Bulímia nie je prejavom túžby po štíhlosti

Vlastina Svátková je úspešná herečka, pôvodom zo Slovenska, už takmer 20 rokov žijúca v Česku. Má za sebou 2 manželstvá, 3 deti, množstvo filmových a seriálových úloh, pričom jej prvotinou bola rola v Bondovke Casino Royale. Okrem toho píše knihy, vyrába originálne šperky a prednáša o bulímii deťom na školách. S touto poruchou príjmu potravy má osobnú skúsenosť a ako sama vraví, okúsila samotné dno, z ktorého sa dostala až vďaka svojmu synovi.

Odborníci varujú, že dôvodom posadnutosti vlastným výzorom nie je štíhla postava, ale strach z odmietnutia a neprijatia, ak sa nepriblížime k ideálu krásy. Vlastina tvrdí, že bulímiu u nej odštartovali poznámky okolia: „Bola som vo veku dospievania 15 – 16 rokov, keď mi môj prvý chlapec, ktorý sa mi páčil povedal, že mám veľký zadok. K tomu sa pridali poznámky, že mám nohy do O a nemala by som nosiť sukne. Tak ma to ovplyvnilo, že som naozaj dlhé roky sukne nenosila. Začala som si čítať o diétach, cvičiť a ako som chudla, dostávala som obdivné komentáre. To ma ubezpečilo v tom, že toto je tá správna cesta.“

Poruchy príjmu potravy môže naštartovať naozaj jedna „nevinná“ poznámka. Korene tohto problému však vznikajú už v detstve a súvisia s našim sebavedomím a sebahodnotou. Pokiaľ je naša sebahodnota vysoká, podobnú poznámku si ani nevšimneme. Naopak, ak si sebou nie sme istí, môže sa jedna veta rozvinúť do hlbších problémov.

Vlastina hovorí, že nechce z bulímie viniť svojich rodičov a ukazovať na niekoho prstom, pretože žiaden rodič nechce svojmu dieťaťu ublížiť. Sama priznáva, že v reálnom živote s reálnymi problémami a v strese je niekedy náročné nepovedať dieťaťu niečo, čo by mu mohlo ublížiť.

Dieťa túži po bezpodmienečnej láske

Každé dieťa chce byť bezpodmienečne milované a prijaté také, aké je, Keď sa dostavia kritické poznámky, tak dieťa hľadá cestu, ako si opäť nájsť priazeň rodiča. Najmä citlivé deti znášajú kritiku veľmi ťažko.

Mnohí rodičia si ani neuvedomujú, ako veľmi ich prístup k dieťaťu ovplyvňuje celý ich nasledujúci život. Nevinné poznámky ako „ty naša bacuľka“ alebo upozorňovanie na „tie tvoje jemné vlásky“ sa deťom vrývajú hlboko do pamäte a ostávajú tam aj v dospelosti.

Podľa Vlastiny to rodičia myslia s deťmi dobre a netušia, aké problémy im môžu spôsobiť: „Rodičia chcú aby ich dieťa bolo najkrajšie, aby bolo v budúcnosti šťastné a tak sa mu snažia napovedať, ako by mohlo byť šťastnejšie. Napríklad aj tak, aby dieťa nosilo šiltovku lebo bez nej mu odstávajú uši. Lenže presne toto dieťa v dospelosti ide za plastickým chirurgom a rieši odstávajúce uši z ktorých má celoživotný komplex.“

Problémom sú tiež obrovské nároky na deti vo vzťahu k výkonu, keď horšia známka ako jednotka je problém alebo poukazovanie na chyby dieťaťa, ako napr „nič nerobíš poriadne“, „nič nedokončíš“, „všetko ti padá z rúk“. Snahou rodiča je motivovať dieťa k tomu, aby sa zlepšoval v tom, čo robí, avšak efekt je úplne opačný.

 „Chceme, aby naše dieťa malo v živote jednoduchšiu cestu, v zmysle - keď budeš mať samé jednotky, tak sa dostaneš na gymnázium a potom na vysokú školu. Vďaka tomu budeš mať jednoduchší život. Je to taká naša naivná predstava, tiež prevzatá od našich rodičov a starých rodičov, pretože kedysi to tak bolo. Dnes to už neplatí. My si tie vzorce nesieme stále a máme pocit, že ich musíme aplikovať na naše deti, pretože to s nimi myslíme dobre,“ vysvetľuje a dodáva: „Je veľmi ťažké to zmeniť a ísť inou cestou. Povedať, že - najdôležitejšie je nech si šťastný a rob to, čo ťa v živote baví aj keby to znamenalo, že na vysokú školu nepôjdeš. Chce to odvahu a aj určité psychické dozretie.

Bulímia je ochorenie duše

Vlastina spomína, že v čase keď trpela bulímiou, bolo stredobodom jej života jedlo. Neustále rozmýšľala nad tým, čo jesť, čo nejesť. Jedlo si odopierala až do momentu, kým to nevydržala a prejedla sa. Nasledovali pocity viny, obviňovania, smútku a depresia spolu so silnou túžbou dostať sa z toho von. Sama však priznáva, že bulímia je ako začarovaný kruh z ktorého je najťažšie vystúpiť a robiť veci inak.

„Vy neviete, ako z toho vystúpiť a ako žiť tak, aby ste na jedlo nemuseli myslieť. Dôležité je vnímať kedy mám dosť a neprejedať sa, lebo túto schopnosť pri bulímii úplne stratíte. Musíte začať mať sa rada, ale to je veľmi ťažké. Ja som pojem sebaláska vnímala ako škaredé slovo. Stáť pred zrkadlom a hovoriť si milujem ťa bolo pre mňa vrcholne trápne.“

Podľa Vlastiny sú poruchy príjmu potravy typické pre mladé dievčatá a to z dôvodu, že ešte nemajú skúsenosť, že by mohli byť na seba hrdé. Namiesto toho im veľmi záleží na mienke okolia a to zvyšuje ich sebahodnotu.

„Mladé dievčatá nemajú ešte tú životnú skúsenosť,že by mohli byť na seba hrdé za niečo, čo sa im podarilo, napríklad že sa stali matkami, alebo dokázali odísť z toxického vzťahu alebo dokázali povedať šéfovi NIE. Toto sú dôležité momenty, kedy cítite, že idete vlastnou cestou, ste na seba hrdé a viete, kto ste. A toto je niečo, čo si treba odžiť.“

Bulimičku len tak neprekuknete

Vlastina trpela bulímiou 8 rokov. Nevie, či si jej ochorenie niekto všimol, ak áno, tak ho nikdy nikto nekomentoval. Svojim známym sa zdôverila sama. Bulimičky poznajú rôzne finty ako oklamať okolie.

„Tie finty sú také premakané, že to málokto odhalí, väčšinou to hádžeme na to, že je mi zle, bolí ma žalúdok, potrebujem zvracať a tí ľudia tomu veria, lebo vidia čoveka, ktorý sa zvíja v kŕčoch.“

Bulímiu nie je na prvý pohľad vidieť. Na rozdiel od anorexie je ťažko rozpoznateľná, pretože bulimičky nie sú úplne chudé.

Všímajte si nasledujúce znaky:

• Chodia často na záchod, najmä po jedle,
• majú uslzené oči,
• začínajú sa im kaziť zuby,
• majú opuchnutý krk z toľkého vracania,
• často sa vyhýbajú spoločnosti, chcú byť samé.

Pomôcť môže psychológ aj psychiater

„Cesta k vyliečeniu je o neustálej práci sama na sebe. Pochopiť svoj problém, čo je to, čo mi v živote chýba? Môže to byť láska alebo objatie. Dôležité je mať sa rada bez toho, aby sme potrebovali potvrdenie od okolia. Milovať život je vlastne milovať samú seba. Nájsť radosť v tom čo mám, tak ako to je a nie sa stále sústrediť na to čo nemám a žiť v nejakej vízií.“

Naučme deti neposudzovať ostatných

Vlastina Svátková prednáša o bulímii aj na školách. Deti najviac trápia poznámky rodičov, trénerov, napr. na gymnastike alebo spolužiakov. „Sociálne siete určujú trend, ako máme vyzerať a keď niekto nezapadá, tak sa mu vysmievame. Toto je však na zodpovednosti a výchove rodiča. Keď dieťa povie, pozri sa mami, aký je tučný, tak rodič by mal vysvetliť, že takto sa nerozpráva a ten človek je taký lebo sa taký narodil alebo je možno chorý. Zažila som aj situáciu, keď sami rodičia poukazovali na niekoho a mali tendenciu hodnotiť, vysmievať sa druhým pre ich výzor a nešťastie.“

Ak chceme zmeniť spoločnosť, musíme deti vychovávať inak. Nesmieme riešiť, že niekto má hendikep alebo niekomu odstávajú uši, ale učiť deti, že je to v poriadku. Každý sme iný a je to krásne, že môžeme vedľa seba žiť v tejto odlišnosti. Deti treba viesť k rešpektu k druhým ľuďom.

Celý rozhovor si môžete vypočuť v našom podcaste Všeobecne o zdraví: