Školská psychologička: Pre deti sú kľúčové prvé tri mesiace

Redakcia Zdravo do školy 22.08.2018

Ako prežiť prvý školský deň v duševnej pohode? S prváčikom sa dopredu veľa hrajte. Zmenu zvládne, ak sú pripravení aj rodičia AutorizovanĂ© odborniĚ�kmi

Dnešné deti túžia po pozornosti, vraví školská psychologička Katarína Dobrovodská. FOTO: preventivne.sk

Školská psychologička a špeciálna pedagogička Mgr. et Mgr. Katarína Dobrovodská radí deťom vysvetliť pri nástupe do školy najmä praktické zmeny. Kde nájdu toaletu, že sa nebudú stále iba hrať, či to, že v škole bude zvoniť. Ostatné malí žiaci zvládnu sami.

Je ešte len august, ale rodičia a deti sa už chystajú na nástup do školy. Ako na to prváčikov pripraviť? Je nutné naozaj robiť niečo špeciálne?

Deti, ktoré idú do prvej triedy, to už v tomto čase určite vedia. Aj v škôlke ich na to pripravujú. Väčšina malých predškolákov zažíva počas prázdnin otázky typu: A čo, tešíš sa do školy? Prázdniny tiež môžeme venovať výberu školskej tašky a pomôcok. Dôležité ale je, aby túto zmenu rodičia neprežívali viac ako deti. Mali by sa na to spolu s nimi tešiť. Je to veľký medzník v živote dieťaťa, ale to bol aj nástup do škôlky. Stačí teda, keď to bude prebiehať podobným štýlom.

V niečom je to ale predsa len iné...

Zmena spočíva v tom, že v škole už ide o výkon. Pokiaľ v škôlke bolo dieťa zvyknuté viac sa hrať, tu musí podať určitý výkon, ak chce byť úspešné vo svojich očiach alebo v očiach rovesníkov, rodičov či učiteľov, a bude to už na báze známok. V našich školách to tak bohužiaľ stále je. Druhá vec je, že majú čas štruktúrovaný do 45 minút. Na to môže rodič dieťa pripraviť bežnými rozhovormi alebo pozeraním rozprávok o deťoch, ktoré chodia do školy a zvoní. Povieme mu, každých 45 minút budeš mať čas sa napapať alebo vycikať, nebudete sa len stále hrať a treba vnímať pani učiteľku.

To sú celkom praktické rady. Takže žiadne veľké psychologické prípravy?

Dobré je tiež prejsť si modelové situácie, ktoré môžu nastať. Odporúčam všetko podať cez príbehy. Hľadajte knihy s tematikou detí v škole, videá, rozprávky. A hovorte o tom. Pomôžte dieťaťu sa v novom prostredí zorientovať. Napríklad ho pripraviť na to, čo robiť, keď bude chcieť ísť na záchod. Škola je možno väčšia ako bola škôlka, je potrebné, aby sa vedelo orientovať. Keď sa nevie zorientovať, koho sa má spýtať, nehanbiť sa... Ďalej už ostáva len veriť učiteľom, škole, dieťaťu a sebe samému. Viem, že zvládnem svojmu dieťaťu pomôcť, ak nastane problém, s ktorým si samé neporadí.

Mali by sa rodičia dopredu zoznámiť s učiteľkou? Viete, dcérka je taká výnimočná, už vie narátať do tridsať a v škôlke mala angličtinu, tak by som bola rada, aby ste k nej mali špeciálny prístup. Keď sa bude hlásiť, prednostne ju vyvolávajte. Je to dobre?

Je potrebné upozorniť na výnimočnosť dieťaťa v prípade, že má zdravotnú diagnózu. To sa píše už do zápisových papierov. Pokiaľ je ale dieťa naozaj nadané na jazyky či matematiku, tak väčšina našich učiteľov je dostatočne kvalifikovaných, aby si to všimli aj bez toho, aby na to rodič upozorňoval. Nechala by som to na to dieťa, ako sa prejaví v škole samo. Stáva sa, že sú v škôlke vedené na jazyky a čítajú písmenka. Čím ďalej tým viac je posledný predškolský ročník zameraný na výkon. Lenže prídu do prvého ročníka a nevedia strihať a držať poriadne ceruzku. Nie vždy to prekáža, avšak často majú potrebu sa porovnávať a predvádzať na úkor spolupráce, spolupatričnosti a pomoci. To sú zručnosti, na ktorých by som bazírovala.

Náročnejší je aj tretí ročník. FOTO: Pexels 
Ako rýchlo sa dieťa adaptuje?

Adaptačné sú prvé tri mesiace. Učitelia deti pozorujú, či nie sú veľmi hravé alebo nemajú nejaké iné prejavy, na základe ktorých by sme zvažovali návrat do škôlky.

Stáva sa často, že vraciate deti späť do materskej školy?

Rodič musí súhlasiť a oni súhlasia málokedy. Spomínam si na jeden prípad, dieťatko bolo veľmi hravé a návrat do škôlky mu pomohol. Je na druhom stupni a darí sa mu viac ako na prvom.

Inak žiaci nástup do školy zvládajú?

Ako ktorí. Každý je iný. Nemusí si sadnúť s učiteľkou alebo s kolektívom. Líši sa aj škola od školy, každá má dnes iný šlabikár, ide iným systémom. Zvyčajne sa to ale počas tých troch mesiacov utrasie.

Prvé tri mesiace sa teda netreba stresovať. Čo vtedy, ak moje dieťa do školy nechce chodiť? Každé ráno plače, drží otca za nohu a nie a nie sa pustiť...

Sú deti, ktoré zo školy aj utekajú. Vtedy je najdôležitejšie zabezpečiť zvýšený dohľad, aby sa dieťatku nič nestalo. Sú to ale skutočne výnimočné prípady, preto by som nerada strašila. Vždy treba zistiť príčinu, čo je za tým. Či sa to dialo aj v škôlke, či je to separačná záležitosť alebo iný problém. Možno sa mu niekto posmieval, lebo za tie tri mesiace sa toho veľa stane. Vtedy je nutné kontaktovať odborníka a učitelia to robia.

Ako viete v takýchto situáciách pomôcť?

Niekedy rodič môže chodiť s dieťaťom na vyučovanie. Odlúčenie trénujeme postupne. Taktiež smerujeme rodiča k terapeutovi alebo k spolupráci s centrom pedagogicko - psychologického poradenstva a prevencie. Je dobré ale všímať si aj vonkajšie faktory. Napríklad, keď sa spájajú triedy alebo prídu noví spolužiaci. To býva často zdrojom nedorozumení. Mali sme dieťa, na účet ktorého si takíto noví spolužiaci zavtipkovali a spustilo to rad problémov. Trvalo dlho, kým sme tomu prišli na koreň.

Sú deti, ktoré zo školy aj utekajú. Vtedy treba zvýšiť dohľad, aby sa im nič nestalo.

Čo také si deti robia?

Môže to byť len poznámka, ktorej by sme my neprikladali váhu, ale oni si v tej maličkej hlavičke z toho spravia katastrofu. Napríklad, že je malý ako trpaslík. Zrazu taký žiak nechce byť v triede. Upraví sa to, ale chce to čas a rodiča, ktorý spolupracuje.

Sú nároky na prvákov primerané? Už v prvom ročníku sa známkuje, nie sú z toho v strese?

Znie to možno ako fráza, ale deti sú dnes naozaj iné. Na zápis nám prišli deti, ktoré sa vedeli podpísať tlačeným aj písaným písmom, boli úplne suverénne. Každý rok vedia viac a viac. Písať a určovať číslice, či majú skvelú pamäť na obrázky. Neraz však nedokážu udržať rovnováhu, chytiť loptu či skákať cez švihadlo. Keď je problém v hrubej motorike, dieťatko môže mať problémy so sebaobsluhou, priestorovou orientáciu a koncentráciou, čo sú taktiež faktory potrebné pre úspešné zvládnutie nárokov školy. Potom mávajú problém v určení prvej a poslednej hlásky v slove či v hláskovaní slov. Tieto oblasti nie je dobré bagatelizovať, nakoľko veľmi vplývajú na schopnosť organizovať si prácu, orientáciu, písanie diktátov. Dieťa musí dobre počuť hlásky, dokázať identifikovať ich poradie, zapamätať si ho a potom zapísať. Preto odporúčam sa rodičom s deťmi hrávať na robotov alebo mimozemšťanov, ktorí hovoria p-o p-í-s-m-e-n-k-á-ch.

Ako sa vyrovnať s hodnotením? Pomôcť môžu najmä rodičia. FOTO: Pixabay 
To, že sú deti šikovnejšie, by ale nemalo byť celkovo na škodu, nie?

Mám kolegyne, ktoré viac ako tridsať rokov učia, sú to veľmi dobré učiteľky, vzdelávajú sa, ale naozaj majú pravdu v tom, že deti sa menia. A rodičia tiež. Kedysi mali v triede 28 detí, ktoré sa im dobre vyučovali. Učiteľova pozícia v spoločnosti bola totiž iná, deti boli ticho, dávali pozor, alebo sa tak aspoň tvárili, a nebolo to vždy len o strachu, ako by sa dnes mohlo zdať. Dnešné deti sú prepodnetované množstvom zvukov, svetiel, krúžkov, očakávaní, zážitkov. Takže, keď majú dlhšiu dobu sedieť a byť potichu, nedokážu to ovládať, nedokážu obsedieť, majú veľa otázok. Ako keby nemali dosť pozornosti voči svojej osobe. Potrebujú pútať záujem učiteľa a okolia na seba. My sme sa v ich veku chceli zašiť, aby nás nebolo vidno a tieto deti podvedome robia všetko možné, aby ich vidno bolo. Či už v dobrom alebo v zlom. Každý jeden chce byť videný. Veľmi ťažko sa potom na hodine pracuje, keď ich je v triede 25.

Ako má rodič pristupovať k tomu, keď je dieťa sklamané, že nedostalo jednotku ako spolužiak? Už aj v prvej triede, keď čiarky píše krivšie ako ostatní?

Dieťa mnohokrát reflektuje rodičov. Cíti, či im na známkach záleží. Rodič by mal dieťa vždy podporiť. Teraz sa ti to nepodarilo podľa predstáv učiteľky, lebo vždy je to hodnotenie subjektívne, ale pozri sa na to, čo sa tam dá zlepšiť, alebo to skúsme natrénovať, ak to chceš zlepšiť. A ak je to čitateľné a nevadí ti to, tak dá dvojka je len známka, to nehovorí o tom, aký si človek, ako si šikovný. U detí by som vždy využila čo najkonkrétnejšie znázornenie. Ideálne je využitie hry. Ak sa ti aj z kociek nepodarí niečo postaviť podľa tvojich predstáv, vždy sa dá k tomu vrátiť a opraviť to, ak ti na tom záleží. Rodič musí dať najavo dieťaťu, že ho má rád, aj keď má dvojku, aj keď bude mať päťku. Písanie možno nie je úplne super, ale treba hľadať, v čom je to dieťa dobré. Pozri, ako sa perfektne bicykluješ. Poď trénovať to, čo ťa baví a čo ti ide. Podpora je alfa a omega.

Keď mu nejde čítanie, ako ho podporiť, aby lepšie čítalo? Tu máš knižku a túto vetu prečítame desaťkrát a túto tridsaťkrát zas napíšeš...

To určite nie. Všetko treba robiť hrou. Hľadáme spôsoby, ako precvičiť oslabenú schopnosť. Napríklad poschovávať v byte rôzne nápisy s indíciami a dieťa hľadá podľa nich poklad. Alebo zoberiem lego, napíšem písmenká a cez to lego skladáme slová.

Čo je nové? Kto bol dnes najsmiešnejší? Kto mal najhoršie oblečenie? Kto sa v škole povracal?  

Budem sa teda orientovať na to, v čom je dieťa dobré alebo ho mám tlačiť, aby si zlepšovalo to, čo mu nejde? No tak čo, už je dnes tá čiarka krajšia ako včera? Čo ti povedala pani učiteľka?

Treba robiť oboje, ale určite nie takto. Vôbec by som sa stále dokola rovnako dieťaťa nevypytovala, čo bolo v škole.

Ako má ale rodič vytiahnuť z potomka, čo robil v škole a ako sa tam cítil? Tak, čo bolo dnes na obed? Zjedol si desiatu? Čo nové si sa naučil?

Oni to ale nepotrebujú hovoriť každý deň. Netreba sa vypytovať. Stačí prejaviť úprimný záujem vtedy, keď má aj dieťa záujem zdielať svoje zážitky. Často býva problémom práve to načasovanie. Rodičia by chceli vedieť, ako bolo v škole, hneď po príchode detí domov, prípadne ešte v aute. Ale deti mávajú svoje rutiny, svoje predstavy. Čas, kedy sú pripravené hovoriť o svojom dni, môže byť napríklad pri večeri, pred spaním či počas písania úloh.

Nebudem sa pýtať a potom mi ujde, že ho v škole niekto šikanuje...

To vám môže ujsť aj tak. Keď to deti nechcú povedať, nie sú na to pripravené, tak to nepovedia. A týka sa to aj starších. Mali sme prípad, keď sme na to prišli po dvoch rokoch. Dieťa pritom malo starostlivých rodičov, ktorí sa zaujímali, mali otvorený vzťah, rozprávali sa... Bývalo mu zle, všetko sme vylúčili a až po dvoch rokoch, ako sa zmenila učiteľka a odišla z triedy jedna spolužiačka, to zrazu prestalo. Predtým to to dieťa jednoducho nevedelo pomenovať. Pri mladších je dobré, že sa ešte hrajú. Také deti treba pri hre pozorovať. Ak sa hrá so súrodencom, počúvam, čo sa tam deje, ako si do postavičiek projektujú svoje zážitky, ako za ne rozprávajú. A môžem sa pridať. Citlivý, vnímavý, nehodnotiaci a hravý rodič môže byť tým najlepším terapeutom pre vlastné dieťa.

Ako teda zistím, čo bolo v škole?

Opýtajte sa, čo je nové? Kto bol dnes najsmiešnejší? Kto mal najhoršie oblečenie? Kto sa v škole povracal? Otočiť to na srandu. Dieťa možno neodpovie na otázku, ale neskôr sa rozhovorí a niečo sa dozviete. Alebo poďme vymyslieť, čo by ste sa mňa opýtali na prácu. To skúšam ja so synom. Jeho nezaujíma, aký som ja mala deň, ale možno nejaká pikoška z práce by ho zaujala. Alebo opíšem nejakú situáciu, keď sme my boli malí a chodili do školy. To si môžete aj vymyslieť. Deti zvyčajne nabehnú, akonáhle začnete rozprávať o sebe. Niečo vtipné, dobrodružstvo, toto sa mi stalo, ale zvládla som to takto a takto... To platí aj pri nezdaroch. Nejdú ti čiarky. Tak dobre, nešla ti ta čiaročka, ale pozri sa, aj doktori škaredo píšu a aj tak sa dnes väčšinou píše na počítači. Premietnuť to do dospeláckeho života, lebo ten ich fascinuje.

Podpora rodiča je pri problémoch v škole alfa a omega. FOTO: Pixabay 
Vyzerá to, že deti sú celkom samostatné...

To všetko platí, ale! Medzi niektorými rodičmi panuje názor, že dieťa chodí do školy, a tak sú to jeho povinnosti. To je pravda, no potom sa stane, že má mesiac plesnivú desiatu v školskej taške a aj učebnice splesnivejú. Dieťa v šiestich rokoch ešte nemá vybudovaný mechanizmus, aby si spomenulo, že si napríklad treba vymeniť všetky veci. Je dobré ho viesť k samostatnosti, ale zároveň je vhodné ho v prvom ročníku stále kontrolovať. Nielen sa opýtať, máš vymenené zošity? Spoločne to chystať, zaviesť nejaký systém, ktorý dieťaťu pomáha. Napríklad farebne odlišnými obálkami na každý predmet, do ktorých si zoskupujú príslušné pomôcky.

Ktorý ročník je náročnejší?

Pre každé dieťa iný, ale na prvom stupni to môže byť pre veľa detí tretí ročník. Zabúda sa na to. Rodičia si zväčša všímajú prechod z prvého stupňa na druhý, no viac požiadaviek je na dieťa už v tretej triede. Majú tam viac násobilky, vybrané slová. Doma im pomáhajme, opäť hrou. Vytlieskavajme slová, hrajme slovný futbal, kocky či rôzne hry na počítanie. Hlavne v žiadnom prípade nespomínajme školu ako strašiak či nutné zlo.

A druhý stupeň?

Tam majú viac učiteľov, viac učební a presúvajú sa, delia sa na skupiny. Piaty ročník však už nie je taká veľká zmena, skôr na domáce úlohy a projekty. Opäť sa ale treba zaujímať, v čom je to iné. Fíha, už si piatak, aj to nejako cítiš, že si piatak? Je to v niečom iné? A nie, aká je učiteľka... Porozprávajte mu o sebe. My, keď sme boli piataci... A znova treba zvýšiť pozornosť, keď sa spájajú kolektívy. To môže nastať problém v ktoromkoľvek ročníku. Vtedy sa zamerajte na to, ako sa dieťa cíti. Kto prišiel do vašej triedy nový? Ako sa správa v triede? Ako sa správa k tebe? S kým si rozumie? Čím je zaujímavý?

Potom bývajú spoločné telesné. My sme mali niekedy spojený telocvik s chlapcami. Učiteľ nás nútil ľahnúť si do radu na zem a museli sme sa cez seba prevaľovať. Čo by na to povedala psychologička?

To býva peklo... Verím tomu, že sa to aj dnes niekedy deje. Telesná výchova je samostatná kapitola. Veľakrát je deťom kvôli tomu predmetu zle. Väčšinou vtedy chcú ísť ku mne, najmä na druhom stupni. Avšak už na prvom majú stres, keď robia niečo po jednom. Všetci ich sledujú, šplhanie, skákanie, najmä dievčatá to vnímajú citlivo. Rodičia telesnú aj výtvarnú niekedy opomínajú, akoby tie predmety ani neboli, ale oni existujú a bývajú veľký strašiak. Môžu predstavovať väčší stres ako fyzika či matematika. Zvyčajne závisí mnohé od nastavenia predmetu pedagógom. Avšak ani ten najlepší pedagóg nie je kúzelník či Nostradamus a nemusí si všimnúť, že niektoré dieťa má na jeho hodine problém.



Partneri portálu

  • Logo partnera
  • Logo partnera