Prijať miesto ministra zdravotníctva bol riadny skok do vody

Redakcia Prijať miesto ministra zdravotníctva bol riadny skok do vody 22.09.2022

Brigádny generál Vladimír Lengvarský bol dlhé roky najvyššie postaveným lekárom v armáde, riadil jednu z najlepšie hodnotených nemocníc na Slovensku a dnes je ministrom zdravotníctva a hosťom nášho podcastu Všeobecne o zdraví. Prečítajte si rozhovor o jeho dlhoročných skúsenostiach v armáde, o práci v náročnom rezorte zdravotníctva, ale aj o jeho súkromnom živote.

Vážim si, že ste toto naše pozvanie prijali a že ste si našli hlavne čas. V týchto uponáhľaných dňoch a najmä vo vašom rezorte zdravotníctva sa, predpokladám, vôbec nenudíte.

Určite nie (smiech).

Tento podcast nahrávame v popoludňajších hodinách, kedy mnohí ľudia v mnohých povolaniach už pomaličky dvíhajú kotvy v práci, odchádzajú a plánujú, kde si dajú tú zaslúženú, vychladenú dvanástku. Kedy vy obyčajne končíte v práci?

Je to rôzne. Boli aj dni, keď to bolo okolo šiestej, ale väčšinou je to v neskorých večerných hodinách.

Keď ste sa pred rokom v apríli stali ministrom zdravotníctva, pre mnohých ľudí ste boli novou a neznámou tvárou, ale vy ste do tohto rezortu vstupovali ako profesionál s dlhoročnými skúsenosťami v armáde a v zdravotníctve. Ja by som bola rada, keby ste nám priblížili túto časť vášho profesionálneho života a poďme úplne od začiatku. Čo vás priviedlo k štúdiu medicíny?

Medicína bola jedna z vecí, ktoré prichádzali do úvahy, pretože ma bavili humanitné predmety a filozofia pomáhania ľuďom. Vzhľadom k tomu, že to bolo pomerne dávno, takmer pred 53 rokmi, tak sa moje štúdium začalo ešte za predchádzajúceho režimu, to znamená v roku ´87, dva roky pred revolúciou. V tej dobe vzhľadom k môjmu triednemu pôvodu, keď to poviem takto humorne, nebola veľká šanca dostať sa na civilnú medicínu, tak som sa rozhodol, že pôjdem študovať vojenskú medicínu do Hradca Králové.

Študovali ste všeobecné lekárstvo. Prečo práve táto špecializácia?

Všeobecné lekárstvo je štandardné lekárstvo, neskôr sa delí na špecializácie a v podstate všetci vojenskí lekári, ktorí ukončili štúdium, boli pridelení na štúdium všeobecného lekárstva, takže každý vojenský lekár, ktorý skončil štúdium, si spravil prvú atestáciu zo všeobecného lekárstva, až potom podľa potrieb armády sa mohli vyberať ďalšie špecializácie. Po prvej atestácii som začal pracovať v Žiline, táto práca ma celkom bavila a rozhodol som sa, že si spravím aj druhý stupeň všeobecného lekárstva, takže som si vybral túto cestu.

Vrátili by ste sa k tejto práci, k všeobecnému lekárstvu? Keby ste mali možnosť, otvoriť si ambulanciu teraz, urobili by ste tak?

Je to jedna z možností, ktorá ma na dôchodku možno čaká. Konečne by som mohol reálne pomáhať reálnym ľuďom.

A podporili by ste to prestarnuté množstvo lekárov v zdravotníctve na Slovensku.

Bol by som ďalším prestarnutým lekárom (smiech).

Vráťme sa ešte k vašej lekárskej praxi. Zažili ste aj vy preplnené čakárne u všeobecného lekára, kde ľudia prišli len preto, lebo vás už dlho nevideli? Máte aj takéto skúsenosti?

Ja som lekársku činnosť vykonával na vojenskom útvare, takže keď sa snažím použiť humor, tak naplnenosť čakárne záležala podľa toho, aké cvičenie sa blíži a koľko ľudí sa chce uliať. Mali sme, samozrejme, v tom svojom portfóliu aj občanov, ktorí neboli v uniforme. Boli to väčšinou bývalí vojaci, vojenskí príslušníci, ale aj iní, takže bol to štandardný obvod. Mali sme okolo 2 500 pacientov. Boli dni, kedy bolo pacientov viac a kedy menej. Záleží od chrípkových stavov, črevných príhod, na vojenskom útvare bývali chlapci spolu, ale myslím, že nič čo by sa vynikalo dnešnému štandardu.

Zdravie rodiny vo všeobecnosti riešia ženy alebo najčastejšie to tak býva. Ako je to u vás, keď ste lekár? Riešite, kto bol na „preventívke“ z rodiny, dohliadate na to, aby boli všetci v poriadku?

Máte úplnú pravdu, rieši to manželka. Vyháňa nás všetkých na „preventívky“ či už zubné, všeobecné, kontroly očí a iné. Áno, ja som v tomto taký neporiadny, potrebujem potlačiť niekedy.

Uhm, obuvníkove deti chodia bosé aj v tom vašom prípade?

Áno.

Vrátiť sa k všeobecnému lekárstvu je jedna z možností, ktorá ma na dôchodku možno čaká. Konečne by som mohol reálne pomáhať reálnym ľuďom.

Aký ste pacient alebo poistenec? Staráte sa o to svoje zdravie?

Myslím si, že áno. Dlhé roky som pomerne aktívne športoval a aj tým, že som bol na takých funkciách, ako som bol, je mi pohyb blízky. Jasné, že posledné dva covidové roky a teraz tento rok vo funkcii sú možnosti trošku obmedzené, ale snažím sa udržiavať nejakú hmotnosť aj sa primerane stravovať. Dodržiavam všetky veci ohľadom „preventíviek“, nevybočujem až tak veľmi zo zdravého priemeru.

Ako ste sa dostali k armádnemu lekárstvu a prečo práve táto voľba?

Možnosti v tej dobe boli obmedzené a prijatie na vojenskú školu bolo pravdepodobnejšie, tak som sa dostal na štúdium vojenskej medicíny do Hradca Králové a nikdy som to neľutoval. Kariérny rozvoj v ozbrojených silách je tak isto celkom široký, pokiaľ má človek záujem. Dá sa tam postupovať určitými spôsobmi, či už odbornými v rámci vojenských nemocníc, alebo manažérskymi v rámci velenia vo vojenskom zdravotníctve. Istý čas som robil lekára, ako som povedal v Žiline na 5. pluku špeciálneho určenia. I tam boli možnosti pomerne široké od rôznych typov výcvikov až po skoky padákom, vzhľadom na to, že Ozbrojené sily Slovenskej republiky participujú aj na niektorých misiách a bol som vyslaný viackrát aj do zahraničia, takže pre mňa to bolo zaujímavé.

Tie misie zaujímajú aj mňa. Skúste nám to trošku priblížiť – ako si pôsobenie armádneho lekára niekde na misii môžeme predstaviť? Je to také niečo ako seriál M*A*S*H?

Dá sa to predstaviť aj tak, možno v trošku inej forme. Prvá misia bola v Sýrii, bola to misia OSN, kde jednotky OSN kontrolovali nárazníkové pásmo medzi Izraelom a Sýriou. Boli sme súčasťou rakúskeho kontingentu a práca spočívala v tom, že sme sa striedali v službách s rakúskymi kolegami, prvotná úloha bola zabezpečovanie zdravotnej starostlivosti príslušníkom misie. Predstavovalo to niekoľko tisíc vojakov, ale každý jeden kontingent má svojho lekára, my sme zabezpečovali nejaký sektor, ale keď to poviem zjednodušene, tak tej práce s vojakmi nebolo veľa. Nejaké akútne štandardné veci, občas menej závažný úraz, lebo závažnejšie sa transportovali do Izraela, ale väčšina práce bola vzhľadom k tomu, že v Sýrii nebolo štátne zabezpečenie na úplne najlepšej úrovni, tak väčšinu času sme ošetrovali domácich obyvateľov. Táto misia tam bola zavedená už vtedy, keď som tam prišiel, trvala viac ako dvadsať rokov, takže postupy už boli pomerne jasné, my sme tam boli akurát nový národ, ktorý sa do danej misie inkorporoval. Veci bežali tak ako predtým, len sme tam boli nová jednotka, ktorá striedala časť rakúskeho práporu, a potom sme to po nich prebrali.

Druhá misia bola už trošku vojnovejšia. Tá bola v Iraku tesne po skončení druhej irackej vojny, tak isto sme sa pridali do koalície štátov, ktorá tam vyslala svoje jednotky. Prvotnou úlohou našej jednotky bolo odmínovanie, či už sektorové v nejakých častiach Iraku (zväčša ropovody alebo infraštruktúra). Dôležité bolo, aby sa rozbehla iracká ekonomika, lebo jednotky, ktoré tam boli predtým, zamínovali veľké plochy, či už tam, kde boli rafinérie, alebo ropovody atď. Jednotiek, ktoré to robili, tam bolo viac. Hlavnou mojou úlohou s kolegami zdravotníkmi bol dozor. To bol predpis, že pri takýchto nebezpečných prácach tam musí byť zdravotnícke zabezpečenie. S kolegom sme sa striedali pri zabezpečovaní tejto činnosti. Našťastie, nestal sa žiadny závažnejší úraz, ale keďže sme v prvej fáze operácie boli jediní lekári, tak sme zabezpečovali chod celého jedného kempu. Mali sme vojakov z iných kontingentov, miestnych, ktorí pomáhali v kempe pri budovacích prácach a asi si viete predstaviť krajinu po dvoch vojnách, ako vyzerala, takže väčšina práce bola ošetrovanie vojakov, miestnych obyvateľov. Stalo sa, že sme zažili aj mínometné útoky, vojnové zranenia, a to už boli viac vojenské zážitky.

Áno, problémy sú, nikto ich nechce kamuflovať ani natierať celý systém naružovo, ale vieme o nich. Snažíme sa ich riešiť.

Zmenila vás táto skúsenosť v nejakom ohľade?

Myslím si, že to zmení každého človeka, v tom pozitívnejšom vnímaní sa dá povedať, že si človek uvedomí, ako je nám tu na Slovensku dobre. Naše žabo-myšie vojny sú smiešne oproti tomu, čo musia ľudia zažiť v takýchto nestabilných krajinách, vo vojnových konfliktoch a viem si živo predstaviť aj Ukrajinu, akým spôsobom tam dnes ľudia musia žiť a s čím sa musia vyrovnávať. Keď je tretina ich územia vo vojnovom konflikte, tak to asi nie je nič príjemné...

Kariérne ste postupovali ďalej, stali ste sa hlavným lekárom ozbrojených síl Slovenskej republiky, veliteľom vojenského zdravotníctva a riadili ste aj ústrednú vojenskú nemocnicu v Ružomberku a možno si naši poslucháči spomenú na obdobie, tuším to bol rok 2020 a pandémia na Orave. Vtedy bola práve táto časť Slovenska tou najviac zasiahnutou a práve vy a ľudia pod vaším velením ste tomu čelili. Ako si na toto spomínate?

Pandémia mala z môjho pohľadu tri časti. Prvá časť od roku 2020 – na základe rozkazov z ministerstva obrany a po uznesení vlády sme sa podieľali na opatreniach súvisiacich s plošným testovaním a ešte úplne na začiatku to boli opatrenia súvisiace s testovaním v marginalizovaných komunitách. Pomáhali sme zabezpečovať zdravotnú starostlivosť komunitám, ktoré boli v karanténe, takže sme testovali, prevážali pacientov do nemocnice, plošne sme testovali v marginalizovaných rómskych komunitách a v iných vylúčených skupinách, podieľali sme sa na zriaďovaní táborov pre bezdomovcov, to všetko mali na starosti ozbrojené sily. Druhá časť covidovej pandémie pre mňa ako pre riaditeľa nemocnice, bolo plošné testovanie v niekoľkých kolách, kde všetci zdravotnícki pracovníci, ktorí to robili na tých 5 500 odberových miestach, boli zamestnanci ústrednej vojenskej nemocnice. S tým boli spojené ďalšie úlohy od distribúcie dodatkov zmlúv, a potom ich vyhodnotenie a odmenenie tých, ktorí dané výkony robili. Tretiu časť som vnímal priamo ako minister zdravotníctva. Zaoberal som sa komplexným riadením pandémie.

Ako sme podľa vás zvládli pandémiu covidu doteraz?

Viete, dnes je ľahké povedať, že toto nebolo dobré. Sú rôzne rozporuplné názory napríklad na plošné testovanie, ale vtedy, keď sa konalo, hovorili samotné štúdie o niečom inom. Boli sme jedna z mála krajín, ktorá to urobila, čím čiastočne krivku pozitívnych prípadov sploštila. To, že sa to opäť vrátilo na úrovne predtým, bolo ťažké predpokladať, nakoľko s tým nemal skúsenosti celý svet a každý štát k tomu pristupoval inak od veľmi benevolentného prístupu až po veľmi striktné. To vidíme na príklade Číny, že opatrenia sú doteraz veľmi prísne, takže povedať, že toto bolo dobré a toto zlé, je dnes veľmi ľahké, ale vtedy sme mali obmedzené množstvo informácií, s ktorými sme pracovali. Dnes by sme možno niektoré veci robili inak, ale dnes sú varianty vírusu iné, nebezpečnosť je nižšia, máme tu nejaký stav zaočkovanosti a kolektívnej imunity. Predtým sme mali nulovú imunitu, neboli žiadne vakcíny a klinické prejavy nebezpečnosti vírusu boli podstatne horšie. Myslím si, že všetky krajiny robili v zásade podobné opatrenia možno s nejakými predstihmi v podobe pár týždňov, niekde boli prísnejšie, niekde menej, ale epidemiologické možnosti ako znížiť šírenie infekcií sú v podstate všade rovnaké (treba znížiť počet ľudí, ktorí sú na jednom mieste, obmedziť cestovanie, návštevy). V rôznych variantoch to prevádzkovali krajiny podobne, my sme tu mali zavedený covid semafor, ktorý relatívne dobre fungoval nejakú dobu, bola tam nejaká predikcia vývoja, keď sa okres zhorší alebo zlepší, tak sme vedeli, čo nás čaká. Možnosti boli rôzne, ale ja nevidím nejakú zásadnú chybu, ktorú by tento štát spravil. Ak si pozrieme aj iné štáty, tak počty nakazených a bohužiaľ aj úmrtí, sú v princípe rovnaké. Opatrenia boli také, aké boli a myslím si, že bol celý svet prekvapený a celý svet tápal v tom, čo treba robiť a čo netreba robiť.

Naše žabo-myšie vojny sú smiešne oproti tomu, čo musia ľudia zažiť v takýchto nestabilných krajinách a vo vojnových konfliktoch.

Vy ste mali covid?

Nemal som nikdy. Ani som sa zle necítil, napriek tomu, že som sa hýbal v rôznych destináciách od nemocníc až po rómske osady, a aj keď som sa párkrát cítil horšie a spravil som si test, nikdy som nebol pozitívny.

Máme druhú polovicu augusta, ako vidíte pokračovanie tohto covidového príbehu po prázdninách?

Vidím to podobne ako to, čo končí teraz. Podľa našich analýz je letná vlna za svojím vrcholom, takže sa nám znižuje percento pozitivity v PCR testovaní, znižuje sa nám počet ľudí v nemocniciach, väčšina pacientov, ktorí sú v nemocniciach, nemajú ten primárny covid, čiže prídu do nemocnice na štandardný výkon a pri ňom sa zistí, že sú pozitívni. Nevedia o tom, nemajú žiadne príznaky a niečo podobné očakávame aj na jeseň, nemalo by sa to prejaviť na bežnom živote obyvateľov nejakými opatreniami, ktoré by smerovali k sprísneniu. Nevylučujem, že s nástupom detí do škôl sa môžu objaviť ohniská, či už v školách prípadne po kontakte s deťmi aj na niektorých pracoviskách, ale malo by to byť riešiteľné a verím, že to bude riešiteľné opatreniami, ktoré sú štandardné napr. pri chrípkových epidémiách, takže zatiaľ si myslím, že plošné opatrenia nebudú potrebné.

Ako to vidíte s očkovaním?

Tak to očkovanie je na zodpovednosti každého človeka. My sme ani predtým a nebudeme ani teraz niekoho nútiť a nariaďovať mu sa očkovať. Všetci sme videli a vidíme, že funguje, krajiny, ktoré majú vyššie percento zaočkovanosti, majú tie vlny menej výrazné, i keď pri rýchlosti šírenia týchto posledných variant omicronu je schopnosť nakazenia sa tak vysoká, že asi každý s tým prišiel do kontaktu, takže nejakú imunitu má. Aj moji kolegovia hovoria, že je potrebné chrániť senzibilné vrstvy obyvateľstva, to znamená staršie ročníky 50+, čo sa týka aj mňa, som teraz zistil. Asi je to na rozhodnutí každého človeka, akým spôsobom chce chrániť seba, svoje okolie, a ak sa niekto cíti chorý, je potrebné, aby si spravil test a z ohľaduplnosti k ostatým zostal pár dní doma alebo keď už teda musí vyjsť von, tak s respirátorom. To sú veci, ktoré sa v Ázii bežne dejú a diali sa aj pred covidom. Ľudia, ktorí boli chorí, tak si ohľaduplne nasadili ochranné prostriedky či už do práce, alebo do prostriedkov hromadnej dopravy tak, aby ochránili iných. To je vec, ktorú nás naučil covid. Som chorý a je jedno, či mám covid, chrípku, alebo nejaké iné ochorenie, potrebujem niekam ísť, som schopný? Nemám vážne príznaky? Dám si rúško, aby som ochránil ostatných.

Vám ale nestačilo, čeliť tomuto covidovému šialenstvu iba v Ružomberku v nemocnici, ale prijali ste ponuku, byť ministrom zdravotníctva. Pamätáte si ešte na ten okamih, keď vám ktosi zavolal prvýkrát a toto vám povedal? Kto to bol, kde to bolo?

Pamätám si to veľmi presne, bolo to, keď som išiel zo Žiliny zo stretnutia na samosprávnom kraji, kde sme boli riaditelia nemocníc a dohadovali sa na ďalšom riešení. Vracal som sa a volal mi pán minister Naď. Spýtal sa ma, kde som, odpovedal som, že v aute, na čo vraví, nech zastanem niekde pri ceste a vyjdem z auta von, alebo nech radšej sedím.

Aká bola vaša reakcia?

Nepovedal som hneď, že áno. Dostal som pár dní na rozmyslenie, pretože to musíte prebrať aj s rodinou a s najbližšími kolegami. Najdôležitejšia bola ale rodina, no po štyroch dňoch som volal pánovi ministrovi, že áno.

Ako na to reagovala pani manželka?

Myslel som si, že mi povie, že nikam nejdem a je to vybavené, ale podporila ma v tom. Vedela, že je to výzva, rozumie tomu a povedala, že sa nemám báť, o domácnosť sa postará a že keď som dostal takúto ponuku, treba ju využiť.

Každopádne je to najťažší rezort, v tomto období určite. Situácia, v ktorej ste preberali ministerstvo, bola (akoby sme to jemne povedali)... hrozná. Najmä kvôli covidu, čo vás presvedčilo?

Ja som to už povedal viackrát, že slovenský národ vie komentovať všetko možné aj hovoriť riešenia, ako by to bolo možné spraviť, len keď to treba spraviť, tak sa ten človek nenájde. Povedal som si, že to nebudem komentovať. Samozrejme, niektoré rozhodnutia boli také, aké boli, no myslím si, že každý ich robil v dobrej viere, že budú fungovať.

Čo sa vám za ten rok podarilo presadiť alebo dosiahnuť z toho, s čím ste tam nastupovali?

Nechcem nikoho uraziť ani nikomu ísť do svedomia, ale očkovanie je primárne záležitosť všeobecných lekárov, takže to malo začať tam. Všetky tie záležitosti ako očkovanie v nemocniciach, a potom vo veľkokapacitných centrách mali byť až následné. V prvom kole bolo treba vyriešiť logistiku vakcín pre všeobecných lekárov a potom detských, ktorí bežne očkujú. Veľa legislatívnych problémov vznikalo v tom, že očkovaný a personál vstupujú do nejakého vzťahu, hoci hovoríme o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, stále je to právny vzťah medzi pacientom a lekárom. Vznikalo mnoho problémov, pretože to bolo treba nejako ošetriť a aby to bolo legislatívne čisté, tak najlepší spôsob bol ten, aby lekár, ktorý očkuje, už mal vzťah s pacientom, ktorého lieči. Väčšina lekárov si svojich pacientov pozná, dalo by sa lepšie filtrovať pacientov, ktorí sú imunokompromitovaní, ktorí majú ťažké ochorenia, a potom podľa veku, lebo ako som povedal, lekár svojich pacientov pozná.

Vie, aká je ich veková štruktúra, kto má akú chorobu aj manažovanie by bolo z tohto hľadiska ľahšie, aj keď by to bol, samozrejme, veľký nápor na všeobecných lekárov. A potom, keď bol dostatok vakcín a očkovanie sa rozbehlo, bolo potrebné zvýšiť počty vo veľkokapacitných centrách. Tam sa osvedčila spolupráca so samosprávnymi krajmi, ktoré boli veľmi aktívne a veľmi napomáhali, za čo im patrí vďaka. Zvyšovali sa kapacity aj na PCR testovaní, niektoré sa rozbiehali veľmi pomaly, takže tých vecí bolo viac. Ono, niektoré boli rozbehnuté, len bolo potrebné ich trošku nejakým spôsobom zrýchliť a urobiť nové procesy, ktoré by zvýšili počet možností očkovania.

Našťastie, nemáme tu iba covid, máme tu aj iné problémy, napríklad málo lekárov, málo sestier, nízke platy, tým pádnom nespokojní zdravotníci aj pacienti a toto je určite iba časť krízových bodov, ktoré máte na to do liste na ministerstve. Čo vidíte vy ako najväčší problém zdravotníctva na Slovensku? Ak sa na to pozriete možno ako neminister, ako občan tejto krajiny, čo vás vytáča na tomto našom systéme?

V zásade ste pomenovali všetky problémy správne, ony jedny s druhými súvisia. To čo som hovoril od nástupu na túto pozíciu, to že robíme nejakú optimalizáciu siete nemocníc, to že sa snažíme centralizovať vysokošpecializované pracoviská, otázky ohľadom platov budú stále na programe a myslím si, že dospejeme k nejakému výsledku v krátkej dobe, to sa musíme skôr na to pozrieť filozoficky. Sú dve veci, na ktoré by sa mal národ pozrieť a trochu si vstúpiť do svedomia, a aj ministerstvo zdravotníctva. Prvá vec je cesta pacienta. Skrátka, dnes pacienti kolujú rôznym spôsobom. Často sa deje, že sa povie pacientovi, aby si našiel špecialistu, vybavil si vyšetrenie, CT, MR. Potrebujeme proces, ktorý bude kontrolovaný, nebudú tam vznikať duplicity a pacient nebude posielaný z bodu A do bodu B zbytočne, to je jedna vec, ktorá sa musí zlepšiť. Musí byť jasné od akého všeobecného lekára ide pacient – a kam ide tak, aby to bolo rýchle, efektívne, aby s tým mal pacient čo najmenej starostí a aby ho systém cez to viedol. Nie každý má niekoho známeho, nie každý sa vie presadiť, a potom keď na to pacient rezignuje, o to horší bude jeho stav, ktorý bude zanedbaný a jeho liečba je v zásade oveľa drahšia.

Slovenský národ vie komentovať všetko možné aj hovoriť riešenia, ako by to bolo možné spraviť, len keď to treba spraviť, tak sa ten človek nenájde.

Druhá vec, ktorá sa musí zmeniť a tiež sa nepočúva veľmi dobre – zdravotníctvo nie je bezplatné, stojí veľmi veľa peňazí, je to niekoľko miliárd ročne a myslieť si, že každý pacient, ktorý vstúpi do systému, bude špičkovo vyšetrený, dostane vyšetrenia akéhokoľvek typu... Viete, keď som bol štandardným lekárom ešte ja, tak bol vrcholom zobrazovacích metód röntgen. Dnes je to CT, magnetická rezonancia, tomografia a tak ďalej, to sú všetko veci, ktoré stoja veľa peňazí, či už kvôli školeniu personálu, ale aj samotná technika stojí veľa peňazí a ešte aj rýchlo starne. Vývoj je v tomto smere veľmi rýchly a určite objemy, ktoré štátny rozpočet prideľuje, nestíhajú tomuto rastu nákladov, ale to nestíha žiadna krajina, a preto musíme začať reálne hovoriť o spoluúčasti pacienta. Nehovorím o spoluúčasti na tom, že si bude hradiť operáciu, ale o spoluúčasti typu využívanie nadštandardných služieb. To znamená, pred časom bola reč o ambulantných pohotovostných službách. Viete, prísť k lekárovi s tým, že už ma dva týždne niečo bolí, ale nemám čas, lebo chodím do práce, tak navštívim pohotovostnú službu v popoludňajších hodinách, je skrátka plytvanie systému. Na to je iný systém, ktorý toho pacienta rieši a tento nadštandard by asi nemal stáť dve eurá, mal by stáť podstatne viac.

To sú tak isto veci, ktoré treba filtrovať a pracujeme na nich aj s poisťovňami, aby ľudia... viete, nepáči sa mu vyšetrenie u jedného lekára, ide k ďalšiemu a ďalšiemu. Áno, každý má názor na iný názor, ale nie na šiesty názor. To sú veci, ktoré systém zaťažujú a ruka v ruke s tým ide personál, ktorý je preťažený, potom sa niekedy správa k pacientovi tak, ako sa správa a do toho nedostatok personálu spôsobuje to, že aj kontakt, ktorý si pacient predstavuje, asi nie je dobrý. Zdravotníkom sa nedá nič vyčítať pri ich počte a nárokoch na ich činnosť, je zázrak, že to ešte celkom slušne funguje. Takže tieto dve veci: cesta pacienta, aby sa vyšetrenia neduplikovali, aby bol pacient jasne vedený tým, čo ho čaká, kde a kedy to bude absolvovať. Potom, samozrejme, vzhľadom k náročnosti vyšetrovacích metód, operačných výkonov a tak ďalej je asi naivné si myslieť, že nejakým gigantickým spôsobom zvýšime vstupy do systému. Buďme realisti, ekonomická situácia je taká, aká je a myslím si, že tu bude dostatok starostlivosti s cenami energií, s infláciou, možno s ekonomickou recesiou, takže myslieť si, že máme na to, aby sme každý rok dali miliardu naviac do zdravotníctva, to asi nebude možné.

Treba odbúrať veci, ktoré systém zaťažujú, čiže duplikované vyšetrenia, opakované odbery, a to je tiež vec, na ktorej pracujeme s VšZP, aby vznikol systém e-labu, aby každý lekár videl, aké má každý pacient spravené vyšetrenia, nebudú sa tak duplikovať a následne sa budú šetriť zdroje, ktoré môžu byť použité na niečo iné. Na rovinu si musíme ale povedať, že ďalšou z vecí je aj spoluúčasť pacienta. Hlavne v prípadoch, napríklad u zubára, pokiaľ nemá spravenú preventívnu prehliadku, tak bude to vyšetrenie niečo stáť.

Jednou z vašich tém je aj duševné zdravie Slovákov, covid nami poriadne zamával. Všetko čo sme zažívali, strach z choroby, sociálna izolácia, existenčné problémy. Ako chcete podchytiť túto problematiku?

Plán obnovy kladie veľký dôraz na duševné zdravie a ja som za to veľmi vďačný, že nám to umožní vybudovať systém, ktorý by mal poskytovať ľuďom, ktorí budú potrebovať túto pomoc, komplexný servis. Počnúc psycho-sociálnymi centrami, zvýšením ich počtu, sú tam programy na edukáciu personálu, ktorý potrebujeme či už doma, alebo v zahraničí, a potom výstavba nových lôžok pre deti a dospelých na klinikách psychiatrických oddelení. Myslím si, že tento komponent z Plánu obnovy nám umožní veľmi dobre vybudovať systém, na ktorom, keď budeme stavať v ďalších obdobiach, tak by sa malo duševné zdravie výrazne zlepšiť.

Čo hovoríte po roku vo funkcii ministra zdravotníctva na túto prácu. Sklamaný?

Sklamaný určite nie. Ja si myslím, že okrem riešenia covidu sa podarilo aj veľa ďalších vecí, veď sme prijali zákony, ktoré hovoria o začatí procesu transformácie zdravotníctva, nechcem povedať, že reforma. Tieto zákony vytvárajú legislatívny rámec, aby sme mohli postupovať ďalej. Teraz pracujeme na rôznych vykonávacích predpisoch a ďalších veciach, ktoré s tým súvisia, treba tam nájsť konsenzus. Ten všetci chceme, aby sa zdravotníctvo zlepšilo. Táto práca v tejto chvíli dáva zmysel, pretože sa naštartovalo niečo, čo by mohlo v priebehu rokov priniesť pomerne pozitívny výsledok pre pacienta, pretože v prvom rade tu ide o neho. Súčasne sú to ďalšie veci, ktoré sa týkajú liekovej politiky, v najbližšej dobe sa idú riešiť ďalšie veci, ktoré sa týkajú poisťovníctva, elektronizácie zdravotníctva atď. Podľa mňa je tých procesov našliapnutých veľmi veľa, takže sa nenudíme.

Nenudíte a evidentne vás to aj baví. Čo najviac a čo máte na tejto práci najmenej rád?

Sú to veci, ktoré sú celkové. Áno, niečo sa podarilo, vláda schválila, parlament schválil, tak máme hmatateľný výsledok v podobe nejakého zákonu, ale stále je to iba teória, ktorú potrebujeme pretaviť do praxe. Ja chodím pomerne veľa aj po nemocniciach a som v kontakte aj s vyšším personálom, pravidelne chodím aj do Ružomberka, veď sa tam asi jedného dňa vrátim. Mám taký pocit, že zdravotnícki pracovníci nie sú až takí nespokojní, ako sa to možno niekedy v médiách prezentuje. Myslím si, že každý kto sa venuje zdravotníctvu a vydržal tam pár rokov, už svoju prácu berie ako poslanie. Áno, problémy sú, nikto ich nechce kamuflovať ani natierať celý systém naružovo, ale vieme o nich, snažíme sa ich riešiť. Počul som veľa kritiky v nemocnici aj na iných pracoviskách, ale rovnako veľa aj povzbudzujúcich a pochvalných slov, takže to je to, čo mňa osobne teší.

Ako ste už spomenuli, na Slovensku je veľmi veľa mudrlantov, ktorí vedia robiť to, čo robíte vy oveľa lepšie a efektívnejšie a majú omnoho úžasnejšie nápady. Na tento rezort špeciálne a najmä v posledných rokoch sa vznáša veľmi veľa kritiky, ako sa s týmto dokážete vysporiadať? Ako to dokážete odfiltrovať?

Záleží od koho kritika príde a akým spôsobom je podaná. Dosť často sa paušalizuje, z jedného (možno aj ojedinelého) prípadu sa spraví komplexná kauza, ktorá tvrdí, že takto to je, a pritom ide o ojedinelý prípad, ktorý sa môže stať, ale v žiadnom prípade nekopíruje realitu. V takejto funkcii je potrebné rátať s kritikou, takže vypočujem si ju, snažím sa si ujasniť, či je to objektívne, alebo nie, poradíme sa s kolegami, pretože nie som na ministerstve sám. Je tam veľmi veľa kompetentných ľudí, ktorí skutočne dobre vedia, čo majú robiť a ako to majú robiť. Poďakovanie za to, že sa veľa vecí podarilo, patrí aj im. Kritika je, ale myslím si, že sa s tým dá vyrovnať.

Ako to robíte, že ste vždy taký pokojný a nad vecou. V politike je toľko emócií a vás človek ešte nikdy nevidel nahnevaného. Máte za sebou nejaký tréning alebo ste takto vyrobený?

Tak ako som povedal v úvode, sú štáty, ktoré sú na tom horšie ako my, takže niekedy si robíme zle sami sebe. Som takýmto spôsobom nastavený.

Potrebujeme proces, ktorý bude kontrolovaný, nebudú tam vznikať duplicity a pacient nebude posielaný z bodu A do bodu B zbytočne.

Ale predsa len, dokáže vás niečo alebo niekto vytočiť? A ak áno, čo je také, že už vám stúpa tlak?

Stane sa, ale neprejavuje sa to tak, že by som niekde dupal alebo kričal. Nie je to len v práci, ale aj keď synovi vysvetľujem 26. krát to isté a nevie to pochopiť, tak to ma dokáže niekedy donútiť aj k zvýšeniu hlasu, ale to už tiež dlho nebolo, ale párkrát sa to stalo. Nejaké takéto opakované vysvetľovanie s tým, že sa rozprávate s druhou stranou a nevyzerajú, že by počúvali a už vôbec tak nekonajú, že by to počuli. Toto ma vie nahnevať, ale nebýva to často.

Ako zvládate spolu s rodinou odlúčenie? Vy chodíte do Bratislavy na týždňovky.

To som robil v svojej kariére aj predtým, už sú zvyknutí.

Stojí táto práca za to?

V tejto chvíli, keď sú deti už trochu väčšie, tak áno, dá sa na to zvyknúť. Vieme, že je to na nejakú dobu určitú. Sme s manželkou dohodnutí, stará sa o celú domácnosť aj záhradu, za čo jej touto formou takisto ďakujem. Cez víkend, keď mám čas, sa snažím pomáhať, čo sa dá, takže snažím sa tú novovybudovanú záhradu, ktorú sme dokončili minulý rok, udržiavať a pokračovať v tom, aby vyzerala pekne. Občas si niečo prečítam, občas nejaký film, ale na takéto aktivity už cez víkend nezostáva veľa času. Človek chce stráviť čas aj s rodinou, niekedy prídu aj rodičia, inokedy priatelia, takže víkendy sú také celkom spoločensky plné.

A čo vaše deti. Idú vo vašich zdravotníckych šľapajách alebo ako to vidíte?

Najstarší syn sa vybral kybernetickou cestou, ale zatiaľ je stredný syn nastavený tak, že by išiel študovať stomatológiu. V tom ho budem podporovať.

Zdravotníctvo zostáva v rodine.

Áno.

Ja som si aj trošku u vás na ministerstve zisťovala, aký ste šéf, sondovala som tam, mám tam nejaké svoje zdroje. Ste zvedaví, čo o vás povedali?

No čujme (smiech).

Opísali vás jedným slovom – špičkový. Niektorí ešte dodali, že veľmi vtipný a taký pohoďák. Vás majú tí ľudia radi.

Určite je to lepšie, ako sa s niekým hádať. Snažím sa vyjsť s každým podobrom a keď to vníma aj opačná strana rovnako, myslím, že by nemali byť problémy.

To som chcela dodať, že čo vysielate, to aj prijímate, ale ak sa s nami môžete podeliť o vašu manažérsku či skôr životnú filozofiu – ako žiť? Ako pôsobiť aj ako manažér alebo ako vykonávať akúkoľvek pozíciu, aby bolo v práci dobre? Aby vás ľudia vnímali dobre a všetkým bolo fajn?

Životná filozofia vychádza z toho, že som študoval medicínu a dlhé roky som robil lekára, ide o pomáhanie ľuďom, je to poslanie. Čo sa týka manažérskej funkcie, na to už asi prišlo veľa ľudí, treba sa obklopiť šikovnejšími ľuďmi ako ste vy, dať im priestor, a potom sa prezentovať výsledkami ich práce. Každému je potrebné nájsť správnu pozíciu, dať mu zodpovednosť a veriť návrhom, ktoré prinesie. Potom ich aj presadiť, moja práca nie je vymýšľať všetko do detailu. Na to sú tu ľudia, ktorí to vedia a rozumejú tomu a moja práca je to potom presadiť.

Vaša práca je koordinovať to.

Koordinovať, a potom presadiť.

Ako podporujete a motivujete ľudí, aby boli zapálení pre svoju prácu, čo sa vám osvedčilo?

Viete, ja nevyžadujem, aby bol niekto v práci od siedmej do pol tretej alebo do pol štvrtej, keď výsledky, ktoré majú byť, sú v termíne, ktorý je v poriadku, tak ja nemám potrebu niekoho kontrolovať, či sedí v práci, alebo nesedí. Termíny sú jasné, úlohy tiež, nesnažím sa do toho nejako vŕtať, ako to spravia. Úloha je daná, všetci vedia, čo majú robiť. V princípe je to asi o tom, dať ľuďom nejakú voľnosť, povedať im, že toto musí byť hotové dovtedy a výstupy očakávam takéto, a potom pokiaľ sa dá, nie som zástancom nejakého rovnostárstva. Ak niekto pracuje a výsledky jeho práce hovoria, že tú prácu odviedol špičkovo a strávil nad tým veľa času, tak patrí k tomu aj nejaká odmena. Snažím sa, aby bola nadštandardná u tých, ktorí si to zaslúžia.

Táto práca je psychicky určite veľmi náročná už len vzhľadom k zodpovednosti, ktorú máte vo svojej funkcii. Ako ventilujete toto napätie, stres a niekedy asi aj hnev, aj keď na vás to nie je vidno, že sa hneváte, aby ste si udržali duševné zdravie v pohode?

Počas týždňa, ktorý som v Bratislave, si to ani neuvedomím, ujde to rýchlo. Cez víkend sa snažím vypnúť (sa) úplne, nájsť si nejaký program, ktorý ma rozptýli, i keď človek na to stále podvedome myslí. Občas sú cez víkend telefonáty, inokedy zase víkendové akcie, nedá sa to paušalizovať, že úplne každý víkend, ale väčšinou tým spôsobom, že sa snažím vypnúť inou činnosťou, najlepšie úplne nesúvisiacou. Jednoduchá, monotónna fyzická práca.

Spomínali ste aj knihy. Máte tip na nejakú dobrú, ktorú ste mali naposledy v rukách?

V posledných mesiacoch nebolo toľko času na knihy, ale zaujímajú ma dva smery. Prvý je historická literatúra, v poslednej dobe sú veľmi dobré knihy od Timothy Snydera. Zaoberá sa dejinami východnej Európy od 2. svetovej vojny, takže úplne neznáme veci pre mňa a druhý smer je taký, keď chce človek ozaj relaxovať. Detektívky, celkom rád čítam severské krimi.

Máte málo drámy na tom ministerstve? :-)

Tak človek sa zahĺbi do deja a nemyslí na iné veci. K filmu som sa už dlho nedostal, naposledy sme sa s manželkou chystali do kina na Bonda, ktorého mám rád, pretože nič z toho nie je pravda, a ani to nie je možné, ale dobre to vyzerá. Tak v ten deň, keď sme mali kúpené lístky, bolo to ešte minulý rok na jeseň, prišla návšteva rôznych inak mysliacich občanov protestovať pred náš dom, takže to skončilo trochu inak a do kina sa nešlo. Odvtedy som ani neobjavil žiadny film, bola pandémia a ponúkané filmy nepatrili medzi tie, ktoré by som chcel vidieť. Akčné filmy z vojenského prostredia si rád pozriem, lebo mi to pripomína staré časy.

Keby ste dnes dostali ponuku, stať sa ministrom zdravotníctva, po skúsenostiach, ktoré už máte, prijali by ste ju?

Skúsenosti sú také, že to čo som spravil pred rokom a pol, to bol riadny skok do vody. V žiadnom prípade to nevnímam ako politickú funkciu, beriem to ako odbornú funkciu a do budúcna by som musel vedieť, s kým by som pracoval a akým spôsobom to bude podporované.

Už ste to tak trošku naznačili, kde sa asi vidíte v najbližších rokoch, možno po skončení tejto funkcie. Aké sú vaše plány a vízie?

V Ústrednej vojenskej nemocnici sa rozbehlo veľa projektov a pokiaľ sa tam vrátim, dúfam, že áno, tak by som ich rád dokončil.

Celý rozhovor si môžete vypočuť v našom podcaste Všeobecne o zdraví:

          



Partneri portálu

  • Logo partnera
  • Logo partnera