Prehra môže dať deťom viac ako víťazstvo

Redakcia Prehra môže dať deťom viac ako víťazstvo 27.10.2022

Ako motivovať dieťa k športu? Naučiť ho zvládať aj prehry? A prečo je pre neho dôležité, aby ich zažívalo? Aká je úloha nás, rodičov, na tréningoch, zápasoch a súťažiach našich detí a ako na ne pôsobí naša kritika, ktorú počúvajú z diváckych tribún?

O tom sa budeme rozprávať s Michalou Bednárikovou, prezidentkou Asociácie športovej psychológie, ktorá sa venuje mentálnej príprave športovcov, pomáha trénerom a radí aj rodičom, ako v dieťati vypestovať lásku k športu a pomôcť mu, aby v ňom dosahovalo dobré výsledky.

Po dvoch rokoch pandémie aj naša poisťovňa čoraz hlasnejšie kričí na poplach. Čím menej aktivity v našich životoch, tým vyššie riziko vzniku chronických ochorení v čoraz nižšom veku, to je dôležité zdôrazniť. Výzvy k tomu, aby sme sa viac hýbali, asi počúvame z každej strany. Poraďte nám, ako to docieliť, ako vzbudiť a prehlbovať záujem o šport už u malých detí a motivovať aj mladých. Akým chybám sa vyvarovať, aby sme v nich my sami, rodičia, neudusili lásku k akejkoľvek športovej aktivite?

Prieskum, ktorý sme si robili v úvode tohto roka, ukázal, že približne tretina Slovákov športuje len zriedkavo alebo nikdy a športovo pasívnych je viac ako 20 % detí vo veku 6 – 18 rokov, čo je podľa mňa dosť vysoké číslo.

Je to veľmi vysoké číslo, najmä keď berieme do úvahy, že čo sa v mladosti nenaučíme a nestane sa z toho zvyk a šport je návyk, súčasť zdravého životného štýlu, tak potom veľmi ťažko sa k tomu dostávame v dospelosti.

Šport nie je pre každé dieťa, ale pohyb pre každé dieťa a pre každého človeka JE.

Zároveň tieto čísla a toto porovnanie ukázalo, že v otázke životného štýlu, športovania aj stravovania deti kopírujú svojich rodičov. Je možno na mieste otázka, či je naozaj potrebné deti motivovať a nútiť, alebo stačí, ak sa my rodičia budeme hýbať a dieťa sa pridá.

Verím tomu, že stačí, keď sa hýbe rodič a dieťa sa pridá, presne ako to povedal detský psychológ Ivan Štúr – netreba veľmi vychovávať, stačí pekne žiť. Aj pri pohybe platí, že pokiaľ sa rodič hýbe a má aktívny životný štýl, tak dieťa sa naozaj pridá, lebo je pri tých aktivitách, najmä keď je úplne maličké v predškolskom veku. Potom to pôjde veľmi prirodzene aj v mladšom školskom veku do desať rokov. Samozrejme, ak sa rodič začne z ničoho nič hýbať v období puberty, tak sa dieťa už bude pridávať trošku ťažšie. Pokiaľ má ale rodičov a trávi s nimi aktívnym spôsobom voľný čas, tak mu to je prirodzené, lebo pohyb je úplne prirodzený pre deti. Každé dieťa, keď sa narodí, začne sa mu rozvíjať psychomotorika, začne sa pomaličky hýbať, všetci sa z toho tešíme, že sa posadilo, postavilo, začalo chodiť, potom začne behať, čiže pohyb k životu absolútne patrí.

Niekedy si myslím, že dospelí majú také negatívne spomienky z detstva, možno z hodín telesnej výchovy, ktorá až tak výchovou nebola. Šport nie je pre každé dieťa, ale pohyb pre každé dieťa a pre každého človeka JE. Nevnímajme to tak, že to musí byť len pohybová aktivita, ktorá je organizovaná v rámci športového klubu, úplný základ je pohyb ako taký.

Rodičia sa už možno zamýšľajú nad tým, aký pohyb zvoliť pre svoje dieťa. Niektorí to odhadnú veľmi dobre, poznajú si svoje dieťa, všímajú si ho a iní špekulujú a kalkulujú. Podľa čoho vybrať alebo nechať to na dieťa?

Dieťaťu je potrebné s výberom pomôcť, pretože ono netuší, aké má možnosti. V prvom rade by malo začať s nejakou všeobecnou pohybovou prípravou, to znamená, že s pohybom ako takým, a to mi dá za pravdu každý tréner, že je obrovský rozdiel, keď mu príde desaťročné dieťa, ktoré sa dovtedy hýbalo nejakým spôsobom v rôznych aktivitách a príde mu dieťa, ktoré sa nikdy nehýbalo. Všetky základné pohybové zručnosti ako beh, skok, hod a všetky takéto motorické veci, aby dieťa vedelo urobiť kotúľ, to sa nemusí učiť v nejakom konkrétnom športovom klube zameranom na ten konkrétny šport, ale je to všeobecná pohybová príprava.

V istom množstve by ju mali získavať už v predškolských zariadeniach, neskôr počas základnej školy v rámci hodín telesnej výchovy, ale existujú (minimálne vo väčších mestách) možnosti všeobecnej pohybovej prípravy, čo nie je orientácia na jeden šport, ale tréneri rozvíjajú deti v pohybe ako takom.

Alebo možno iba vyhnať tie deti von z detských izieb na ulicu a nech sa hrajú. Spomínam si, že keď môj syn začal chodiť na hokej, mal asi päť rokov, tak vtedy nás tréner na rodičovskom združení upozornil, že na suchom tréningu si všimol, že tie deti nevedia urobiť kotúľ ani vpred, ani vzad, nevedia hádzať loptou a ani ju chytať. Nie je to chyba tak trošku nás, rodičov?

Viete, ja si myslím, že dnešní rodičia to majú ťažké v tom, že vyrastali v časoch, kedy ich rodičia toto nemuseli nejako riešiť, pretože naša generácia vybehla po škole von a niečo tam robila. Preliezali sme ploty, múriky, liezli sme na stromy, robili sme všelijaké šialené skoky z detských preliezačiek, čo dnešné deti nerobia. Po prvé preto, lebo nemajú nazvyš voľný čas, ktorý by sme im my, dospelí, neorganizovali. Po druhé mnohé detské ihriská v nejakom období zmizli, i keď dobre, teraz už opäť vznikajú, ale je to iné detské ihrisko. Ten svet je trošku nebezpečnejší, čiže to, čo robili naši rodičia, ja si pamätám, že ma v piatich rokoch pustili von a povedali mi, že na tomto detskom ihrisku budem. Jedno okno bolo otočené smerom na dané ihrisko, ale bola to spálňa, takže mama rozhodne nestála v okne a nepozerala sa na mňa, čo robím. To dnes nikto neurobí, to zas buďme realisti.

To čo kedysi vychovala ulica, tak to dnes nevychová a teraz rodičia, ktorých týmto pohybovým spôsobom vychovala ulica, majú vlastné deti a nemajú skúsenosť od svojich rodičov, ako to robili, lebo to robili úplne inak, v inom svete a za iných podmienok. Toto úplne neplatí, ale absolútne súhlasím, ja počúvam toto nonstop od trénerov a niekedy neverím vlastným očiam, keď mi tréner hovorí, že 7-ročný chlapec nevie hodiť loptu. Keď sa ho spýtam, či to myslí tak, že má chytiť napríklad tenisovú loptu a hodiť ju dopredu? On povie, že áno, že cestou, ako načiahne ruku, tak stratí úchop a pustí loptu. Ja sa cítim ako Alica v Ríši divov, keď mi toto tréner opisuje, ale zároveň viem, že to nie je skúsenosť len jedného trénera, ale na tomto sa zhodnú takmer všetci tréneri mladších vekových kategórií.

Pokiaľ sa rodič hýbe a má aktívny životný štýl, tak sa dieťa naozaj pridá.

Vaša otázka znela, či sa niekde stala chyba? Áno, potrebujeme to robiť inak, organizovane, preto som povedala, že vyhľadať v tom už predškolskom veku nejakú aktivitu všeobecnej pohybovej prípravy. Často sú to aktivity so zapojením rodiča, nejde len o to, že by mal tréner na starosť dvadsať detí, ale sú tam rodičia so svojimi malými deťmi, ktorí sú súčasťou hodín pohybu. Môžete si ako rodič odpozorovať, čo sa tam robí, a potom to praktizovať so svojím dieťaťom sám.

Je v poriadku, ak je dieťa od piatich rokov zamerané iba na jeden druh športu (futbal, hokej, tenis) alebo by to malo mať pestrejšie?

V prípade veľkej väčšiny športov by to malo mať rozhodne pestrejšie. Sú športy, kde má ranná špecializácia veľký význam, pretože vrchol v danom športe prichádza veľmi skoro, okolo šestnástich rokov. Ide o všetky motoricky, koordinačne náročné športy, ako je gymnastika, krasokorčuľovanie či skoky do vody. Potom sú športy, kde má veľký význam, aby sa dieťa v danom prostredí pomerne skoro hýbalo, a to je napríklad plávanie, aby získalo cit pre vodu. Patrí sem aj hokej z hľadiska korčuľovania a citu pre kontakt s podložkou, s ľadom, podobne lyžovanie. Je aj kategória športov, pri ktorých ak mali deti kvalitnú všeobecnú pohybovú prípravu, čiže prejdú si rôznymi športami a vedia robiť hody a kotúle a majú dobrú motoriku a koordináciu, tak keď začnú so špecializovaným tréningom aj neskôr, tak to vôbec neprekáža.

V zásade tá skutočná špecializácia pri väčšine športov (a teda dieťa si vyberá jeden šport, lebo už nie je čas na dva, pokiaľ to chce robiť poriadne) je vo veku 13 – 15 rokov. Ak tréneri tvrdia, že do tohto veku odporúčajú len tento jeden šport, nie je to v súlade s trendom športového rozvoja. Zároveň platí, že keď dieťa robí viacero športov, tak sa motoricky učí robiť rôzne pohyby. Naprogramuje si do mozgu rôzne pohybové stereotypy, nielen ten jeden, tým pádom nenastane preťaženie organizmu. Dieťa je ešte vo vývoji, ak jednostranne zaťažuje telo, môže dochádzať k pretrénovaniu, ale aj k únavovým zlomeninám. Tomu sa predchádza, keď sa nevenuje len jednému športu a tiež sa predchádza tomu, že sa to dieťaťu znechutí a vyhorí. Aj malé dieťa môže vyhorieť, keď je preťažené jednou aktivitou.

V neposlednom rade pomáha všeobecná príprava aj v rozvoji tomu športu, ktorému sa bude nakoniec venovať, lebo tie deti sa vedia skrátka lepšie hýbať. To mi zase povedali tréneri o starších športovcoch, že sú to športovci – nie je to len hokejista, futbalista alebo len atlét, ale je to športovec, čiže má všeobecné predpoklady a učí sa rôznym pohybom. Vďaka tomu si trénuje mozog, svaly, a potom neskôr to vie využiť v športe, na ktorý sa špecializuje.

Ak dieťa robí viacero športov, tak sa motoricky učí robiť rôzne pohyby.

A potom sú tu iné deti, ktoré dokážu v priebehu jedného roka vystriedať aj niekoľko krúžkov, všetko ich baví, ale iba na chvíľu. Do akej úrovne je to ešte v poriadku?

Do akého veku by znela asi tá správna otázka. V nejakom veku má dieťa experimentovať, samozrejme, je to na rodičovi, aby ho v tom trochu usmernil, i keď je to ťažké zorganizovať. Dieťa totiž prihlasuje na daný krúžok na istý čas, zvyčajne na celý školský rok. Zaplatíte za to a s dieťaťom sa v skupine počíta, a ak odchádza, vzniká problém aj pre skupinu a keby to robilo každé dieťa, fluktuácia by bola citeľná. Vždy je to o takej príprave, rodič by nemal reagovať tak, že moje šesťročné dieťa má takýto nápad a ja to hneď zaplatím, ale zisťujem, prečo tam chce ísť. Väčšinou je dôvod socializačný, že ak moja najlepšia kamarátka chodí na gymnastiku, chcem na ňu chodiť aj ja, ale keby chodila na atletiku, tak ma gymnastika vôbec nezaujíma a chcem chodiť na atletiku.

Zisťujem, odkiaľ plynie záujem, ako dieťa prišlo na to, že chce robiť práve tento šport, a potom sa s ním o tom porozprávam, čo to znamená, keď sa niekam prihlasujem. Aj tým vediem a rozvíjam u dieťaťa schopnosť, že keď sa nejako rozhodnem, tak istý čas pri danej aktivite aj zotrvám. Samozrejme, nemá to byť za každú cenu. Niekedy sa mi môže stať, že sa s dieťaťom rozhodnem niekam chodiť a ono začne mať pred tréningom také prejavy, že bude vracať, bude mu zle, bude chorľavejšie, na to je potrebné reagovať. Väčšinou sa to takto ale neprejaví, dieťa iba povie, že sa mu už nechce. Prípadne sa to objaví na konci prázdnin, mladšie deti majú prestávku do začiatku nového roka od toho krúžku a na začiatku septembra sa im už nechce pokračovať.

Dva mesiace prázdnin je nesmierne dlhé obdobie pre osem ročné dieťa. V takom prípade môžeme skúsiť povedať, že dobre, ale nech to ide aspoň vyskúšať, pár tréningov a uvidí, potom sa znovu otvorí táto téma. Z mojej skúsenosti sa dieťa, keď je znovu v tomto procese, chytí. Ak malo v tomto prostredí dobrých kamarátov a dobrú pani trénerku, tak tam bude chcieť zostať.

Stretla som sa už aj s tým, že rodič dal dieťaťu síce na výber, že si môže vybrať a dieťa si vybralo futbal. Rodič povedal, že pri ňom toľko nezarobí ako pri hokeji, takže budeš sa venovať hokeju. Stretávate sa s takýmito prípadmi aj vy?

Žiaľ, myslím si, že sa to deje. Je taký jeden veľmi pekný príklad, ktorý nájdete v knihe Na ceste k víťazstvu. Ak investujete do športu svojho dieťaťa, do futbalovej kariéry svojho syna s vidinou toho, že sa zúčastní Majstrovstiev sveta a bude slávny a dobre zarábajúci futbalista, tak radšej začnite každý týždeň vsádzať v lotérii, lebo máte dvojnásobnú šancu, že vyhráte peniaze, ktoré si predstavujete. To je čisto matematika a štatistika. Šport je pyramída, kde základňa sú všetci ľudia, ktorí sa hýbu a vlajočka na vrchu je olympijský víťaz, ktorý je vždy jeden. Na šport sa musíte pozerať inak. Na jeho úlohu v rozvoji osobnosti, v rozvoji dieťaťa ako bio-, psycho-, sociálnej bytosti, kde si vďaka športu rozvíja fyzickú stránku, takže jeho telo bude zdravé, čo je výborný predpoklad do zvyšku života. Rozvíja si svoju mentálnu schránku, psychiku a veľa vlastností, ktoré bez ohľadu na to, či sa tým športom bude živiť, budú prínosné pre jeho budúcu profesionálnu kariéru. Rozvíja si tam aj sociálnu stránku, a to je tiež naša dôležitá súčasť.

Už sme to trošku naznačili, že keď rodič zbadá potenciál vo svojom dieťati, lebo ho to aj baví, aj má na to talent, tak v istom momente začne trošku tlačiť na pílu. Už nestačia iba tréningy v klube, už pridávajú aj individuálne tréningy, v lete to dieťaťu vyslovene nasekajú a má kemp za kempom. Je to v poriadku?

V poriadku to nie je, a to z rôznych dôvodov. Začnem tým fyziologickým, ktorý by vám vedeli omnoho lepšie vysvetliť tréneri. Každopádne proces je proces, a teda sa deje nejaký čas, nie je to udalosť v jednom momente a súčasťou tréningového procesu je regenerácia, ktorá má rovnako veľký význam ako tréning samotný. Práve počas regenerácie si môže dieťa upevniť v mozgu, v tele, vo svaloch všetko, čo sa tým tréningom naučilo. Ak mu ako rodič pridávam ďalšie a ďalšie, tak mu beriem čas na regeneráciu, čo nie je dobré. Vo vrcholovom športe to absolútne nie je dobré, ale nie je to dobré ani u dieťaťa.

Ak investujete do športu svojho dieťaťa s vidinou toho, že sa zúčastní Majstrovstiev sveta a bude slávny a dobre zarábajúci futbalista, tak radšej začnite každý týždeň vsádzať v lotérii, lebo máte dvojnásobnú šancu, že vyhráte peniaze, ktoré si predstavujete.

Iste, môžeme si povedať, že dieťa rýchlo regeneruje. To je síce pravda, ale zároveň mentálne je na tom horšie ako dospelý, pretože nemá takú schopnosť udržať v tomto smere pozornosť, tým pádom ho to môže rýchlejšie preťažiť. To je ten spomínaný fyziologický aspekt, ktorým riskujem to, že sa mi dieťa zraní, lebo ho fyzicky preťažím. Druhý aspekt je psychologický – dieťa potrebuje aj robiť NIČ. Potrebuje mať čas, kedy nemá žiadnu starosť. Predstavte si to na sebe, že máte dni a každý z nás také má, že sa ráno zobudíte, máte nespočetne veľa aktivít a zrazu je večer desať hodín a ja odpadávam do postele. Ak takéto dni poznáte, tak potom poznáte aj stav, že keď sa ráno zobudíte a viete, že vás takýto deň čaká, tak ste už dopredu z toho unavení a prajete si, že nech ste už čím skôr v posteli.

A to sme dospelí, takže máme už nejaké naučené mechanizmy zvládania, v podstate sme si ten program asi aj naplánovali sami alebo sme v nejakej miere akceptovali, že taký bude. Čiže keď sa dieťa dostane do obdobnej situácie, tak ho to veľmi ľahko preťaží a dieťa, ktoré pri danej športovej aktivite preťažím, to začne nenávidieť. Od momentu, ako to začne nenávidieť, máme veľký problém. Možno neprestane s týmto športom okamžite, pretože má osem rokov, ale pokiaľ sa bude v ňom tento pocit posilňovať, tak potom bude mať 13, 14 či 15 rokov a povie, že to prosto robiť nebude. Nikto s ním už nepohne, pretože to rozhodnutie, že ja s tým prestanem, začalo v ôsmich, deviatich rokoch, keď som ho začala preťažovať.

Navrhovala by som akékoľvek navyše tréningy vždy konzultovať s trénerom, spýtať sa ho, čo si o tom myslí. Ak sa pýtate, či mu natoľko dôverujete, tak mali by ste, lebo ak nie, je na mieste dať dieťa k inému trénerovi, ktorému budem dôverovať, lebo ten vzťah tréner-rodič je veľmi dôležitý. Ako pre dieťa, tak pre rodiča a pre pocit, že zverujem svoje dieťa inej dospelej osobe, ktorá mi na to dieťa nejakým spôsobom vplýva, a buďme úprimní, niektorí rodičia sú so svojimi deťmi menej ako tréneri ich detí.

Koľko tréningov je teda tak akurát pre dieťa?

V závislosti od veku sa to stupňuje, od 15. roka môžu byť dvojfázové tréningy, ale nejde len o kvantitu čo sa týka času, ktorú by mal určovať tréner, ale ide aj o kvalitu, o objem záťaže v danom momente.

Niekde som čítala, že keď to preženieme, môže to mať dopad aj na výživové poruchy dieťaťa.

Je to také prepojené. U niektorých športovcov práve v dôsledku veľmi vysokej fyzickej záťaže vzniká syndróm, ľudsky povedané, že to dieťa nie je dojedené. Má veľký kalorický výdaj a voči tomu má malý príjem, dieťa a aj my by sme to mali mať vyvážené, a teda koľko vydám, toľko zhruba prijmem, tým si udržiavam zdravú hmotnosť. V prípade, že majú deti veľký fyzický výdaj, často sa to stáva práve okolo 15. roku života, keď začínajú mať dvojfázové tréningy. Zrazu zjedia oveľa menej ako spália pri športovej aktivite, a to sa môže zdravotne prejaviť. Syndróm sa nazýva relatívny energetický nedostatok a z krátkodobého hľadiska to nie je problém, no z dlhodobého hlavne vzhľadom na vývin detí to už problém je. U dievčat sa to môže prejaviť stratou menštruácie, všeobecne problém s kosťami, takže sú časté zranenia a môžu prichádzať únavové zlomeniny.

I toto je zložka, na ktorú je potrebné dávať pozor, v zásade však platí, že pokiaľ dieťa normálne športuje a vidím, že primerane zdravo je, čiže má všetky makroživiny, ktoré má mať, tak nepotrebujem nijako výrazne nad tým špekulovať. Rozhodne by nemali existovať veci, ako keď deti chodia hladné na tréning, lebo ho majú napríklad skoro ráno, aj tak by mali niečo zjesť. Problém je, aj keď sa nenajedia po tréningu, v tom by nás tiež mohli tréneri usmerniť, lebo aj to je rola rodiča v športe. Je otvárač dverí, nakoľko väčšina detí nepríde sama na to, že začne športovať. Býva to tak, že si rodič povie, že chce, aby jeho dieťa športovalo a otvára mu dvere do športu.

Keď sa rozhodne rodič kričať po svojom dieťati, robí to s myšlienkou, že to pomôže. Ja vám ale môžem odborne povedať, že to nepomôže, a ak to náhodou aj pomôže, tak len krátkodobo.

Ďalšia rola je podporovať dieťa v časoch, keď sa darí, i keď sa nedarí. Nie úplne motivovať ho, ale odstraňovať prekážky, ktoré mu motiváciu, prirodzenú túžbu súťažiť, zlepšovať sa, zabraňujú, tak tieto prekážky odstrániť. Byť pri ňom vtedy, keď sa nedarí, vytvárať bezpečné prostredie, to je celkovo dôležité pre osobnostný rozvoj dieťaťa, ale je to významné aj v športe, aby to nebolo, že prehrá a ešte to „schytá“ v aute cestou domov.

Nahrali ste mi na smeč, chcela som sa rozprávať o atmosfére, ktorú rodičia vytvárajú. Neraz som zažila, že keď videli rodičia, že za zápas blíži k prehre, tak ani nepočkali, postavili sa päť minút pred koncom, počkali si deti pred štadiónom a začali po nich kričať, ako hrali a že keď ich to nebaví, prestanú im to platiť a voziť ich na tréningy. Z toho čo tam človek počuje, bolia uši, nehovoriac o tom, čo počúva na tréningoch a zápasoch. Čo na to hovoríte?

Dospelí všeobecne (nebudem hovoriť iba o rodičoch) by mali ísť príkladom. Ktokoľvek z dospelých, kto sa nachádza na športovisku, rodič, tréner, ľadár, ide svojím správaním príkladom. Čím sú deti mladšie, tým viac z toho, čo pozorujú, nasávajú. Ak chceme, aby sa takto správali, keď sa niekomu niečo nepodarí, aby mu to vytkli, vykričali, nerozprávali sa s ním, vytvárali na neho ešte väčší tlak, tak takto ich to učíme. Otázka je, čo chcem? Ako chcem, aby to dieťa reagovalo počas hry, počas výkonu a po ňom? Ja mám takú skúsenosť, že väčšina rodičov, hoci sa takto správajú a verím, že sa zhodneme, že to k ničomu dobrému nevedie, to nerobí preto, že chcú vedome na svoje dieťa nakričať, aby sa nabudúce bálo čokoľvek urobiť, a aby bol ten výkon ešte horší.

Nie. Keď sa rozhodne rodič kričať po svojom dieťati, robí to s myšlienkou, že to pomôže. Ja vám ale môžem odborne povedať, že to nepomôže, a ak to náhodou aj pomôže, tak len krátkodobo. Čo sa udeje v dieťati? Dieťa je nešťastné, keď sa mu niečo nepodarí, to vám garantujem. Nepripomínajte mu, že sa to stalo, lebo ono to veľmi dobre vie. V momente, keď to prestane vnímať, tak to znamená, že to vnímalo veľmi dlho a niekto na neho tlačil, a toto je len forma obrany, aby ho to tak nezraňovalo. Dieťa to vníma. Čo môžem ako rodič aj ako dospelý pre neho urobiť, tak napríklad povedať, že je mi ľúto, že ho vidím smutné a že keď sa bude chcieť o tom porozprávať, som kedykoľvek k dispozícii.

Rola rodiča v športe je otvárač dverí, nakoľko väčšina detí nepríde sama na to, že začne športovať. Býva to tak, že si rodič povie, že chce, aby jeho dieťa športovalo a otvára mu do športu dvere.

Dovoliť mu, aby svoju emóciu spracovalo. Ak je mladšie, môžeme mu my skúsiť v rámci rozhovoru pomenovať, aká je to emócia. Pri úplne malých deťoch sa spýtajme, aké zviera mu to pripomína a povie, že je to lev, ktorý na mňa veľa kričí. Spýtajme sa ho, ako by sme mohli tohto leva spoločne skrotiť, nájsť takú cestu, ako pomôcť dieťaťu zvládať emóciu. Šport je skvelý v tom, že sa cez neho učíme rôzne veci do života. Jedna z tých vecí je zvládanie emócií. Pokiaľ sa mi niečo v športe nepodarí, tak ja ako dieťa mám možnosť sa naučiť nejakú lekciu, ktorú budem neskôr využívať. Samozrejme, najskôr je to v športe, ale budú to aplikovať aj v dospelosti. Keď raz bude šéfom a naučí sa v detstve, že keď sa niekomu niečo nepodarí, má na neho nakričať, tak bude aj taký šéf.

Pozrite sa na seba, či je vám príjemné, keď na vás niekto kričí a predstavme si, čo asi ten dospelý, ktorý kričí po ostatných, počúval v detstve, keď sa dopracoval do tohto štádia. Z môjho pohľadu je to postojová a hodnotová záležitosť, vulgarizmus na detské športovisko absolútne nepatrí za žiadnych okolností. Je to zlyhanie mňa ako dospelého, keď sa do toho dostanem. Neznamená to, že som ako dospelá nikdy nezlyhala, určite zlyhal každý z nás, ale otázka je, či je to tam 98 % času, alebo 2 % času. To isté krik. Má svoj význam, zvýšenie hlasu trénerom tiež má svoj význam, ale keď je prítomný 98  % času, tak stráca účinnosť, teda pragmaticky to stráca význam.

A celkovo tým zbytočne tlačíme na dieťa. Ak chceme, aby so športom deti v puberte nekončili, tak potrebujeme, aby ten šport mali radi. V tomto veku s ním končia práve preto, lebo to už nie je zábava, príliš veľký tlak na výsledok, nevyhovuje im tréner, tréningová skupina alebo tím. Teda prostredie, ľudia a vzťahy sú ten dôvod, prečo dieťa v tomto období prekonáva kritické obdobie. Je to kritické obdobie, pretože sa zvyšuje veková kategória aj športová, malo by byť na tom už lepšie aj čo sa týka pohybu, následne mení školu, odchádza zo základnej na strednú, puberta, iné osoby v jeho živote sú dôležité, už to nie sú primárne rodičia, súrodenci, ale kamaráti a rovesníci. Z dospelých ľudí na neho vplýva najmä tréner, ak ho miluje, od toho športu neodíde. Ak ho ale neznáša a ešte aj rodičia ho do toho tlačia, tak nie je o čom. Končí so športom.

Zastavme sa ešte na chvíľku pri prehre, ktorá sa znáša veľmi ťažko a nielen u malých detí. Čo s týmito emóciami, ako pomôcť dieťaťu spracovať ich?

Existuje na to taká slovná hračka, „pomenuj to, aby si to skrotil.“ Je to súčasť práce s emóciami, v prvom rade ju musíme pomenovať. Dala som príklad, ak ide o úplne malé dieťa, poprosme ho, aby povedalo, akým zvieraťom by bola jeho emócia, lebo cez ten obrazový a rozprávkový jazyk sa môžeme porozprávať. S ešte menšími deťmi sa môžeme rozprávať cez rozprávky. To, že sa nejakej postave niečo nepodarilo, nič neznamená, cez túto obľúbenú postavu môžeme komunikovať s dieťaťom. Vždy je to o tom, pomôcť dieťaťu pomenovať to. Už keď ju pomenuje, jeho emócia bude trošku skrotená, zaktivizuje sa už aj iná časť mozgu, nielen tá, kde prebieha tá silná emócia a ešte predtým dajme dieťaťu aj trochu času.

Je to ako keď vy máte z niečoho výbuch hnevu a niekto za vami príde, že prosím vás, mohli by ste pomenovať tú emóciu? To vás asi nahnevá ešte viac, predpokladám. Prvá fáza je pozorovať a vnímať dieťa, dať mu vedieť, že sme tam preň, aby to vedelo. Ďalšia fáza je, keď sa tá najsilnejšia fáza skrotí sama, keď sa trošku utlmí, tak vtedy sa s ním skúsiť porozprávať, a potom je také pekné slovenské príslovie, že keď spadneš na zem, tak sa postaraj o to, aby si niečo z tej zeme zdvihol. Pokúsme sa nájsť s dieťaťom, čo by si z tej zeme mohlo zdvihnúť. Môže to byť jeho ponaučenie. Nezabúdajme na to, že v športe môže vyhrať vždy iba jeden, ale súťaží veľmi veľa detí, takže výhra ako taká by nemala byť hlavným cieľom.

Šport je skvelý v tom, že sa cez neho učíme rôzne veci do života. Jedna z tých vecí je zvládanie emócií.

Je totiž rozdiel vyhrať a vyhrať a prehrať a prehať. S klientmi sa o tom rozprávam tak, že si majú predstaviť, že podajú svoj najlepší životný výkon. Všetko čo v tebe je, všetko čo máš natrénované, dnes dáš a napriek tomu skončíš posledný. Z toho by si nemal byť nešťastný, keď si podal svoj najlepší výkon. Práve naopak. Môže sa ti stať, že absolútne nepodáš svoj najlepší výkon, lenže ako sa hovorí – medzi slepými je jednooký kráľom. A vyhráš. Budeš naozaj taký hrdý za to prvé miesto? Pretože si mal takých slabých súperov alebo mali ešte horší deň ako ty? A vyhral si len preto, lebo si mal šťastie? Takže otázka je, že na čo smerujeme pozornosť dieťaťa, či len na tú samotnú výhru, ktorá absolútne nie je len pod jeho kontrolou, iba ju môže ovplyvniť svojím výkonom, ale nezabezpečí si tým, že vyhrá automaticky. To záleží aj od súperov. Alebo sa zameria na to, aký výkon podáva a čo tam urobí. To sa dá špecializovať na konkrétny šport, na konkrétne schopnosti dieťaťa.

Aj tréneri to zvyknú tak povedať, že ja od teba očakávam, že budem u teba hodnotiť nie to, či vyhráme, alebo prehráme, ale to ako budeš spracovávať nahrávku. A aj keď dieťa prehrá, ale vie, že dobre spracovalo nahrávku, lebo to bol jeho cieľ, tak môže byť so sebou spokojné.

Hovorí sa, že prehry deti aj mentálne zoceľujú, pripravujú ich na budúcnosť, a potom deti, ktoré športovali, ľahšie znášajú rôzne prekážky, ale aj životné prehry. Môže to tak byť?

Je to tak, ale nefunguje tam automatika, že keď som zažila prehru, tak ju automaticky nabudúce zvládnem lepšie. Záleží od toho, čo s tou prehrou urobíme. To, že sa nám niečo stane, ešte neznamená, že je to naša skúsenosť. Mohla to byť len nejaká udalosť v mojom živote, ktorá ma vôbec nemusela posunúť ďalej. To posunutie ďalej sa nedeje vďaka udalosti ako takej, ale vďaka tomu čo ja spravím s tou udalosťou. Ak moje prehry so mnou rodič, tréner alebo niekto v okolí spracováva a pomáha mi, ako si z nich vziať ponaučenie, tak vtedy to rozhodne platí. Vďaka tomu získavam návyk, mentálnu zručnosť, ktorú viem aplikovať v inom prostredí. Pokiaľ ma ale nechajú len tak voľne pohodenú, tak ktovie, čo si z toho zoberiem, možno len ďalšiu traumu a poviem si, že som športové drevo a už to nikdy nebudem robiť.

My sme celkovo asi veľmi zameraní na víťazstvá a prehry, ale šport by mal byť aj o tom, že sa z neúspechu poučím, že podporím súpera, ktorý prehráva alebo pochválim spoluhráča, ktorý dobre prihral. To už sú benefity športu, ktoré sme naznačili pred minútkou a rada by som sa k tomu dostala. Čo všetko môže šport naučiť?

Okrem fyzického rozvoja nám to dáva psychologické podnety do rozvoja osobnosti dieťaťa, takže šport má potenciál naučiť rôzne veci. Môže naučiť pravidelnej disciplíne, isto to poznáte, keď si poviete, že mne sa dnes vôbec nechce cvičiť. Veľa športovcom sa veľakrát nechce, ale napriek tomu to urobia. To sa volá disciplína. Vie nás naučiť, že výsledok alebo zisk prichádza až po čase, lebo tréningový proces je práve o tom a čím sú deti staršie, tým je to evidentnejšie, že progres ide omnoho pomalšie. A čím ďalej tým pomalšie, takže na začiatku, keď neviem korčuľovať a zrazu prestanem padať, je to obrovský skok na korčuliach.

Ak chceme, aby so športom deti v puberte nekončili, tak potrebujeme, aby ten šport mali radi.

Potom sa začnem hýbať dopredu a je to zase ďalší skok. Potom dozadu a postupne, keď už sú motorické schopnosti také že „mikro“, tak to trvá veľmi dlho a vtedy sa ukáže, či dieťa dokáže pri danej aktivite zotrvať. Ukáže sa, čo to robí s jeho motiváciou, ako rýchlo sa vzdáva, čo potrebuje od svojho okolia, čo dostane od svojho okolia, aby sa nevzdalo. Naučiť sa, že veci, ktoré za to skutočne stoja, nemám hneď. To nás učia v dnešných časoch naše múdre mobilné telefóny, ale v živote to tak nie je. Na skutočne dôležité veci je potrebný čas. I to učí šport.

Učí udržiavaniu vzťahov, komunikácii, vodcovstvu. V tímových športoch je to jasné, lebo je tam kapitán, ale v individuálnych športoch je vždy minimálne nejaký neformálny vodca tréningovej skupiny, čiže tam si to môže človek trénovať. Šport je vlastne taký život nanečisto. Dieťa si môže natrénovať veľmi veľa rôznych zručností, ktoré potom bude využívať naostro v tom skutočnom živote.

Šport je vlastne taká škola hodnôt.

Áno a záleží od nás dospelých, k akým hodnotám budeme dieťa smerovať.

Často sme my Slováci a slovenský šport porovnávaní hlavne so škandinávskymi krajinami, najmä v súvislosti s tým, že my sme viac zameraní na výkon, výsledok a menej na radosť a emóciu z hry či hodnoty. Je to tak?

Z veľkej časti je to dané asi aj systémom financovania v športe, že za čo sú tréneri a kluby odmeňovaní. V konečnom dôsledku aj napriek tomu sa to dá robiť inak a je veľa pozitívnych príkladov aj v slovenskom športe, kedy si to daný klub urobil po svojom a netlačili na výkon príliš skoro. Výkon prišiel vtedy, keď na tom záležalo. Keď sa pozrieme na to z pohľadu profesionálneho športu, tak kedy vlastne záleží na výkone? Až vtedy, keď je športovec profesionálny, na vrchole, na majstrovstvách. To či bol v dvanástich najlepší v regióne, alebo na Slovensku nikoho nezaujíma. Ak sa tlačí na výkon príliš skoro, deti rovnako príliš skoro končia so športom.

Ja vždy hovorím trénerom aj rodičom, že keď chceme mať z dieťaťa profesionálneho športovca, tak sa musí dožiť veku profesionálneho športovca. Tým myslím, že pri športe zotrvá do osemnástich či devätnástich rokov, kedy môže ísť na profesionálnu dráhu. Pokiaľ skončí v štrnástich, tak z neho profesionálny športovec určite nikdy nebude. To je jeden predpoklad a tlak na výkon príliš skoro je tiež problém. Ďalší problém je, či je to tlak na výkon, alebo na výsledok. U nás je podľa mňa skôr problém nie s tlakom na výkon, ale na výsledok. O výsledku platí, že dieťa ani športový kolektív ho nemá pod kontrolou. Nie je to o mojom výkone, či výsledok bude, alebo nebude. Je to o mojom výkone, o výkone môjho súpera, v tímovom športe to záleží od tímu a v individuálnom športe záleží na všetkých na štartovacej čiare.

Je také pekné slovenské príslovie, že keď spadneš na zem, tak sa postaraj o to, aby si niečo z tej zeme zdvihol. Pokúsme sa nájsť s dieťaťom, čo by si z tej zeme mohlo zdvihnúť. Môže to byť jeho ponaučenie.

Ak sa sústredíme na výsledok, to je niečo, čo ešte len bude v budúcnosti. Moja pozornosť namiesto toho, čo mám práve teraz robiť, nie je tu a teraz, ale je v budúcnosti. V momente, keď sme mysľou v budúcnosti, nerobíme poriadne to, čo je tu a teraz, čo je vlastne môj podiel, príspevok k tomu, aby bol výsledok dobrý. Je to začarovaný kruh, že ak zameriavam dieťa na to, čo bude a nie na to čo je, zamedzujem mu to, aby sa mu podarilo naplniť to, čo bude.

Čo môže rodič urobiť pre to, aby dieťa v období puberty neskončilo so športom. Čo rodič môže, mal by a čo by možno nemal robiť?

Pozerajte sa na to vždy preventívne, že je to rada pre všetkých rodičov, ktorí ešte nemajú doma pubertiaka. Keď u dieťaťa budujete pozitívny vzťah k športu, nemáte 100 % istotu, že si šport obľúbi, ale výrazne k tomu prispievate. Keď má dieťa rado šport, trénera a má rado tím či kolektív detí, s ktorými sa stretáva na športovisku, je veľmi vysoká šanca, že pri športe zostane. Sledujme progres namiesto toho, aby sme tlačili na výsledok, ideme dieťaťu príkladom, nech nevidí, že ja som domased, ktorý viac sedí, ako sa hýbe, ale naopak vidí, že moja mama je aktívna, tak aj ja chcem taká/ý byť. Minimálne do istého veku je to dôležité, potom je im to už jedno, ale prevencia už nastala. Vybudovali sme u dieťaťa návyk.

Rozprávajme sa s dieťaťom o tom, čo ho trápi. V tom mladšom veku je to pomerne ľahké, potom v tínedžerskom to zase začína byť náročné, lebo je prirodzené, že sa viac uzatvára a odkláňa sa od rodiča. Snaží sa oddeliť a je to úplne prirodzená vývinová etapa, netreba sa toho báť, každý z nás to tak mal a keď si myslíme, že nie, tak si to len nepriznávame. Rozprávajme sa, čo má na športe rado, ako sa mu darí s trénerom, ako vychádza s ostatnými spoluhráčmi, či tam nie sú nejaké konflikty, či sa nedeje niečo negatívne. Potom, keď príde na lámanie chleba, je veľmi veľa zmien, ktorými si dieťa prechádza.

Pokiaľ je pre neho tých zmien príliš veľa, tak sa pohár naplní. V momente, keď sa pohár naplní, tak si ho dieťa začne nejakým spôsobom vyprázdňovať a pôjde po tom najľahšom. Ak sa necíti dobre v tréningovej skupine alebo v tíme, tak je najľahšie povedať, že tam nebudem chodiť a zrazu ten vnútorný tlak odíde. Keď viem, čím si moje dieťa prechádza a viem mu dať podporu v jeho potrebách, tak mu odlievam trošku stresu z pohára a tým pádom to dieťa nebude mať potrebu riešiť to takto radikálne, ako je odchod zo športu. Na druhej strane by sme mali počítať s tým, že nejaký odchod detí zo športu je prirodzený.

Na skutočne dôležité veci je potrebný čas. I to učí šport.

Nerobme si z toho veľkú hlavu, lebo aj z pohľadu športovej pyramídy je nejaký odliv prirodzený. Dbajme len o to, aby nebol predčasný. Ak ale viem, že môj syn či dcéra dosiahli v danom športe svoj potenciál a naozaj nemajú na to, aby podávali primeraný výkon aj vo vyššej vekovej kategórii, tak je v poriadku, že s tým končí, nemusí to robiť súťažne. Presmerujme ich na inú pohybovú aktivitu, kde nebude taký tlak na výkon, lebo je to príliš vyhrotené a nemá vrcholové ambície, tým pádom sa tam nemusí trápiť za každú cenu.

Zaujímalo by ma, ako by mal vyzerať vzťah rodičov a trénera. Veľakrát mám pocit, že rodič diriguje nielen svoje dieťa, ale aj trénera. Kde sú tie mantinely?

Výskumy ukazujú, že rodič je pre trénera najväčším stresorom v jeho profesionálnom živote. Mali by sme trénera vnímať ako profesionála, ktorý vie, čo robí a seba ako rodiča, ktorého rolou je podporiť dieťa. Úplne primárnou úlohou je ľúbiť ho. Nikto z nás (týka sa to 90 % rodičov) nie je odborník na daný šport. Netušíme, čo ten šport vyžaduje. My môžeme chcieť, aby sa rozvíjali nejaké hodnoty a postoje a áno, do toho máme právo rozprávať, ale nie do toho ako tréner trénuje. Skrátka by sme to mali akceptovať, asi ako keď prídeme k lekárovi, k ortopédovi, lebo ma bolia kolená, tak nezačnem lekárovi vysvetľovať, ako sa veci majú a ako by to mal robiť.

Nájsť primeranú mieru komunikácie s trénerom. Pokiaľ máte pocit, že vám nejaká informácia chýba, tak by ste mali ísť za trénerom, to je v poriadku. Najlepšie je za ním ísť vtedy, keď pri tom nie je dieťa. Nie preto, lebo chcete skrývať, že za ním idete, ale niekedy nevieme, ako sa konverzácia vyvinie. Na dieťa nepôsobí dobre, keď vidí medzi trénerom a rodičom konflikt, pretože dieťa (najmä tie do desať rokov) majú na piedestály nás, ale aj trénerov. Prirovnám to k tomu, keď sa háda otec s mamou. Tiež to deti nemajú radi a sú z toho vo vnútornej tenzii.

Preto by tréner a rodič nemali mať medzi sebou vážne konflikty, a keď ich majú, nemali by to ukazovať pred dieťaťom. Berme trénera svojich detí ako profesionála, rovnocenného partnera, s ktorým sa viem normálne porozprávať a dostávam od neho informácie. Z mojej skúsenosti, keď dávajú tréneri informácie, väčšina rodičov je viac v pohode, keď ich nedostávajú, sú v tenzii, a potom vznikajú nejaké ďalšie konflikty. Predstavme si, že by nejaký náhodný človek z ulice rozprával do našej profesie, ako by sme sa cítili. Takto si môžeme potrénovať empatiu, na ktorú má každý z nás fyziologické predpoklady a povedať si, čo by sme robili.

Asi by sme sa začali brániť, a to robí väčšina trénerov a tam vzniká ten konflikt.

Marian Jelínek, kouč vrcholových športovcov, mi raz v jednom rozhovore povedal, že ak chceme mať z dieťaťa vrcholového športovca, treba pamätať na to, že intenzita a objem tréningov sú dôležité, ale nie všemocné. Emócia a radosť z hry je dôležitejšia ako motivácia v podobe vidiny nejakého titulu majstra sveta alebo perfektného zárobku, keď raz budem robiť niečo profesionálne. Keď dieťa niečo skutočne baví, omnoho rýchlejšie a ľahšie sa učí a zdokonaľuje. Túžba po výsledkoch v podobe čísel, víťazstiev bez emočnej väzby k danému športu z nich vychová len emočných feťákov.

Rozhodne platí, že vnútorná aj vonkajšia motivácia je dôležitá, ale viac ide o tú vnútornú. Tá nás udrží dlhodobo pri aktivite. To je to, čo som hovorila, že keď u dieťaťa vybudujeme pozitívny vzťah k danej športovej aktivite, tak to prosto bude chcieť robiť. Bude mať radosť z činnosti ako takej.

Celý rozhovor si môžete vypočuť v našom podcaste Všeobecne o zdraví:

          



Partneri portálu

  • Logo partnera
  • Logo partnera