Na stránke sikana.sk, ktorá zbiera dáta o šikanovaní, nájdete tieto dáta. V školskom roku 2019/2020 sa podľa koordinátorov prevencie s problémom šikanovania stretla väčšina škôl (86,3 %). Okrem miery výskytu šikanovania na stredných a základných školách sa zvýšila aj miera jej frekvencie v porovnaní s rokom 2016.
 

Medzi najčastejšie prejavy šikany a šikanovania podľa tohto výskumu patrili:

• ironizovanie (výsmech, urážky) – 81,6 %,
   

• vulgárne nadávky – 76,5 %,
   

• ignorovanie, vylúčenie z kolektívu – 55,9 %,
   

• vyhrážky a zastrašovanie – 45,4 %,
   

• fyzický útok (bitky, facky, kopance) – 40,1 %,
   

• vymáhanie vecí (peniaze, jedlo, sladkosti) – 16,8 %,
   

• sexuálne narážky, obťažovanie – 9,4 %,
   

• vykonávanie nezmyselných príkazov – 8,5 %,
   

• iné druhy šikany a šikanovania – 2,5 %.

Aj na základe týchto výsledkov vidíme, že šikanovanie je v našej spoločnosti veľmi vážny a najmä rozšírený problém, ktorému sa musíme začať viac venovať. V školskom kolektíve dohliadajú na naše deti učitelia. 28. marca oslavujeme Deň učiteľov už od narodenia pedagóga Jána Ámosa Komenského, učiteľa národov. Sviatok je oslavou práce všetkých pedagogických pracovníkov, ktorých práca je poslaním a zaslúžia si za svoje znalosti, trpezlivosť a obetu úctu a poďakovanie.

Kde sú hranice medzi doberaním a šikanou u školákov?

Toto je neraz veľmi tenká hranica. Často sa totiž môže zdať, že si deti dobre rozumejú, navzájom sa vyhľadávajú, bavia sa, no po čase vyplynie, že jeden z nich je terčom cielených posmeškov, útokov, ktoré naberajú na intenzite a všetky zraňujúce výroky sú následne obrátené/ospravedlňované tým, že to bolo zo žartu. Neraz sa tak stane, že obete sú nepovšimnuté dlhší čas a zistíme, že šlo o kamarátstvo zo strachu.

Zásadným znakom šikany je opakované cielené ubližovanie či už vo fyzickej, ale aj psychickej rovine, môže teda ísť o verbálne, či fyzické prejavy a v dnešnej dobe sa stretávame čoraz častejšie s kyberšikanou. Netreba zabúdať ani na formu šikanovania – vylúčenie z kolektívu, zo skupiny, ktorá býva veľmi častá a menej viditeľná.

Akú rolu v tomto procese zohráva učiteľ?

Určite môže zasiahnuť do veľkej miery, nakoľko nastavuje atmosféru, kultúru prejavu a vážené hodnoty. Určuje vo svojej triede klímu, nastavuje normy vzájomnej komunikácie a sprostredkúva žiakom a žiačkam cenené hodnoty. Je preto menej pravdepodobné, že sa šikana vyskytne medzi žiakmi v triede, kde sa oceňuje pomoc druhému, spolupráca, ochota, láskavosť, diskusia a nie rýchlosť, presnosť a výkon. Ak deti cítia, že úspech jedného z nich je úspechom každého, majú o dôvod menej cítiť potrebu vyvyšovať sa, ubližovať, porovnávať sa, závidieť. V triedach zameraných na výsledky viac ako na procesy, tam, kde sa podvedome dáva pomalším žiakom najavo, že sú pre triedu brzdou, že by sa lepšie učilo bez nich, tam toto pnutie deti odčítajú a negatívna atmosféra môže nakoniec prispieť k šikanovaniu.

Na prvom stupni je učiteľ/ka so svojou triedou väčšinu vyučovania a môže si tak všímať vzťahy medzi deťmi aj počas prestávok. Na druhom stupni zas majú možnosť všímať si vzťahy v triede viacerí učitelia, a ak si majú možnosť svoje postrehy vymeniť, môže sa stať, že prídu spoločne na možné nezrovnalosti. Môžu sa dohodnúť na spoločnom postupe pri monitorovaní rizikových vzťahov. Taktiež v prípade, že si učitelia nie sú istí, ako postupovať, majú možnosť požiadať o pomoc školský podporný tím či CPPaP (Centrum poradenstva a prevencie).

Akú rolu v tomto na druhej strane zohráva rodič? Niekedy je pre rodiča ťažké vyhodnotiť, či dieťa nepreháňa a ide naozaj o šikanu.

Rodič by nikdy nemal bagatelizovať to, s čím sa mu jeho dieťa zdôverí a mal by spoločne s dieťaťom a so školou hľadať riešenia pre dobro dieťaťa. Niekedy býva situácia naozaj natoľko zložitá a komplexná, že je náročné zorientovať sa v tom aj pre samotných aktérov. Avšak ako rodič by som sa zamerala najmä na prežívanie svojho dieťaťa, nie na hranie sa na policajta. V prípade, že dieťa príde samé s riešeniami, ktoré je možné realizovať, je vhodné ho podporiť, spoločne viesť diskusie a spoločne sa rozhodnúť. Vedomie, že rodič mi dôveruje a chce mi pomôcť, je jedným z liečivých faktorov v celom procese. Neznamená to však, že rodič spraví všetko, čo dieťa chce, lebo to nie je vždy to, čo je pre dieťa najlepšie.

Rodič by nikdy nemal bagatelizovať to, s čím sa mu jeho dieťa zdôverí.

Myslíte, že sa postavenie učiteľa na Slovensku zlepšuje alebo máte pocit, že ide horším smerom?

Nie je to situácia, ku ktorej by som mala jednoznačný postoj, neviem, či sú k tomu nejaké štúdie, alebo prieskumy. Mala som pocit, že počas covidového obdobia sa mohlo nazeranie spoločnosti na učiteľov zlepšiť. Neviem však, či to nebol iba môj zúžený optimistický náhľad a ani teraz si netrúfam posúdiť zmýšľanie o učiteľoch zo strany spoločnosti. Avšak ja osobne sa obávam toho, či bude mať kto učiť. Nevypočuté postrehy a požiadavky učiteľov sa nám, ako spoločnosti, už začínajú vracať v podobe spoločnosti, v ktorej je nedostatok vzájomnej dôvery, no ochota veriť konšpiráciám.

Je koncept tridsiatich žiakov v triede vyhovujúci? Nenastáva pre učiteľa priťažká situácia, nakoľko nemôže pristupovať k deťom individuálne?

V tomto prípade je druhá otázka aj odpoveďou. Ani v rodine nebýva jednoduché motivovať deti k činnostiam, pričom v škole očakávame, že učiteľ dokáže nadchnúť všetky deti bez rozdielu, veď on je ten odborník. Predstavme si situáciu, kedy chceme doma od detí, aby niečo robili v danom čase, ideálne približne rovnako rýchlo, na rovnakom mieste, rovnakým spôsobom (napríklad sa najedli teraz pri stole, toho, čo je pripravené). Ak sa pri stole (v tom lepšom prípade) stretnú deti s rôznym vekom, temperamentom, vlastnosťami, rôzne citlivým nervovým systémom a apetítom, zrejme uvidíme, že jedno dieťa motivuje hlad či jedlo, na ktoré má chuť (jedno dieťa má rado ovocie a matematiku, iné sladkosti a telesnú).

Iné motivuje vidina odmeny po jedle (sladkosť, dobrá známka), ďalšie sa radšej naje, aby nemuselo počúvať moralizovanie (dobre, tak si napíšem tie poznámky) a takto by sme mohli pokračovať. Existujú aj deti, ktoré v čase, keď nie sú hladné, nevidia zmysel v jedení a nemotivuje ich ani vidina lepších zajtrajškov či sedenia pri stole, kým to nezjedia (podobne pri učení). A v podstate od učiteliek a učiteľov chceme, aby toto všetko dokázali brať do úvahy a pristupovať rôznymi prístupmi ku tridsiatim malým osobnostiam s rôznymi osudmi. Čoraz častejšie sú v triedach žiaci a žiačky hovoriaci iným materinským jazykom, deti zažívajúce domáce násilie či ťažkosti v oblasti duševného zdravia.  Triedy sa delia na menšie skupiny na jazykových predmetoch, technike, informatike, náboženstve a etickej výchove.

Ja celkom nerozumiem, ako majú učitelia ostatných predmetov (slovenčiny, matematiky, chémie, fyziky a pod.) nájsť čas na potreby každého žiaka v skupine tridsiatich. Veď ide o predmety, kde deti pracujú s textom, učia sa porozumieť myšlienkam autorov či hľadať kľúčové otázky a slová v matematických zadaniach, či pri chémii a fyzike, kde by mohli robiť všetci pokusy v nových učebniach, no neraz sú učebne vhodné pre osemnásť ľudí. Určite si mnohí nájdu cesty, mnohí idú diferencovaním úloh a celé hodiny majú koncipované tak, že to zvládnu, ale čas na vytvorenie vzťahu je minimálny a chýba to obom stranám – žiakom aj učiteľom. Keby bolo viac času na prejavenie a formulovanie vlastných myšlienok bez strachu, že oberám ostatných o čas, boli by možno v školách menej potrební odborní zamestnanci. 

Páči sa vám nejaký zahraničný štýl vyučovania, ktorý by ste rada presadila aj u nás?

Vidím zmysel v tom, keď učitelia majú čas, priestor a podmienky na to, aby učili žiakov a žiačky a nie učivo. V mojom ideálnom svete je čas a energia venovať sa jednotlivcom v rámci skupiny. 

Mal by sa meniť štýl výchovy učiteľa tak, ako sa menia aj deti? (Dnešná generácia Z je úplne iná ako bola Y či X...

Učiteľ by mal v prvom rade byť ľudský, láskavý a dôsledný. Avšak verím, že nie vždy je to možné. Môžeme poznať mnohé novinky, štýly učenia, výchovné prístupy, ale v prípade, že sme preťažení, nevypočutí a nemáme vhodné podmienky, musíme vynaložiť enormné úsilie na to, aby sme sa v triede trpezlivo venovali všetkým žiakom a odviedli kvalitnú hodinu.

Mohlo by vás zaujímať aj...

 

Školská psychologička: Pre deti sú kľúčové prvé tri mesiace

V posledných rokoch je trend dávať deti do súkromných škôl, pretože rodičia túžia, aby dostali čo najlepšie vzdelanie. Má to zmysel? Naozaj si za kvalitné vzdelanie musíme priplatiť?

Podľa toho čo od školy ako rodič očakávam. Ak chcem, aby moje dieťa naučili pomaly aj snívať v troch cudzích jazykoch a profesionálne hrať golf skôr, ako začne potrebovať deodorant, tak to asi štátna škola s vysokými počtami žiakov v triedach a školským vzdelávacím programom s jedným cudzím jazykom, neposkytne. To však neznamená, že pre moje dieťa je najlepšie práve vyššie spomínané. Preto sa na túto otázku ťažko odpovedá. Najdôležitejšie je úprimne, bez presadzovania vlastných túžob, pozorovať dieťa v čase, keď nič nemusí, keď mu nevymýšľame aktivity.

V akej škole by sa cítilo dobre? Kde by sa mu dobre nasávali vedomosti? Ktoré oblasti ho zaujímajú? Následne je možné vybrať si. Niektoré deti vyslovene potrebujú menší kolektív, ktorý práve často ponúkajú súkromné školy. Podporný učiteľ/ka či asistent/ka sú taktiež veľkou výhodou. Ja verím, že raz bude najlepšia škola práve tá najbližšia. Lebo aj samostatná cesta do školy (s kamarátmi, susedmi) či pobyt vonku po škole, aj to deti učí mnohým zručnostiam. A som presvedčená o tom, že škola je najmä o ľuďoch, tak spokojnosť závisí do veľkej miery od toho, ako vám bude vyhovovať prístup pedagógov.

Aký je váš názor na učenie detí doma? Máme na to ako rodičia kompetencie alebo stačí láskavý prístup a učebnica?

Nie som odborníčka na domáce vzdelávanie, no myslím, že je mnoho detí, ktorým to prospeje, žiaľ, mnohí sú na domácom vzdelávaní nie z vlastnej vôle (napr. školy neprijímajú rady žiakov s PAS – poruchami autistického spektra). Obavy by som mala iba v prípade úzkostných rodičov. Domáce vzdelávanie môže prebiehať pod vedením rodiča v prípade, ak má kvalifikačné predpoklady alebo nájde garanta. Taktiež môže byť dieťa súčasťou vzdelávacej skupiny pod vedením učiteľov. Myslím, že rodič by mal byť schopný reflektovať, nakoľko je jeho spolupráca a sprevádzanie dieťaťa na ceste za poznaním úspešná, či obe strany z toho majú osoh a nezasahuje im napríklad dvojrola učiteľ – rodič negatívne do vzájomného vzťahu.

Je učiteľstvo poslaním?

Poslanie v zmysle významnej úlohy určite áno. Dobrý učiteľ dokáže splniť toľko mnohých iných funkcií, že je to na nezaplatenie. Je motivačný rečník, kouč, mentor, zdravotný pracovník, dozorca, herec, psychológ, čoraz častejšie špeciálny pedagóg, diplomat, krízový manažér, PR špecialista, grafik, umelec, spevák, športovec, lingvista, humorista, dopravný analytik a influencer zároveň. Veľmi ma však mrzí, že toto všetko málokto vidí.

Robí sa pre učiteľov niečo, aby nevyhoreli a formovali ďalšie generácie alebo sa iba od nich očakáva, že budú bezchybní?

To je veľmi dobrá otázka. Myslím, že očakávania bezchybnosti zažívajú učitelia najmä zo strany niektorých rodičov, iní sú však zhovievaví a podporní – vďaka za tých. Problémom sú rastúce nároky na zvládanie skupinového manažmentu, nejednotnosť odporúčaní a pokynov, komunikácia zo strany nadriadených a ministerstva. Neustále zmeny, avizované zmeny, zrušené zmeny, byrokracia, to všetko vedie k vyčerpaniu. Niekedy mám pocit, že je to ako keby nám niekto spustil program na umývačke.

Zvolí automatický, no po chvíli sa rozhodne ho zastaviť, lebo tam ešte zabudol vložiť pohár. Potom program zapne, ale zmení za program na hrnce, lebo  si všimol, že je tam aj hrniec. Potom príde niekto ďalší, komu vadí hluk umývačky, tak dá pauzu. A takto to stále zastavuje a mení. Umývačka sa zapne, začne robiť, ale potom je vypnutá. A nakoniec sa prosto umývačka pokazí a prestane umývať. Tohto sa bojím, že dokedy to tu celé vydrží.

Snaha vychádzať v ústrety nebýva vždy odmenená a láskavosť sa vníma často ako slabosť. Preto nájsť rovnováhu a ustrážiť si hranice je pre pracovníkov v školstve čoraz namáhavejšie. V Bratislave je taktiež problém s nedostatkom vyučujúcich, čo sa zákonite prejaví na množstve práce pri ich suplovaní. Je to systémový problém a môžeme síce robiť rôzne techniky zvládania stresu, učiť komunikovať v stresových situáciách či nenásilne pristupovať ku konfliktom, no neviem, dokedy to bude postačujúce. Lebo práve zdravé hranice znamenajú, že ľudia nebudú robiť na úkor svojho zdravia. A to prestáva byť reálne.

Je niečo, čo by ste odkázali študentom pedagogiky, poprípade tým, ktorí zvažujú štúdium učiteľstva, ale prikláňajú sa k inému smeru (z dôvodu súčasného postavenia učiteľov v spoločnosti či nízkemu platu)?

Skúsenosti so študentami sme mali aj veľmi pozitívne, tak sa zdá, že štúdium na vysokej škole v tomto smere ide k lepšiemu a mám z toho veľkú radosť. Mladé kolegyne a kolegovia sú už často veľmi dobre pripravení na inakosť, sú ochotní prijať rôzne úpravy a pracovať s rôznorodosťou a nechajú sa aj inšpirovať od skúsenejších kolegýň či kolegov. Pri každom takomto zážitku si hovorím, že tá umývačka to asi ešte dlho potiahne.

Postavenie si podľa mňa každý učiteľ buduje sám svojím pôsobením, niekedy vznikajú naozaj také silné a konštruktívne putá, na ktoré je radosť pozerať. Málokde zažijete ten pocit zadosťučinenia, ako keď vidíte, že z maličkého neposedného chlapčaťa je o dvanásť rokov premiant na náročnej vysokej škole a chváli sa vám svojimi výsledkami aj po toľkých rokoch. Množstvo neprenosných zážitkov, to vie školstvo rozhodne ponúknuť.

O odborníkovi

Mgr. Katarína Dobrovodská

Školská psychologička a špeciálna pedagogička radí, že sa máme detí spýtať, čo je nové? Kto bol dnes najsmiešnejší? Kto mal najhoršie oblečenie? Kto sa v škole povracal? Otočiť to na srandu. Dieťa možno neodpovie na otázku, ale neskôr sa rozhovorí a niečo sa dozviete. Pedagogickej fakulte UK v Bratislave.