej alebo niekto druhému ukradol špak. Alebo niekto sa na niekoho zle pozrel alebo mu niečo zle povedal a okamžite boli veľmi vystupňované reakcie.

Veľmi často sa to stáva, že sú vo väzení bitky. Robil som s odsúdenými, ktorí boli aj vysoko inteligentní, ale na druhej strane aj s takými, ktorí boli psychicky narušení a vážne narušení.

Robil som s odsúdenými, ktorí boli zavretí pre nedbanlivostné trestné činy až po obzvlášť závažné zločiny. Robil som s ľuďmi, ktorí mali krátke tresty, povedzme dva mesiace za nejaké výživné alebo dačo, ale aj dlhé tresty 25-ročné, tak si viete predstaviť to obrovské široké spektrum trestov, dĺžky trestov, psychicky narušeného stupňa osobnosti a tak ďalej.

To, z čoho som mal strach, bolo to, aby mne nebolo ublížené, keďže som videl, čo všetko si dokážu oni spraviť. Často som nevedel predpokladať, či náhodou nenapadnú aj mňa. Dvakrát som sa ocitol v takej situácii, kedy to ale, našťastie, neprerástlo do úplného konfliktu, kedy by som bol vyslovene zbitý alebo napadnutý, ale bol tam pokus o napadnutie. Viem, že to odsúdený myslel vážne, pretože to potom ešte deklaroval, že áno, bolo to tak, chcel ma napadnúť a dvakrát to tak bolo.

Okrem bitiek som sa stretával s tým, že psychicky narušení odsúdení skočili hlavičku do radiátora. Sebapoškodzovanie, napríklad rezanie sa na rukách, na nohách, na krku, na hlave, sebapoškodzovanie vo forme jedenia žiletiek. Zjedli lyžice, vidličky. Samozrejme, za určitým účelom.

Prečo toto robili? Chceli sa zniesť zo sveta? Ukončiť svoj pobyt? Alebo iba chceli upútať na seba pozornosť? O čo im išlo?

Väčšinou išlo o demonštratívne sebapoškodzovanie preto, lebo chceli niečo dosiahnuť, a to je široké spektrum toho, čo chceli dosiahnuť. Zažil som niekoľko ľudí, ktorí spáchali samovraždu. A väčšinou tak ako aj vonku a neprezradím tým asi nič nové, že ten človek, ktorý sa chce zabiť, väčšinou o tom nerozpráva, prosto to vykoná. V tom väzenskom prostredí bolo niekoľko ľudí, ktorých som zažil, že sa rozhodli odísť z tohto sveta.

Väčšinou sa to dialo tak, že sa obesili na tepláky alebo si v podrepe podrezali tepnu na krku  a tým pádom zomreli. Nedalo sa to odkontrolovať, lebo to je väčšinou otázka dvoch, troch, štyroch, piatich minút, maximálne.

Odsúdení mali veľmi dobre zmapovaný celý režim tej väznice. Raz za pol hodinu bol človek kontrolovaný, takže on si tú kontrolu počkal, a potom to spravil. Väčšinou išlo o demonštratívne záležitosti, napríklad narkomani, ktorí chceli dosiahnuť svoju dávku.

Samozrejme, vnútri sa k drogám nedostali, ale vedeli sa dostať k psychiatrickým liekom, ktoré potom zneužívali. Na psychiatriu sa dostali tak, že niečo vykonali, vyviedli a dostali potom odporučenie na psychiatra a oni to veľakrát zneužívali.

O väzení máme naozaj veľmi, veľmi málo informácií. Je to taký nejaký uzavretý a celkom skrytý a utajený svet. Ako vyzerá život za múrmi väzenia?

Volal som to akvárium, do ktorého bežný človek nevidí. Je to veľmi pochmúrne prostredie, ako som spomínal, veľmi málo podnetné prostredie. Odsúdený je 23 hodín zavretý v cele, majú jednu hodinu vychádzku. Samozrejme, majú možnosť pozerať správy ako Televízne noviny.

V tých internátnych systémoch ubytovania môžu ísť do posilňovne, čo tiež zabezpečuje pedagóg alebo ten, ktorý sa stará o kolektív. Majú možnosť ísť do knižnice, majú si možnosť požičať knihu, ale väčšinu času sú buď zahĺbení do seba, alebo pozorujú ostatných.

Ostatní odsúdení pozorujú príslušníkov. Raz sa ma môj bývalý šéf spýtal, že Peťo, čo si myslíš, čo na tebe odsúdený pozoruje? A ja som hovoril, čo ja viem, ako som ustrojený, oblečený a on, že nie, všetko, úplne všetko. Oni mali odpozorované úplne všetko, oni vedeli moju značku auta a v živote ho nevideli. Prosto, to bolo neuveriteľné, čo všetko oni dokázali.

Každý z odsúdených má zadefinovaný svoj režim dňa a v tom režime dňa je napísané všetko. Budíček o 5.30, ďalej napríklad 11.30 obed, čiže úplne jasné presné časy. Je to veľmi dobrá pomôcka alebo veľmi dobrý nástroj na to, aby sa títo ľudia naučili takej tej konzistentnosti. Tomu, že existujú vo svete pravidlá. A väzenské prostredie ich má naučiť určitým pravidlám, ktoré vonku, predpokladám, nedodržiavali.

V rámci toho ústavného poriadku majú práva a povinnosti, čiže odsúdený mal právo dvakrát za týždeň sa sprchovať, mal právo na televízne noviny, mal právo na jedlo, mal právo na to, aby mal vypraté, čisté oblečenie, mal právo na balíky, mal právo nakúpiť v ústavnom bufete, mal právo telefonovať svojim príbuzným. Nuž, potom prišli povinnosti, ktoré sa nie každému páčili a tie povinnosti boli, že musí byť vystrojený, oholený.

Ak tam nie je zdravotná kontraindikácia, tak musí byť zaradený do pracovného pomeru. Podľa závažnosti trestnej činnosti boli zaraďovaní či na vnútorné, alebo vonkajšie pracoviská. Ďalej mali povinnosť, byť slušný voči príslušníkom. Dokonca byť slušný medzi sebou. A tieto povinnosti teraz väčšinou dodržiavajú, ale stáva sa, že to nie vždy dodržiavajú.

Takto nejako vyzerá život vo väzení. Ja som to vnímal, že je to veľmi, veľmi málo podnetné prostredie. Cieľom je teda, aby zamestnanci priviedli odsúdeného k takému priblíženiu sa a znova vráteniu sa do civilu.

A darí sa to? Keď ste spomenuli, že je to málo podnetné prostredie a z toho, čo hovoríte, tak naozaj neviem si predstaviť, byť tam čo i len pol dňa, nieto ešte niekoľko rokov. Darí sa plniť týmto zariadeniam svoju úlohu a prevychovať týchto ľudí, pomôcť im, aby sa zaradili do života?

Toto je veľmi ťažká otázka. Ja si myslím, že sa mi to darilo v určitom percente a v určitom množstve. Veľká väčšina odsúdených funguje tak, ako aj na psychiatri tomu hovoria, že syndróm otáčavých dverí. Znamená to, že sa veľmi často vracajú do toho prostredia, pretože z takého sociálneho prostredia pochádzajú.

Je to ozaj veľmi individuálne. Predstavte si, že sú tam mnohí odsúdení, ja som tomu hovoril, že majú viac odsedené, ako ja odžité. A naozaj to bolo tak.

Vtedy, keď som nastupoval, som mal 25 rokov a boli tam odsúdení, ktorí mali 30 rokov odsedené, a s ktorými som sa rozprával, že pán veliteľ, otec, keď som bol malý, tak ma bil roxorovou tyčou. Mama bola narkomanka, vyrastali sme vo svete toluénu. Vyrastali sme na drogách, vyrastali sme na ulici, bili sme sa a nič dobré sme nezažili. Ani jeden z nich nepracoval. Čo tu vlastne odo mňa chcete? Čo chcete odo mňa? Som rád, že som tu. Ja som rád, že tu mám pokoj.

Mám teplú stravu... dokonca oňho prejavoval niekto záujem. To už bolo niečo. Či už pedagógovia, alebo ostatný personál prejavovali o toho človeka záujem. Mimochodom, to odsúdení mali naozaj veľmi radi. Takýto prejav záujmu. Títo odsúdení si dokonca pýtali, že pán veliteľ, keď budem zlý, zbite ma, lebo ja som na to zvyknutý. Normálne od malička som na to zvyknutý.

Samozrejme, takto to nefunguje a nikto ich nebil na pokyn. S takýmito odsúdenými bola ťažká práca, pretože tam bola veľmi nepriaznivá resocializačná prognóza. Pokiaľ sa tridsať rokov niekto stále vracal a koľkokrát to bolo tak, že bol prepustený a o dva týždne bol naspäť, lebo urobil niečo, len aby sa vrátil...

Ale veľmi dobre sa pracovalo s odsúdenými, ktorí boli odsúdení za nedbanlivostné trestné činy, ktorí boli prvýkrát odsúdení. Toto všetko stanovuje tzv. resocializačná prognóza. Robí sa im program zaobchádzania. Jeden z pohľadov, z takého pohľadu duševného stavu zdravia, je veľmi významná starostlivosť o týchto ľudí. Čiže, áno, darilo sa.

Po niekoľkých rokoch, už teraz, keď tam nepracujem, tak sem-tam stretnem bývalého odsúdeného, ktorý mi potvrdí, že pamätáte si, čo sme sa tam rozprávali? Pamätáte si, čo ste mi odporučili? Predstavte si, ja som vonku. Všetko je v poriadku.

Veľmi ťažko sa žije takým odsúdeným, ktorí sa vracajú do pôvodnej nepriaznivej situácie, ktorú majú vonku. Ak sa im podarí zmeniť svoj život, zmeniť svet vnútri, majú dostatok času na to. Niekedy je to naozaj 10 - 12 rokov práce so sebou, tak si myslím, že to je dosť dlhý čas na to, aby sa to podarilo. Naozaj majú možnosť zmeniť svoje názory, svoje postoje, svoje hodnoty, prehodnotiť to, ale, žiaľ, iba minimum naozaj veľmi málo odsúdených je takých, ktorí to vonku aj dokážu. A ich vôľa je taká pevná, že to skutočne dokážu.

Nedávno spoločnosť pohoršil prípad, kedy prepustili človeka, ktorý je po niekoľkých rokoch vonku na slobode. Tvrdil, že sa zmenil a všetko oľutoval. Stačí to? Je to naozaj tak, ako tvrdí? Menia sa títo ľudia? Dá sa to možno aj za tak krátky čas zmeniť alebo aká je vaša skúsenosť?

Kebyže neverím tomu, že sa dokáže človek zmeniť, tak by som nikdy nemohol robiť to, čo robím alebo to, čo som robil v tej base. Áno, verím tomu, že je možné sa zmeniť. Väčšinou dochádza k zmene osobnosti alebo rozmýšľaniu vtedy, keď daného človeka stretne veľmi významný pozitívny alebo negatívny podnet. Čiže ak ma stretne niečo veľmi negatívne, tak vtedy sa zmením. Vtedy si uvedomím, že aha, tak takto to nemôže ísť ďalej.

Aj teraz, keď robím individuálne poradenstvo pre ľudí, tak im často hovorím, že keď ste sám svojou nohou do kaluže vstúpili, tak sám z tej kaluže dokážete svojou nohou aj vystúpiť a nemusíte v tej kaluži byť do konca života. Alebo hovorievam a hovorieval som to aj odsúdeným, že keď ste v jame, prestaňte kopať. Je veľmi dobré, prestať robiť to, čo nepomáha, a to boli konkrétne veci a konkrétne situácie.

To boli stovky prerozprávaných hodín. Odsúdení majú úžasnú možnosť toto využiť vnútri, či už od pedagógov, alebo od psychológov, že majú na toto nárok. Keď si vypíšu žiadanku, majú možnosť rozprávať sa s týmto odborným personálom, ktorý je vyškolený sociálno-psychologickým výcvikom, vzdelávaním, rôznymi doškoleniami, rôznymi cvikmi, ktoré zbor poskytuje. Preto hovorím, že bola to pre nich úžasná možnosť prekopať od základov svoj život.

Druhý faktor je to, že čo potom, keď už vybehnem von? Čo s tým? Ako to bude? Pretože činy sú vždy dôležitejšie ako reči. Koľko odsúdených malo iba reči a vonku skutky neboli, ale, samozrejme, sú aj takí, ktorí mali aj skutky.

Vy ste nehodnotili? Vo všeobecnosti je spoločnosť nastavená tak, že týchto ľudí hodnotí, odsudzuje a často počúvame, ak niekto spácha, či už úmyselne, alebo neúmyselne nejaký trestný čin, hlavne ak ide o to, že niekomu siahne na život, tak počujeme tú vetu zo strany spoločnosti: Tento človek by mal zhniť v base. Toto tým ľuďom prajeme. Aký je váš pohľad na toto vnímanie spoločnosti aj na základe vašich skúseností?

To, čo vravíte, to je takzvaný hodnotiaci prístup, ktorý sme sa tiež niekde naučili. Dnes alebo aj dávnejšie. Už veľmi dávno je školstvo nastavené na hodnotiacom prístupe. Rodičovstvo je založené tiež na hodnotiacom prístupe. To znamená, že ak robíš dobre, tak je to okej. Ak robíš zle, okamžite ťa odsúdia.

Príklad zo školy: Ak si dobrý z matematiky, super, máš jednotku, a ak si zlý z angličtiny, dostaneš päťku, tak budeme trénovať angličtinu a musíš si to opraviť, musíš napraviť svoju slabú stránku. Z tohto pohľadu je to fajn.

Na druhej strane ja hovorím, že je dobré posilňovať svoje silné stránky a svoje pozitívne stránky. K tomuto som viedol aj tých odsúdených. Je to veľmi povrchné nastavenie, keď niekto povie, že ten politik je blbec. Ten odsúdený by mal sedieť v base. Ja hovorím, že každý človek má svoj jedinečný príbeh a je to jeden komplex rôznych vecí.

Je dôležité zvážiť výchovu, prostredie, v akom človek vyrastal. To je to primárne sociálne prostredie. Aký bol jeho psychický vývoj? Ako sa vyvíjala osobnosť toho človeka? Aká je emotivita tohto človeka? Aký je afekt, stav človeka? Aké sú postoje toho človeka? Aké názory sa naučil od rodičov, zo školy, od svojich rovesníkov? Či je prispôsobivý, či je neurotický, či psychopatický...

Ja nehovorím, že to je dobré, keď niekto spácha trestný čin. Samozrejme, že to nie je dobré, a preto sú tu inštitúcie, ktoré sa s tým zaoberajú. Či sú o OČTK, polícia a súdy, ktorí to odsúdia, a potom vo väzení personál, ktorý sa s tým zaoberá. No mne, ako bývalému väzenskému zamestnancovi, nikdy mi ani len nenapadlo pristupovať k týmto ľuďom tak, že mali by tam do dvoch minút zomrieť.

Ja som vyvíjal obrovské úsilie k tomu, aby som dal do toho všetko, aby tí ľudia mohli začať znovu žiť. Veď to neboli iba vrahovia. To boli naozaj aj nedbanlivostné trestné činy. Teraz to ideme nejak zovšeobecňovať, že tí ľudia, ktorí sú v base sú zlí?