Psychologička: Anorektičky boli v detstve neprijaté

Psychologička Dáša Ciprichová je presvedčená, že ženy trpiace anorexiou boli v detstve nedostatočné prijaté a akceptované vo svojej prirodzenosti. Uzdravenie prichádza až po vlastnom sebaprijatí a nadobudnutí sebavedomia a sebahodnoty.

Anorexia je určitým príznakom toho, že sa žena nemá rada. Ako vnímate anorexiu zo psychologického hľadiska?

Vychádzam zo psychosomatiky, kde sú kľúčové nielen biologické aspekty, ale aj vzťahy a emócie. Akékoľvek ochorenie je v psychosomatike príznakom niečoho, na čo sa dá pozrieť hlbšie v individuálnom príbehu klienta zasadeného do prostredia, v ktorom vyrástol. Anorexia vypovedá o vzťahu k samej sebe. Ide o poruchu príjmu potravy, ktorá má návykový charakter. Paradoxne posadnutosť dokonalým telom a štíhlosťou vedie tieto ženy k stále väčšej túžbe po jedle, ktoré si ale odopierajú.

Ženy závislé na jedle a na chudnutí neprijímajú svoje telo. Seba vnímajú ako poškodené, bezcenné a nepríťažlivé. Ide to až do takého extrému, že odmietajú život, doslova z neho unikajú. Vznikajú až obsesívne myšlienky na jedlo a chudnutie. Žena stráca kontakt so sebou a s okolím. Za týmto symbolom sa v skutočnosti skrýva duchovná a emocionálna prázdnota. Všetka energia je smerovaná na ďalšiu možnú diétu, rôzne formy očisťovania a život plynie popri tom. Skutočné potreby a túžby sú u anorektičky skryté. V hlbinnej terapii sa hovorí o odvrhnutých, stratených častiach „ja“, vytesnených zážitkoch a pocitoch.

Je teda problém anorexie v rodine, alebo majú dievčatá akúsi zvláštnu zložku v povahe, ktorá tento problém spustí?

Spoločné je, že ženy a dievčatá trpiace anorexiou, majú pocit, že nikam nepatria. Cítia sa byť iné. Akoby im nikto nerozumel. Vzťahy v rodine sú podľa mňa veľmi dôležité. Ženy s poruchou príjmu potravy nemajú v rodine oporu. Už v detstve sa naučili potlačiť svoje potreby a pocity, aby nezažívali odmietanie. Väčšinou sú pritom nadané, vynikajú niečím špecifickým. Neboli však v mladosti okolím prijaté a podporené. Z tohto nepochopenia svoju pozornosť presmerovali na doslovný boj s jedlom. Vytvorili si o sebe pokrivený obraz, pochybujú o sebe a majú nízke sebavedomie. Zažívajú často pocity bezmocnosti a frustrácie. Anorexia následne ovplyvňuje všetky oblasti života. Vzťah k sebe samej, vzťahy k okoliu, pocity, emócie a sexualitu. Na každej z týchto oblastí sa potom v terapii pracuje.

Čo môže urobiť rodina? Ako môže dievčaťu pomôcť, ak bojuje s anorexiou alebo s bulímiou?

Rodina ju môže podporiť a prijímať. Väčšinou je dievča, či žena, rodinou nejakým spôsobom neprijímaná alebo nepochopená. Či už sa to deje pre jej predčasnú vyspelosť, alebo nejakú zvláštnosť, či priamočiarosť. Práve pre toto odmietanie potláča svoje pravé pocity. Takto sa nenaučila prežívať svoje emócie a napĺňať svoje potreby. Rodina jej môže ponúknuť bezpečné miesto a prijatie.

Ženy s poruchou príjmu potravy nemajú v rodine oporu. Väčšinou sú nadané, vynikajú niečím špecifickým. Neboli však v mladosti okolím prijaté a podporené.

Ako prebieha liečba? Čo môže urobiť ona sama pre svoje uzdravenie?

V naozaj akútnych prípadoch, to znamená, že sa žena dostane na hranicu života a smrti, je nutná hospitalizácia a nastavenie režimových opatrení. To je prvý krok. Naučiť sa správne stravovať. V terapii sa vynárajú rôzne témy spojené so životným príbehom ženy. Prípady týchto porúch sú spojené s otázkou moci. Ako som spomínala tieto ženy sú bezmocné, cítia sa neschopné, cítia sa byť obeťou, a nemajú kontrolu. Môžu mať aj strach z toho byť ženou. Odmietajú sa, tak ako ich v rannej fáze odmietalo ich okolie. Tu je potrebné znovu sa napojiť na seba samú, na svoju ženskú silu. Musia prepísať svoj vlastný príbeh.

V hlbinnej terapii sa napája žena na svoje tienisté potlačené stránky, vidí, kde používala jedlo k tomu, aby skryla svoje zranenia. Odvrhnutá časť musí byť prijatá aby sa žena stala celistvou. Staré JA musí odísť. Všetko, čo doteraz popierala, zavrhla a vytesnila sa znovu integruje .Vytiahnutím tieňa na povrch môže nastať premena a obnova. Uvedomením si pravdy o sebe, nastane napojenie sa na vlastnú múdrosť. Žene toto potom umožní nový prístup k jedlu, k sebe samej, či k okoliu. Prijať vlastnú bolesť a pracovať s ňou je liečivým procesom.

Akú úlohy tam zohráva sebavedomie a sebadôvera pacientky?

Je potrebné obnoviť sebadôveru a sebavedomie, aby si pacientka sama verila a vedela rozhodovať o svojom živote. Odopierané jedlo je symbolom toho, že si nezaslúži výživu. Je akýmsi symbolom prázdnoty v jej živote. Žena žije v cyklickom kruhu medzi pasivitou a agresivitou vyjadrenou nesprávnym spôsobom, v nesprávnej chvíli. Pracujeme aj s pocitmi viny k sebe samej, ale aj smerom von.

Žena sa učí byť zdravo sebavedomá, rešpektovať seba aj okolie. Učí sa pestovať si vzťahy po akých túži. Prostredníctvom zdravého sebavedomia prijímame a vyjadrujeme podstatu toho, kto sme v skutočnosti. K tomu používame asertívne techniky. Ďalej sa pacientka učí, že výživa nie je len o jedle. Emocionálny hlad alebo neschopnosť prijímať a pracovať s emóciami otvára ďalšiu cestu v terapii. Učí sa okrem  nesprávnej pozornosti, ktorú doteraz venovala svojmu telu napojiť sa na svoje srdce. Takisto sa učí naladiť sa na svoje telo, napojiť sa na jeho múdrosť a učiť sa počúvať ho.

Práca s telesnými vnemami ju môže posunúť k tomu, že sa dokáže spoľahnúť na svoju vnútornú múdrosť. Napojí sa na vlastné potreby a túžby a v tej chvíli môže prestať počítať kalórie, pretože jej vnútorný zdroj jej dáva informáciu. Príde na to, že to je to, čo naozaj potrebuje.

V procese uzdravovania sa opierame o individuálny príbeh ženy a tým je aj terapeuticky proces veľmi citlivo nastavený na jej potreby a pripravenosť posúvať sa ďalej. Musí sa zbaviť starých presvedčení a predstáv. Práca s vlastným telom je cestou k duševnej celistvosti. Je to ako vynorenie sa nad hladinu a nádherný nádych, ktorým dávam sama sebe a životu pokyn: „Ja chcem žiť!