Valentína Sedileková o svojom boji s anorexiou: Nemala som chuť žiť

Redakcia #5 Vlastina Svátková: bulímia nie je prejavom túžby po štíhlosti 27.11.2018

„Váha veľmi ovplyvňuje môj psychický stav. Stále neviem úprimne povedať, ako naozaj vyzerám,“ tvrdí mladá žena, ktorá trpí anorexiou od svojich ôsmich rokov.

Najdôležitejšie je rozhodnúť sa, že sa chceš vyliečiť, vraví Valentína Sedileková. FOTO: Janka Paulíková

Hrávala basketbal a venovala sa atletike. Veľmi sa túžila vyrovnať svojej staršej sestre, ktorá bola podľa jej slov vo všetkých smeroch výnimočná. Valentína Sedileková má dnes osemnásť a otvorene hovorí o svojom živote s anorexiou, ktorou trpí od svojich ôsmich rokov. Založila dokonca projekt s názvom Chuť žiť, ktorý sa komplexne venuje poruchám príjmu potravy.

Valentína, rodičia ťa viedli k športu. Aké boli tvoje športové začiatky?

Šport ma vždy veľmi bavil. Rodičia mňa aj moju sestru odmalička viedli k tomu, aby sme sa hýbali. Celá naša rodina hrávala basketbal, od mojej starkej, dedka, uja až po maminu. Takže bolo úplne prirodzené, že som sa na to dala aj ja. Venovala som sa mu už od prípravky, potom som sa dostala do mestského banskobystrického tímu mojej vekovej kategórie. Bohužiaľ, mala som pocit, že ma tréner nemá rád. Neviem, či to bola pravda, alebo nie, či to nebol iba pocit. Podporovala ho však skutočnosť, že ma tréner nedával hrávať a v tíme sa vytvorili akoby kasty medzi „dobrými” a „zlými” hráčkami. Dobré hráčky tvorili prvé dve päťky, zatiaľ, čo zvyšok zohrieval lavičku. Na základe tohto rozloženia sa k nám vedenie aj „dobré” hráčky správali. Hrávali sme minimálne a tie posledné tri minúty zápasu sme, samozrejme, v strese pokazili, aj keď to už bolo každému jedno. Dosť silno som to pociťovala, po tréningoch a zápasoch som plakávala. Vyčítala som si to a hľadala som dôvody, čo som trénerovi spravila, že ma nedával hrať. Rodičia postupne prestali chodiť na zápasy, pretože sa na to trápenie nemohli pozerať. Mala som však basketbal natoľko rada, že som z tímu nechcela odísť. Našťastie mi do života vstúpil môj sused a chodec, Matej Tóth, ktorý mi odporučil výborného trénera.

Vďaka Matejovi Tóthovi si sa dostala k atletike. Boli tvoje pocity pri tomto športe iné?

Úžasné. Už prvý tréning mi napovedal, že k behu patrím. Od detstva však trpím nízkym sebavedomím a sebahodnotením, čo sa veľmi rýchlo preukázalo. Počas basketbalu bol pre mňa beh niečím, čo mi dodávalo energiu. Namotal ma na to tatko, aby mi zdvihol sebavedomie. Zobral ma na prvý pretek a ja som ho vyhrala. Aj keď som nevládala, bežala som preto, aby som videla, aký je v cieli šťastný a hrdý. Mala som totiž pocit, že mu tie pocity inak neviem dopriať. To znamená, že keď som skutočne prešla z basketbalu na atletiku, bola vo mne zvláštna zodpovednosť: ak zlyhám, potom to, čo ma držalo nad vodou počas basketbalu, sa rozbije na malé kúsky a stratím akúsi istotu. Maťko mi našiel úžasného trénera, pána Dušana Valenta. Fantastický človek, na ktorého tvári som túžila vidieť, že je na mňa hrdý. Nejako som sa celý život snažila o to, aby som uspokojila, prípadne predčila očakávania druhých. No šport na Slovensku je extrémne zameraný na výkon. Chcela som sa neustále zlepšovať, posúvať limit. A keď sa to nedarilo, niesla som to ťažko.

Valentína Sedileková hovorí otvorene o anorexii. FOTO: Monika Krištof 
Bolo teda tvojím problémom nižšie sebavedomie, ktoré časom viedlo k anorexii?

Určite. Nízke sebavedomie, nulová sebahodnota… To sa so mnou ťahá doteraz. Vždy som vyzerala mladšie na svoj vek. Keď som mala dvanásť, vyzerala som na osem, a tak sa ku mne ľudia aj správali. Stále som sa cítila neistá a nedocenená. Mala som tichý vlastný interný boj so staršou sestrou, ktorá bola vždy inteligentnejšia a šikovnejšia než ja. Na základnej škole sa ani nemusela učiť, zatiaľ čo ja som už v druhej triede sedela nad matematikou a drela, aby som mala dobré známky. Túžila som nájsť niečo, v čom budem dobrá a čo ma bude zároveň aj baviť. Túžila som reprezentovať školu v atletike, ale učitelia vyberali na súťaže iných spolužiakov, plus do toho išiel ešte ten basketbal, takže som mala pocit, že pre nikoho nie som dosť dobrá. Túžila som nájsť svoju cestu a samu seba. Samozrejme, bol tam aj tlak okolia. Spočiatku som bola súťaživá, no postupom času som sa vyformovala na dieťa, ktoré nepotrebovalo prekonávať ostatných. Bežecké preteky som neznášala, lebo som nevidela zmysel predbiehať ostatných. Chcela som iba samej sebe dokázať, že som v tom, čo robím, dostatočne dobrá, keďže som tomu neverila. Trýznila som sa a ponižovala len preto, aby som uverila, že za niečo stojím.

Trýznila som sa, aby som uverila, že za niečo stojím.  

Ako sa u teba teda napokon prejavila anorexia, ktorá postihuje veľa mladých ľudí?

Stalo sa to tuším niekedy okolo ôsmich rokov, kedy som si začala pripadať tučná. Pamätám si, že sme jedného dňa kupovala s mamkou nohavice. Keď som sa pozrela do zrkadla, videla som sa byť tučná. Predovšetkým som sa sústredila na veľké vytŕčajúce brucho a chytila ma anorektická úzkosť. Bola som plná znechutenia zo samej seba. Od toho momentu som si kúpila opasok a na každých nohaviciach som si ho zaťahovala tak silno, až som mala modriny a odreniny na páse. Dnes viem, že sa to volá porucha schémy tela, a postupom rokov silnela. Keď sa ešte aj dnes pozriem na svoje staré fotky, mám pocit, že je na nich niekto úplne iný. Vyzerám tam inak než sa pamätám. Je to akoby som žila v dvoch paralelných svetoch.

Ako vyzeralo tvoje stravovanie v tínedžerskom veku? Kedy si začala chudnúť?

Chudnutie je tým posledným krokom, choroba intenzívnie rok po roku. Spočiatku prišli výčitky a strach z rôznych potravín. Lákala ma téma zdravej výživy, ktorú nám do hláv tlačili aj v škole, študovala som si o tom na internete a začala som vynechávať rôzne jedlá, ktorých som sa najviac bála. Tam už sa prejavovala ortorexia: odišli vyprážané jedlá, sladkosti, všetko tučné, sacharidové... Až napokon som jedla asi päť potravín. Mnohokrát sa to začína „zdravou stravou”, ale zdravý človek je všetko, aj sladkosti.

Valentína Sedileková opisuje, ako si ženy trpiace anorexiou vytvárajú k chorobe zvláštne puto. FOTO: Archív V. S.

Aká bola tvoja pôvodná hmotnosť a na akú si sa dostala?

Pôvodne som mala okolo 47 kilogramov, dostala som sa na 37 a teraz mám päťdesiat. Váha však veľmi ovplyvňuje môj psychický stav a poruchou schémy tela trpím stále, takže neviem úprimne povedať, ako naozaj vyzerám. Ako hovorí moja doktorka, terapiou treba rozpojiť anorektické spojenia v mojej hlave.

Čo bolo u teba zásadným obratom v liečbe?

Najdôležitejšie je rozhodnúť sa, že sa chceš vyliečiť. Kým to nespravíš, nič sa nezmení. Rozvinutá porucha príjmu potravy ťa vtiahne do akéhosi temného sveta. Máš pocit, že všetci ti chcú zle, klamú ti, chcú, aby si bola tučná, aby ti vzali všetko čo máš, tú „istotu” a „stabilitu” v živote. S chorobou si vytvoríš neskutočne silné puto. Je to, akoby si bola závislá na heroíne. Uvedomuješ si, že tá droga ťa ničí, no ty ju príliš miluješ na to, aby si sa jej vzdala. Nechudneš, lebo chceš byť modelkou, ale preto, že úpenlivo hľadáš vlastnú sebahodnotu, ktorú odmietaš vidieť. Napríklad anorexia je nenávisť voči samej sebe, ktorú pretavíš do ničenia vlastného tela. Vzťah s ňou je klam, obrovská lož - neprináša ani šťastie, ani uspokojenie - nikdy nie si dosť dobrá, nikdy nemáš žiadnu hodnotu. Na konci je iba definitívny koniec.  

Nechudneš, lebo chceš byť modelkou, ale preto, že úpenlivo hľadáš vlastnú sebahodnotu, ktorú odmietaš vidieť. 

Mala si odbornú pomoc?  

Mala som psychiatričku aj psychologičku, no napriek tomu som sa nechcela vyliečiť. Moja psychologička ma nespoznávala. Kedysi ma liečila na OCD (obsedantno-kompulzívna porucha) a pamätala si ma ako šťastné, usmievavé dievčatko. A zrazu prišiel niekto iný, vychudnuté telo bez duše. Povedala mi, že ak ešte budem chudnúť, môžem zomrieť. Pozrela som sa na ňu, mykla plecami a povedala: „Tak zomriem.” A myslela som to smrteľne vážne. Bola som ochotná obetovať úplne všetko. Bolo to o to ľahšie, pretože som už akoby ani nemala čo stratiť. Choroba zo mňa vyhnala záujmy, rodinu, priateľov, priviedla ťažké depresie, úzkosti. Dlhé obdobie som nevedela, čo je to cítiť radosť, byť šťastná, usmiať sa. Nežila som, len som prežívala. Úprimne môžem povedať, že keby som nemala doktorov, mojich rodičov a trénera, dnes tu nie som.  

Dievčatá s anorexiou bývajú zvyčajne hospitalizované v nemocnici. Ako vyzerala tvoja liečba?

Hospitalizovaná som nikdy nebola. Liečila som sa ambulantne, za týždeň som absolvovala sedenia u psychologičky aj návštevu psychiatričky. Navyše mi mamka doma robila celé dni policajta: ráno so mnou vstávala, jedla som mnou, kontrolovala ma. Keďže som jedla šesťkrát do dňa a mala som stiahnutý žalúdok, ráno som veľmi skoro bola hore, medzi piatou a šiestou, naraňajkovala sa, išla spať, a keď som sa opäť ráno zobudila, jedla som desiatu, a tak ďalej… Po rozhodnutí vyliečiť sa som sa tiež vracala do života - začala som opätovne čítať, hrať na gitare… Hľadala som niečo, čo by ma vymanilo z depresie.  

Aké je to dnes? Viem, že stále hovoríš, že nie si vyliečená, ale zdá sa, že je to neporovnateľne lepšie...

Som rada, že žijem. A som šťastná, že som našla dôvody, prečo sa svojho života nechcem viac vzdať. Keby ste so mnou strávili viac času, zistili by ste, prečo nemôžem povedať, že som z toho vonku. No pomaličky, rok po roku, napredujem, a to je dôležité. A hlavne, že mám motiváciu. Keď som sa rozhodovala, či zabojovať, hľadala som dôvody. Chcela som sa liečiť, aby som mohla behávať, pre trénera, aby nebol smutný, pre doktorku, aby mala o pacienta menej, pre rodičov, aby sa viac netrápili… No nič nebolo tak silné ako myšlienka, že keď budem zdravá, rozbehnem projekt, ktorý pomôže druhým, aby si nemuseli prechádzať tým, čím si prechádzam ja. To je niečo, čo mi dalo najväčšiu silu, niečo, čo mi pomáha a dáva motiváciu aj dnes. Som vďačná, že sa to vďaka skvelým ľuďom darí, a pevne verím, že naplníme aj naše dlhodobé ciele.

Viac nájdete: www.chutzit.sk alebo na FB: @mamchutzit 



Partneri portálu

  • Logo partnera
  • Logo partnera