Ako sa z vyhorenej marketingovej manažérky stala zapálená trénerka powerjogy

Redakcia Ako sa z vyhorenej marketingovej manažérky stala zapálená trénerka powerjogy 12.09.2022

Je zakladateľkou jedného z najčítanejších slovenských portálov o zdravom životnom štýle a športe. Na konte má úspešné knihy so zdravými receptami a radami, ako nájsť rovnováhu medzi rodinou a prácou, ale má na konte aj jedno pracovné vyhorenie a obdobie, počas ktorého v jej živote nebolo v rovnováhe asi nič. Hostkou nášho dnešného podcastu Všeobecne o zdraví je Jana Šimkovičová, trénerka powerjogy a kreatívna riaditeľka cvičte.sk.

Keď som sa pripravovala na tento podcast, tak som si čítala, že Vranovčanka prišla do Bratislavy. Hovorím si, že vidíš, predsa len máme my dve niečo spoločné. Postava to nie je (smiech), ale obe sme Vranovčanky.

Wau, svet je malý.

Rozmýšľam, či sme sa niekde mohli stretnúť, ale asi sme trávili čas iným spôsobom, ja viac na káve a ty v posilňovni.

Aj ja som chodila na kávu, v tom čase som necvičila tak ako teraz, nemala som to tak, ako to majú dnešné mladé baby, že sa to stáva ich životným štýlom v skoršom veku. Ja som to tak vôbec nemala. Ja som to objavila asi v čase, keď sme sa chystali na stužkovú. Vždy som bola typ s nábehom na postavu krv a mlieko, nehovorím, že je to zlé, ale ja som sa v tom tele nikdy necítila spokojne. Vtedy, keď bola stužková, sme sa všetci chystali, kupovali šaty a ja si vravím, že no dobre, ale čo s tou postavou? V tom mi niekto povedal, že choď vyskúšať posilňovňu, že sa to upraví a ja som počas dvoch mesiacov, ktoré som tam chodila, zistila, že fíha, nemusím sa ani obmedzovať v strave (mala som 17 rokov), stačí cvičiť a krásne sa mi vyformovalo telo. Neviem, prečo mi to neutkvelo v hlave, asi „mládí“ robí svoje, lebo potom som zase necvičila, ale na tento moment si pamätám.

Na strednej sme naozaj veľa behali po vonku a boli sme v kuse v nejakom pohybe, ja som ešte aj tancovala. Môj pohyb bol teda tanec, ale že by som mala šport takou súčasťou života, ako to mám dnes, to vôbec. Keď sa pozriem na naše deti, tak u nás to funguje tak, že prídu domov zo školy a z krúžkov a utekajú vonku. My bývame na dedine, máme tam aj nové ihrisko, do ktorého sa investovalo. Najnovšie sú tam preliezačky na workoutové cvičenia a ja vidím, že ten môj 10-ročný syn, ktorý chodí na parkour, tak ho lákajú také veci, že spraví zhyb, že niečo prelezie. Baví ho to, ja mu musím hovoriť, aby nezabudol prísť o pol ôsmej domov, aby sa stihol navečerať, osprchovať a on si chce ešte pred spaním aj čítať. My to máme našťastie takto, že ho púšťame a u nás je to v pohode, lebo tá dedina je taká bezpečná. Už to čaká aj druhého, ktorý má 6 rokov a je prvák. Jeho tam samého ešte nepúšťame a nechceme, aby bol starší za neho zodpovedný, ale o rok to už bude chcieť, ja to na ňom vidím. On nechce byť doma s nami, on chce byť s kamarátmi vonku v dedine, takže v tomto smere to máme super, že naše deti sú stále niekde.

Určite to je aj tým, že vidia teba aj manžela, že športujete a šport je súčasťou vášho života. My sme si nedávno robili veľký prieskum, z ktorého nám okrem iného vyšlo aj to, že Slováci chcú žiť zdravo, chcú sa viac hýbať a zdravšie sa stravovať. Nemajú na to buď čas, alebo peniaze, to sú najčastejšie dôvody a zároveň nám vyšlo, že deti kopírujú rodičov, že sú obrovským vzorom pre mladšiu generáciu. Tak ako sa hýbu rodičia, tak sa hýbu aj deti, tak ako vyzerajú rodičia, tak vyzerajú aj decká a podľa toho, čo vravíš, to asi naozaj tak je.

Určite si povedala veľkú pravdu, deti odmala robia to, čo vidia robiť rodičov. Hovorievam, že nemôžete chcieť od dieťaťa, aby jedlo zeleninu, keď vy sami ju nejete alebo keď si ju dáte len príležitostne, je to príležitostne aj pre nich. Pokiaľ vás vidia večer pri televízii jesť čipsy, tak oni to chcú tiež a má to svoju logiku. Prečo im niečo zakazujeme, čo my sami robíme? Myslím, že tak ako to máme nastavené v rodine, to je zrkadlo toho, kde sa to prejaví aj u detí a celkovo, ako žije rodina, tak sú nasmerované aj deti. Skvelé je, čo si povedala, že väčšina Slovákov chce zdravo žiť. To chcenie je podľa mňa najdôležitejšie, lebo keď chcem, je to krôčik k tomu, že sa poriadne rozhodnem, a potom už len malý krôčik k tomu, že to naozaj začnem aj robiť. Chcenie je prvá vec, potom tomu treba dať na chvíľu prioritu, aby si zvykla aj naša hlava, lebo je dôležité sa na to nastaviť. Myslieť na to, že keď to chcem, tak aspoň trikrát týždenne niečo pre to urobím a keď tomu dáte prioritu, tak to pôjde už aj samo. Stane sa to súčasťou nášho životného štýlu a my si zrazu uvedomíme, že robíme veci bez toho, aby sme sa nútili a kontrolovali. Oveľa viac to bude prirodzené, že budeme deti ťahať na bicykle, na korčule, na výlety, budeme dbať na to, že nie, dnes naozaj neskončíš pri telefóne ani počítači, lebo ja si ten čas na teba nájdem a ideme sa spolu prejsť. Podľa mňa chce väčšina detí tráviť čas s rodičmi a tým, že sú to deti, tak ho chcú tráviť aktívne, nejakým zážitkom, oni chcú spoznávať. Ja to vidím na mojich chalanoch aj na ich kamarátoch, keď majú podnety a iskry v očiach, chcú to zažívať. Byť doma je pre nich síce fajn, ale už je to veľká nuda po hodine.

Nemôžete chcieť od dieťaťa, aby jedlo zeleninu, keď vy sami ju nejete alebo keď si ju dáte len príležitostne, je to príležitostne aj pre nich.

Našťastie, mám doma tiež malého športovca, takže úplne sa stotožňujem s tým, čo hovoríš. O výroku „nemám na to čas“, sa hovorí, že je to veľmi nesprávne konštatovanie, správnejšie je – nie je to moja priorita v tejto chvíli. Dúfam, že počas tohto rozhovoru motivujeme ľudí, aby športovanie bola ich priorita. Poďme späť k tebe. Vranovčanka, ktorú športovanie chytilo niekedy okolo stužkovej, potom si od neho upustila a presunula sa do veľkého mesta, do Bratislavy kvôli vysokoškolskému štúdiu a pracovala si na kariére marketingovej manažérky.

Áno, toto je moja cesta, o ktorej hovorím, že som si pekne odbočila v tom živote. Dnes viem spätne vyhodnotiť, že to, čo som študovala a to, čo som robila, bolo niečo, čo nám doma vyšlo, že ekonómia bude asi fajn, že má široké uplatnenie. Mne v tom čase chýbal asi niekto, kto by do mňa viac videl. Pri rodičoch to je niekedy ťažké, lebo v pubertálnom veku sa im tak nezdôverujeme a ja si dnes veľmi rada spomínam na svojho profesora, ktorý nás učil dejepis a literatúru. Raz sa ma spýtal, kam idem na vysokú školu a ja som odpovedala, že na ekonómiu do Bratislavy. Jeho reakcia bola: „Vy tam zahyniete!“ Vtedy som bola prekvapená tým, čo mi rozpráva a dnes si spomínam na to tak, že moja duša vtedy asi naozaj trpela, pretože som študovala niečo, čo ma absolútne nebavilo, už len pripraviť sa na prijímačky, bolo ťažké. Prosto sú veci, ktoré človeku v živote idú, a potom sú veci, ktoré mu nejdú. Nemáme bunky na úplne všetko, to dnes vysvetľujem aj deťom v škole, že od nich nechcem 100 % zo všetkého. Bolo to tak, že som preliezala z ročníka do ročníka a bolo to utrpenie. Hovorila som si, že keď si sa na to už dala, tak to urob aspoň kvôli rodičom a keby som nebola taká tvrdohlavá, tak s tým „tresnem“ a keby som vedela, aký je čas vzácny, tak s tým „tresnem“ a idem študovať niečo iné. Mňa už vtedy bavila práca s textom, veľa som čítala, veľa som v hlave kreovala, presne to čo robím v mojej práci dnes, akurát je to v oblasti zdravého životného štýlu, cvičenia a tak ďalej. V tom čase by som bola zrejme šťastná, keby som išla študovať komunikáciu.

Na ekonomickej si ale zostala, i keď možno preto, aby si urobila radosť rodičom a splnila predstavy niekoho iného, a aj si pracovala v oblasti marketingu, až prišlo vyhorenie.

Mňa tá práca bavila, tú firmu som mala rada, my sme boli mladí ľudia plní energie, mali sme skvelého šéfa, ktorý nám dával výzvy. Z malej firmy o 20 ľuďoch sme behom piatich rokov vybudovali firmu, ktorá sa venovala outsourcingu miezd, účtovníctva, a to bol ten problém. Ja som milovala marketing, obchod, ľudí, ktorí tam boli, ale tá téma mi nebola blízka. Ja som sa v tom ani neposúvala ďalej, lebo mňa to nebavilo sa v tejto oblasti vzdelávať. To nie ako moja sestra, ktorá študovala sociálnu prácu a vyhľadávala si kopec informácií, pretože ona tým žila. V tejto firme sme dreli 16 hodín denne, nikto nás nenútil, my sme prosto chceli a veľa som sa tam naučila. Ďakujem aj svojmu šéfovi, bol to naozaj skvelý človek, no ja som prišla do fázy, kedy som sa z jedného dňa na druhý začala strácať. Bola som už veľmi unavená, neskutočne mi kleslo sebavedomie, prestala som si veriť a bála som sa aj odoslať e-mail, rozmýšľala som, čo na to ľudia povedia. Najväčšia bola vtedy práve strata sebadôvery. Ja som nevedela, že toto je vyhorenie, až ma môj terajší manžel, s ktorým som začínala chodiť, nasmeroval k psychologičke a tá si dala so mnou prvý rozhovor a potvrdila, že áno, máte trošku zarobené (smiech).

Ako si to riešila? Čo si robila?

Chodila som k nej, koučovala ma a prvýkrát v živote som prostredníctvom tohto otvorila oči a spýtala sa samej seba, že a ty čo vlastne chceš? Čo ťa napĺňa v živote? Boli tam aj iné veci, lebo vždy je niečo spúšťač, ale tá príčina môže byť veľmi hlboko. Niekde, kde sa to zrodilo, v detstve a máme to v podvedomí, a to podvedomie nás vedie. Presne tak to bolo aj u mňa, keď som zistila, že niekde v mladosti, v ranom detstve sa vo mne spustilo to, že som začala fungovať na výkon a ohodnocovať samu seba na jeho základe. Dnes som vďačná, že sa mi toto stalo a v ešte pomerne mladom veku, pretože inak by som sa uštvala. Pokiaľ hodnotíte seba na základe výkonu, to znamená, že nikdy nie ste pre seba dobrá, až keď urobíte 15 až 20 úloh denne, ktoré si odfajknem, že som super a výborne som to spravila. Zajtra začínate znova s vyplazeným jazykom a ste v neskutočnom kolotoči podobnom, ako keď sa škrečok v tom koliečku svojom neustále krúti a krúti, až z neho úplne vypadne, tak takto v podstate neviete vydržať dlhodobo. Ja som rada, že sa mi to vtedy stalo, že som na to prišla, začala som to riešiť a urobila som zmeny vo svojom živote. Dialo sa viacero vecí, napríklad som stretla muža môjho života a vpadla mi do života aj joga a prvýkrát som sa začala venovať svojmu vnútru. Opäť som počúvala intuíciu, nechala som sa ňou viesť a naozaj sa mi začal meniť život.

V práci si zostala alebo si z nej odišla, len čo prišli príznaky vyhorenia?

Komunikovala som o tom aj s vedením a v tom čase sa stalo aj to, že som otehotnela a už nám bolo všetkým jasné, že sa po materskej nevrátim. Ja som za tú firmu dýchala, mala som pocit, že to je niečo moje vlastné a ja som nikdy nechcela podnikať, lebo som videla doma, o čom to je. Otec podniká dlhé roky a videla som, že je to naozaj drina, ale potom prišlo cvičte.sk a pomyslela som si, že aj tak za tie cudzie firmy dýchaš, že môžeš dýchať naplno aj za tú svoju.

Ako vznikol nápad cvičte.sk?

Počas vysokej školy som si nachádzala cestu do posilňovne, pamätám si, že sme boli dve baby, ktoré chodili do internátnej posilňovne. Vtedy bola úžasná éra tanečných aerobicov, išlo o veľké podujatia, v hale aj 1 500 ľudí spolu skákalo a mňa úplne fascinovala energia, ktorá sa vždy niesla vzduchom. A keď som videla trénerov na pódiu, ako nám precvičujú, ako nás motivujú, aká z nich ide energia a ako vyzerajú, tak ma to začalo nejakým spôsobom priťahovať. Cítila som sa medzi ľuďmi, ktorí športujú, dobre. Nemala som to nijako zadefinované, len som vnímala, že tu ma to ťahá, tu sa mi to páči. Začala som pravidelne chodiť na rôzne hodiny k rôznym trénerom, vyskúšala som si všeličo, našla som si, čo ma viac baví, ale už tam bola tá drina. Už to bolo o tom, že cvičím, prišla svalovica a neodradilo ma to. Stále tam nebola úplná pravidelnosť, mala som aj výpadky, napríklad som tri mesiace chodila, potom mesiac vôbec, ale už som to postupne dostávala do seba. Nič sa nerodí zo dňa na deň, všetko má v živote nejaký priebeh. Neskôr som si začala dokonca robiť rôzne kurzy, ale zostala som pri powerjoge (zatiaľ).

Prvá hodina bola ako keď zažijete niečo silné, čo vo vás v momente vyvolá taký pocit, že to skrátka chcete. Nestáva sa to s mnohými vecami a ľuďmi, ale toto bolo také, že keď som cítila, ako mnou prúdi energia pri cvičení, ja som to nechápala. To bolo wau! Chodila som teda poctivo asi trištvrte roka, a potom som sa rozhodla, že ja chcem vedieť viac. Túžim viac spoznať celý koncept a bez ohľadu na to, či to budem, alebo nebudem precvičovať, bol tam pocit – chcem vedieť viac. Vyškolila som sa a začala som postupne cvičiť aj s ľuďmi, vyškolil som sa aj v tehotenskej joge a presne s tým bruchom som potom aj cvičila. Potom som viedla jogu dlhé, dlhé, dlhé roky v Malackách, plánujem sa k tomu vrátiť, len nás trošku zastavil covid. Vrátim sa ale k tvojej otázke, keď som mala už kurzy, aj tak som chcela stále informácie, no nikde som ich nevedela nájsť (rozprávame sa o období možno aj 12 rokov dozadu). To nebolo ako dnes, že blogeri, influenceri, nebol žiaden instagram, facebook sa rozbiehal a boli veľké portály, tak ako ich poznáme dnes, ktoré možno mali nejakú sekciu, ktorá sa venovala zdraviu alebo pohybu, alebo raz za čas vyšiel nejaký článok. Raz ma manžel podpichol, že keď nemáš, kde hľadať informácie, tak daj ich ty na jedno miesto, urobíš si stránku, budeš to tam vkladať a budeš to viesť ako taký web. A ja som mala z bývalej práce skúsenosti s tým, ako vyrobiť firemný web, mali sme ho asi v siedmich mutáciách, pracovala som na optimalizácii webu, ja som zhruba vedela, čo to znamená.

Pokiaľ hodnotíte seba na základe výkonu, to znamená, že nikdy nie ste pre seba dobrá, až kým urobíte 15 až 20 úloh denne, tak takto neviete vydržať dlhodobo.

Toto bolo presne to, ako som začala žiť po 27 rokoch. Impulz, idem na to, neanalyzujem, čo všetko to prinesie, kde to môže skončiť, či to bude veľká stratégia, veľké podnikanie. Povedala som si len, že dobre, idem do toho, lebo niečo ma na tom neskutočne lákalo, bolo to presne v tej oblasti, pri ktorej mi tĺklo srdce, tak si vravím, poďme to vyskúšať. Začala som to kreovať, hoci už sa mi pomaly malo aj narodiť dieťa a vzniklo cvičte.sk. Behom prvých pár rokov to nabralo na obrátkach v návštevnosti, pospájala som tam rôznych trénerov, informácie a už si to žilo svojím životom, až som pri tom ostala. Keď tam je vnútorná motivácia, teraz premostím aj na cvičenie, keď to v sebe nájdete, čo je naozaj motiváciou, prečo to naozaj robíte... zo začiatku to bude výzor, fyzický vzhľad, ale u mňa nastala pravidelnosť v cvičení vtedy, keď som videla, ako mi to pomáha prežiť v tomto niekedy šialenom svete. Ide o mentálne nastavenie – viac sa smejem, mám väčší nadhľad, je mi jednoducho lepšie. Nielen po fyzickej stránke, že nejako vyzerám a zmestím sa stále do všetkých svojich vecí, ale tie endorfíny naozaj fungujú, je to chemický proces v tele a dokážu meniť ľudí z negatívnych na pozitívnych. Ja hovorievam, že keby dnes všetci športovali a cvičili, tak možno máme svetový mier.

A teraz matky, ktoré nás počúvajú, si hovoria: „No, super, lenže ja mám 2 – 3 deti, mám ešte aj muža, potrebujem rozviesť deti na krúžky, uvariť, nakúpiť, postarať sa o domácnosť, kedy to mám stihnúť?“ Sú toto iba výhovorky?

Úprimne? Sú to výhovorky. Ja mám to isté, len ľudia si myslia, že keď sa venujem tejto téme, tak mám veľmi veľa času. Ja za celý čas odkedy mám cvičte.sk, som nebola v posilňovni ani nikde mimo domu cvičiť, pretože ja sa tam nedostanem, nemám kedy. Preto cvičím doma, lebo nemám čas niekam cestovať, a tak vznikli aj naše videoprogramy na domáce cvičenie, aj naše kuchárky Zdravé rýchlovky. Jeden deň som si tak stála v kuchyni a vravím si, že dobre, chcem variť rýchlo a zdravo. Čo mám robiť? Ja nechcem stále vyhľadávať nejaké recepty na internete a behať s počítačom po kuchyni, tak som si povedala, poďme urobiť kuchárku, a aj sme ju urobili.

Vyzerá to u vás tak, že ty si varíš niečo iné a svojim trom chlapom niečo iné alebo varíš jedno jedlo pre celú rodinu?

Nehrozí, som nekompromisná a je to takto odmalička. Deti jedia to, čo varím a keď im niečo nechutí, tak sa im to snažím pripraviť trošku inak a keď už ma naozaj nahnevajú, lebo vidím, že je to čisté vymýšľanie, tak im poviem, že toľko ľudí na svete hladuje, že buď sa najedia, alebo budú do večera hladní. A mňa to nezaujíma. Funguje to. Niekedy sa starší syn zatne, lebo prechádza do skorej puberty, lenže on príde okolo tej tretej a povie, že je hladný. Ukážem mu na obed, že poraď si a nabudúce budem taká hnusná, že ti ho ani neprihrejem. Ja to totiž veľmi nemám rada, jedlo si vážim a keď sa pozrieme na situáciu vo svete, že kopec ľudí tu nemá čo jesť a my v Európe sme úplne rozmaznaní a teraz pozeráme na to, čo prežívajú Ukrajinci... Veď oni ani nevedia, čo budú ráno jesť, nevedia, do čoho sa zobudia a mne tu dieťa bude vymýšľať, že nechce kvalitné veci, ktoré stoja veľa peňazí? Neexistuje a u nás sa jedlo nevyhadzuje, prosto sa bude jesť. Veľakrát fungujeme tak, že úplne spotrebujeme všetko, čo v tej chladničke máme, a až potom sa ide na nákup. Neznášam to, keď ľudia vymýšľajú a nemám rada, keď hovoria na jedlo fúj alebo že im niečo nechutí. Toto ma vie naozaj nahnevať, takže nie, doma jedávame to, čo sa urobí a navarí.

Si striktná v tom, že musí ísť o zdravú a vyváženú stravu, dávaš si na to veľký pozor alebo niekedy aj zhrešíte a objednáš chalanom pizzu?

Jasné, majú ju radi a povedali mi, že maminka, toto biele cesto je lepšie ako špaldové. Odvetila som im, nech si ju vychutnajú, ale že ju nebudú mať každý deň (smiech). V tejto oblasti to bol tiež proces, lebo keď som prešla na zdravú stravu, ocitla som sa v extréme, to sa ľuďom stáva. Uletela som si a jedli sme striktne len tie najzdravšie suroviny, najzdravšie kombinácie a v živote by som deťom nedala to alebo hento. Potom vám život ukáže, že ale veď tie deti žijú v nejakých kolektívoch a začnú sa stretávať s rôznymi vecami, lebo v škôlke aj v škole je strava nejako nastavená. Nie je v mojich silách to ustrážiť a nie je to ani potrebné. Pokiaľ deti majú pohyb a majú nejaké návyky z domu, tak obed v škole im nemôže ublížiť. Oni to veľakrát ani nezjedia, väčšinou v piatok majú vyprážaný rezeň a povedia, že to nezjedli, lebo rezeň bol mastný a ryža nasiaknutá olejom. Ich chute sú už inak nastavené, ale samozrejme, hamburgera sa to netýka. Keď išli so spolužiakmi do rýchleho občerstvenia, povedala som im, nech si to užijú.

Na druhej strane som potom rada, keď prídu domov a keď je jar, tak naša večera vyzerá tak že kváskový chlieb s maslom, nakrájaná redkvička, cibuľka na tom, vajíčko spolu s paprikou a paradajkou, tak oni to zjedia. Oni milujú zeleninu, pretože ju odmalička jedli. Milujú zeleninové polievky, ráno jedia kaše, v ktorých majú vyvážené veci, z ktorých čerpajú energiu. Vždy mi povedia, že do veľkej prestávky sú v úplne pohodičke, nie sú hladní, má to veľký vplyv na to, ako deti fungujú. Ak dostanú príliš veľa jednoduchého cukru, tak sú nervózne, lebo im cukor klesne, potom zase rýchlo stúpne. Vidíme to na tom, kto ako obsedí v škole, kto sa ako dokáže sústrediť a ako dokáže vnímať.

Ešte nám daj tip na nejaké zdravé a chutné olovranty, tiež to mnohé matky-taxikárky, ktoré vyvážajú deti z krúžkov, poznajú, že dávajú deťom tyčinky a hotdogy, lebo už nevydržia do večere. Poraď nám, čo iné im dať?

Ja keď naozaj nestíham, tak mám pár vecí, ktoré viem, že kúpim v obchodoch. Sú dobré, kvalitné a deťom to pred/po tréningu pomôže. Snažím sa mu vysvetľovať, že keď idú na tréning, potrebujú energiu, takže si dáme ovocie s orechami, ktoré ho aj zasýti, aj mu dodá energiu. Po tréningu, keď hodinu a pol hráš florbal, potrebuješ si dať nejaký cukor, takže banán alebo mu donesiem muffin. Vyvarujeme sa tým úplne jednoduchým cukrom, prídeme domov a už sú proteíny, ktoré môžu aj deti, rôzne vegánske verzie alebo im pripravím len obyčajné smoothie, aby doplnili energiu, a potom majú plnohodnotnú večeru. Sú v nej bielkoviny, sacharidy aj tuky. Tie deti to potrebujú. Väčšinou sa snažím nekupovať, ale snažím sa o to, aby to mali z domu, takže buď im mixujem smoothie od výmyslu sveta podľa toho, v akom období sa nachádzame, či potrebuje energiu pred športom bez vlákniny, alebo po športe už aj s vlákninou, ktorá ich zasýti.

Je rozdiel, keď urobím smoothie z vody, banánu a jahôd, celé mu to vymixujem a vypije to pred tréningom. Dám mu tam aj trošku masla ghee, aby tam bol nielen cukor, ale aj tuk, ktorý ho zasýti a dodá mu energiu. Po tréningu mu už pridám aj chia semienka, ktoré zabezpečia sýtosť, kým sa dopravíme domov, my to máme tak 20 minút. Ak utekáme, tak dostávajú nakrájané ovocie s orechami alebo napečené veci – bábovky, muffiny. Urobím toho vždy veľké plechy, a potom to dávkujem 2 aj 3 dni.

Cvičenie mi pomáha prežiť v tomto niekedy šialenom svete. Ide o mentálne nastavenie – viac sa smejem, mám väčší nadhľad, je mi jednoducho lepšie.

Opäť som si spomenula na výsledky toho nášho prieskumu a jeden je alarmujúci, že iba dvaja z desiatich Slovákov deklarujú, že majú zdravú stravu alebo že si dávajú pozor na to, čo jedia. Väčšina Slovákov vrátane detí zjedia to, čo majú poruke (kantína či bageta pri klávesnici, keď nestíhame). Takáto je realita, ale presne ako vravíš, nevyžaduje si to veľkú námahu len to zorganizovať, chcieť a premyslieť si dopredu.

Nemyslím si, že kantína musí byť zlá, keď máme poruke dobré veci, tak je to v poriadku, ale treba ich mať poruke, lebo ja čo si všímam, je to, že mnoho ľudí vôbec nejedávajú pravidelne. Sú to nárazové jedenia, raňajky nestíham, hodím do seba kávu, možno niekde počas práce si spomeniem, že som sa už dlhšie nenapila, tak sa rýchlo napijem. Nasledujú porady, stretnutia, takže obed vôbec nestíham a dám si ho okolo tretej či štvrtej a presne takto fungovali aj moji kolegovia v bývalej práci. Bola som jediná, ktorá si dupala, že prosím vás, nedávajme si porady o dvanástej či o jednej, ja sa potrebujem naobedovať. Bila som sa za to a oni si z toho už robili srandu, že vtedy si poradu nedáme, lebo Jana nám tu zomrie od hladu, ale ja som to nevedela vydržať. Nedokážem pochopiť, ako sa niekto dokáže najesť prvýkrát o štvrtej poobede. Kde berie energiu na fungovanie, na prácu? Telo nemá z čoho, takže jasné, že si potom šetrí všetky tie tuky.

Potom sa najeme nárazovo a zvykneme sa prejesť a nahádzať do seba veci veľmi rýchlo a druhý stupeň je, že prídem večer domov a tým, ako obhospodárim všetkých, tak posledná som ja a nahádžem do seba, čo ostane v chladničke. Mne je úplne jasné, že keď je človek vyhladovaný, siaha po všetkom. Už nemá chuť si niečo chystať, čiže je to zase len o priorite a možno aj o takej sebaláske k sebe. Kde mám seba na rebríčku, to naozaj musím byť posledná? Veľa žien si takýto model pestuje už od detí, že majú maličké deti, dajú všetkým jesť, a potom po dieťati dojedáme zvyšky. To by sme ale nemali, lebo deti majú stravu nastavenú inak, majú ju veľmi tukovú, lebo to potrebujú, aby rástli. My ale nepotrebujeme, aby váha išla hore, len sa chceme dobre najesť, aby sme fungovali. Je to zase len o tom myslieť na to.

Výborne funguje krabičkovanie, pretože sa zásobujete vecami, ktoré stále môžete mať po ruke. Také oriešky môžete mať stále v aute, v každej jednej kabelke mám pohodené veci. Mám tam určité tyčinky, o ktorých viem, že majú dobré zloženie, že keď som v tiesni, tak si ich dám. Výdych nádych, idem z toho kola von, trošku si to usporiadam, budem si veci chystať, dám tomu 15 minút večer, trošku si stravu naplánujem a dá sa to. My robíme pre ženy viacero výziev počas roka a presne toto učíme, že raňajky sú ozaj dôležité. Ak nemôžeš raňajkovať kašu, chlieb atď., urob si smoothie, ale rozhýb žalúdok. Potrebuješ to ráno, tak isto aj tvoj mozog potrebuje ráno energiu, odkiaľ ju má zobrať? Medzi poradami sa potrebuješ nevyhladovať, daj si banán s kockou čokolády. Čo je na tom také ťažké, mať to poruke? Keď máte kvalitnú, horkú čokoládu...

Takýmto rôznym výzvam učíme ženy a mnohé nám píšu, že to ide, že keď si na chvíľku sadli a venovali novému nastaveniu víkend alebo nedeľu, tak si zrazu uvedomili, že to ide. Potrebovali si na chvíľočku sadnúť, premyslieť si, nastaviť, zorganizovať, nakúpiť a išlo to. Zase je to len o prioritách.

A potom asi nenechať sa odradiť, keď príde ťažší deň alebo počas dňa niečo vyskočí, s čím sme nepočítali a čo nás vyvedie z tej našej rutiny či nastavených koľají.

Toto si dobre poznamenala, lebo to sú presne tie nuansy, ktoré vidím, že „ó, ja som dnes zlyhala, nedodržala som to, všetkému je koniec.“ My sa dokážeme úplne opustiť, vynadať si, aké sme neschopné. Ja vždy hovorím, že nič sa nedeje a že zajtra je ďalší deň a začni odznova. Ak prestaneš aj cvičiť, tak čo ti teraz pomôže, že si začneš nadávať, aká si neschopná a zase si to nedodržala? Radšej venuj energiu a myšlienky tomu, že zajtra sa zobudím a znova to skúsim. Hotovo! Každé odhodlanie, že vstanem a znovu skúšam a snažím sa, znamená aj z mentálneho hľadiska veľmi veľa. Ide aj o budovanie sebadôvery, že ja to dokážem. Síce to teraz nemám idylické, a preto mi to padá, ale možno o desať rokov, keď budú dospelé deti odchádzať z domu, pôjde mi to na 200 %. No tu a teraz to riešim najlepšie, ako viem.

Prešli sme si pohyb, hovorili sme o strave a poďme ešte k duševnému zdraviu a k harmónii, čo je tiež tvoja téma aj cez jogu, aj cez rôzne iné motivačné veci a knihy, ktoré už tiež máš na svojom konte. Ako sa dostať do pohody v tejto šialenej dobe, kedy máme pocit, že na nás všetko padá a melie nás to – dva roky covidu, teraz vojnový konflikt, okrem toho denná agenda okolo detí, manžela, práce, spory, konflikty... Ako nájsť rovnováhu?

Opísala si životy väčšiny z nás, čo je niekedy až desivé, keď si predstavím, ako máme ako ľudstvo naložené za posledné dva roky. Čoho sa ľudia vždy najviac báli, to sú pandémie – stalo sa, vojny – stalo sa a ešte je tretí strašiak – hlad. Dúfam, že sa to tak skoro nestane. Máme naložené, ale poďme pozitívne: dýchajme. Dýchajme, kdekoľvek sa ocitneme. V strese, veľa ľudí teraz trpí úzkosťami. Taká tá chronická únava, ktorá prerastá až do depresií, že ráno nevládzeme vstať z postele, tomu vieme predchádzať. Dych je nám v tomto veľmi nápomocný, veď si to vyskúšajte, keď sa ocitnete niekedy v strese, že len na chvíľu privriete oči a urobíte hlboký nádych a výdych. Urobte ich pár za sebou, ide o veľmi rýchly nástroj na upokojenie sa a na vrátenie sa do prítomného momentu. Toto je to, čo ja milujem na joge. Joga rieši prítomný okamih TU a TERAZ.

Ráno potrebuje tvoj mozog energiu, odkiaľ ju má zobrať? Medzi poradami sa potrebuješ nevyhladovať, daj si banán s kockou čokolády. Čo je na tom také ťažké?

Momentálne som pár dní pred odchodom na dovolenku a, samozrejme, prichádzajú veci, s ktorými som nerátala. Chcela som odísť tak, že všetko mám naplánované a všetko pôjde ľahko, ale veľa vecí sa zrútilo, ktorými sa zaoberám aj po nociach. Ako som išla sem autom, v mysli som si premietala, že toto ešte musím vybaviť aj toto, potom utekám po dieťa, potom krúžok a zrazu mi len tak napadlo, že nádych výdych, ideš teraz na podcast, sústreď sa na to, čo bude o chvíľku a čo je teraz. Okamžite som stopla nábeh na vystresovanie sa, že čo mám všetko ešte pred sebou, je ráno a už nestíham. Toto mi napríklad veľmi pomohlo v tom ponáhľaní sa, že som tu a teraz, robím túto jednu vec, dokončím ju, pôjdem na ďalšiu, nadýchnem sa, vydýchnem. Upokojím hlavu, myšlienky, poviem si, že som úplne fantastická vzhľadom na to, čo všetko mám na vlastnej hlavne a ako to zvládam, je to super. Jasné, mohlo by to byť aj 1 000 %, ale ja to dám na 100 %.

Môžete sa aj vnútorne oceniť, v joge je taká krásna záverečná časť, ktorú všetci milujú, a to je Šavasana, v ktorej sa nespí, len sa má telo uvoľniť a mentálne len byť chvíľku sám so sebou. Veľakrát sa snažím ľudí naviesť na to, aby si poďakovali, že si našli tento čas, že prišli na pobyt alebo že si teraz našli čas na to, že si zacvičia. Poďakujte si za to, čo všetko ste museli spraviť, aby ste tu dnes boli. Uvedomte si, akí ste úžasní, veď my to vôbec nerobíme. Nikto nás k tomu neviedol, oceniť sám seba a nesmierne to pomáha k budovaniu sebahodnoty, lebo potom sa človek tak nestráca v tomto svete. Veľakrát máme naložené aj od iných ľudí, od cudzích (tu meškáš, tu si neurobila toto, tu si neurobila hento), zvykneme mať naložené zo všetkých strán, tak aspoň sami u seba to majme inak. Povedzme si, dobre, ľudia, vy síce nie ste spokojní, ale ja nedokážem urobiť všetko. To čo robím, robím najlepšie, ako viem. Snažím sa. Pomáhajú aj rituály, ktoré si vyrobíme. U mňa je to pohyb, lebo viem, čo mi to dáva, že mi to mení život, že ma to posúva a po zdravotnej stránke ma nič nebolí, neťahá, nebolí ma krčná chrbtica ani kĺby. Budem mať takmer 40 rokov a teraz sa cítim oveľa lepšie fyzicky než v dvadsiatke.

Pre niekoho môže byť ten rituál, že sa pôjde každý deň prejsť. Super! Pobyt na čerstvom vzduchu, fantastické. Pre niekoho to môže byť, že bude polhodinu maľovať obrázok. Rituály, ktoré na chvíľu prinútia hlavu byť tu a teraz a uvedomovať si seba, že čo ja na tomto svete chcem, že ja som tu dôležitá. To je dôvod, pre ktorý mám rada cvičenie aj jogu, lebo ty keď cvičíš, tak nemôžeš myslieť na tristo ďalších vecí, lebo spadneš, zakopneš, buchneš si činkou po hlave. Ty sa musíš sústrediť na to, čo robíš, lebo inak skončíš so zaseknutou platničkou alebo lopatkou. Joga to umocňuje ešte viac, pretože v nej musíš dýchať, inak nerobíš jogu. Dych pomáha z fyziologického hľadiska, ale aj kvôli sústredeniu, lebo ty keď počuješ vlastný dych, tak pozornosť sa presúva na to, čo robíš práve v tomto danom momente. Pomáha ti to aj pri určitých pozíciách, ktoré sa v joge robia.

Celý rozhovor si môžete vypočuť v našom podcaste Všeobecne o zdraví:

          



Partneri portálu

  • Logo partnera
  • Logo partnera