Depresia je choroba, ktorú je treba liečiť

Redakcia Depresia je choroba, ktorú je treba liečiť 03.11.2022

Má dve zdravé deti, skvelého manžela, robí to, čo ju baví, z médií ju poznáme ako veselú kopu a napriek tomu bol jej život naplnený aj smútkom, strachom a panickými atakmi. Čo bolo ich spúšťačom, kedy a ako začala liečiť svoju dušu a čo ju naučila táto životná etapa? Prečítajte si inšpiratívny rozhovor so speváčkou Katkou Koščovou.

Boľavá duša, depresie, úzkosti, to sú citlivé a pre niekoho možno veľmi ťažké témy. Priam by som povedala, že sú to intímne otázky, o ktorých sa väčšinou nerozprávame ani s tými najbližšími, sú tam zábrany, nie to ešte so širokou verejnosťou. O to viac si vážim, že si prijala moje pozvanie a rozhodla si sa porozprávať nám o svojej osobnej skúsenosti s týmito ťažkými témami. Celé Slovensko ťa začalo spoznávať vďaka tvojmu jedinečnému titulu Slovenská Superstar z roku 2005. Asi tam niekde sa začali ťažkosti, o ktorých dnes chceme hovoriť. Ako si spomínaš na toto obdobie?

Bolo veľmi hektické a dialo sa veľmi veľa vecí, vtedy som nestihla úplne spracúvať všetko, čo sa dialo. Mali sme fantastický tím, to hovorím stále, ktorý sa o nás krásne staral a držal nás v takej peknej bublinke, horšie to začalo byť vtedy, keď sme sa už postavili na vlastné nohy a ochranná bublinka praskla. Vtedy vyšli na povrch nepekné veci, rozbiehali sa sociálne siete, už sa dalo na internete diskutovať, čo som nikdy predtým nerobila. Doma sme mali iba jeden počítač, na ktorom som si robila seminárne práce do školy, neviem ani, či sme boli v tom čase pripojení na internet. Donieslo sa mi ale, čo písali ľudia, čo sa im na mne nepáčilo, že som taká a hentaká.

Ja som vôbec nerozumela tomu, čo to je za potreba nejakých anonymných ľudí, vypisovať, že ma poznajú osobne. Kto to môže byť? Vznikla vo mne taká paranoja, že čo ak naozaj poznám toho človeka a on o mne píše takéto hrozné veci. Bol to strašný pocit, lebo ja som dovtedy bola vždy pozitívne naladená, veľa ľudí si ma za to aj doberalo, že vidím svet stále cez ružové okuliare, že vždy na všetkom vidím len to dobré. Zrazu sa mi to začalo trošku rúcať, mala som pocit, že potrebujem ochranu alebo sa aspoň pred ľuďmi skryť. Nedalo sa to, lebo v tej dobe som bola veľmi exponovaná, takže to bol veľmi ambivalentný pocit, že na jednej strane mám šancu robiť to, čo milujem, skladať vlastné piesne a možno sa tým aj živiť. No na druhej strane tam bol stále ten pocit, že sa chcem pred ľuďmi skryť a že nechcem byť vôbec na dosah. Bilo sa to vo mne.

Mala som pocit, že ma médiá zredukovali len na takú ohavnú bytosť, čo sa nevie obliekať, má príšerný vkus, priberá, ktorá kedysi vyhrala Superstar, a to je všetko.

To si my, ľudia, ktorí žijeme v takom normálnom, anonymnom svete, nevieme ani predstaviť. Už to je nepríjemné, keď sa dopočujem, že kolegyňa niečo utrúsila na moju adresu a neviem si predstaviť, že ma hodnotia cudzí ľudia, celé Slovensko a každý vie, ako mám a nemám vyzerať, ako sa obliekať... Na jednej strane sa viem vcítiť do toho, čo si prežívala, na druhej strane ani len netuším, aké to muselo byť, ale asi nie príjemné, ale skôr hrozné.

To je vlastne ďalšia vec, že som zabudla spomenúť médiá, ktoré si ma dali do nejakej škatuľky s nálepkou tá, čo sa nevie obliekať, má príšerný vkus a vyzerá hrozne. Časom, keď som začala priberať, tak vytiahli nejakú fotku s titulkom Koščová zase priberá. Mala som pocit, že ma akoby zredukovali len na takú ohavnú bytosť, ktorá kedysi vyhrala Superstar, a to je všetko. Prišlo mi to nesmierne ľúto, že toto je to jediné, čo zo mňa vyabstrahovali, takúto predstavu o mne ponúkajú celému Slovensku a nevedela som s tým nič robiť, lebo s tým sa vlastne ani nedá nič robiť.

Ako to vnímala tvoja rodina?

Ja si myslím, že tým celkom trpeli, babke bolo naozaj ľúto, že o mne takto píšu a 80-ročnému človeku nevysvetlíš, že si s tým vysporiadaná, a ani som nebola, ale snažila som sa im vysvetliť, že nejde len o ten výzor. Tak som sa snažila tváriť aj pred médiami, že je mi to v zásade jedno, že sa ma to nedotýka a sú to povrchnosti, hoci opak bol pravdou. V tom celom som chcela byť hrdinka. Jasné, že našich to veľmi mrzelo, raz sa ma babka spýtala, či by som nemohla schudnúť, aby o mne tak nepísali. Nemyslela to vôbec zle, len tým, že oni tým trpeli, tak ja som tým trpela tiež ešte o to viac, že moje vnútorné trápenie sa tým znásobilo. Je to taký boj s veternými mlynmi, ja nie som Don Quijote. Nemala som chuť brániť sa. Ako by to vyzeralo? Dala by som reakciu, prišla by protireakcia... Nechcela som to vôbec riešiť.

Rozprávala si sa o tom s niekým alebo ako si to riešila?

V tom období som to neriešila s nikým. Ja sama som nevedela, čo sa to vo mne deje a že sa ma to tak veľmi dotýka, poprípade vzniká zrejme nejaká trauma. Skôr som si to všimla s odstupom času, keď som si uvedomila, že panebože, veď ja som úplne milovala stretávať sa s ľuďmi, som pomerne extrovert, všetkým o sebe všetko porozprávam. Nemám s tým problém a teraz je to také, že mám až triašku, keď ma niekto osloví na ulici a obávam sa toho, čo mi chce povedať. Občas sa stalo, že nás zastavili ľudia, keď sme boli na nákup, kupovali sme si potraviny a zrazu nás zastavila pani a vraví: „Hmmm, vy si tu takto chodíte na nákup ako takí bežní ľudia?“ a takéto čudné reakcie niekedy prišli.

Väčšinou to bolo ale pozitívne a milé, no nikdy som nevedela, z akej strany a čo príde. Mala som pocit, že sa potrebujem strániť cudzích ľudí, že si nechcem už nikoho vpúšťať do života, že potrebujem svoju sociálnu bublinu, ktorá je úplne skvelá a úžasná a nech mi všetci ostatní dajú pokoj. Do toho koncerty, turné a neviem čo všetko, že som mala občas stavy, že som sedela pred koncertom v aute, aby som mohla byť sama so sebou a nechcela som vidieť absolútne nikoho, najmä v kluboch, kde neboli šatne a tak. Sedela som v aute a plakala, že nechcem ísť pred tých ľudí, a potom som to musela hrať, keď som vyšla na pódium a tvárila som sa, že je to super, že prišli a ako mi je dobre.

Raz sa ma babka spýtala, či by som nemohla schudnúť, aby o mne tak nepísali. Nemyslela to vôbec zle, no moje vnútorné trápenie sa tým znásobilo.

Veľakrát sa to počas koncertu upravilo, ale mala som rôzne výkyvy, že som si nebola istá, čo chcem v tej práci robiť. Som šťastná v práci, ktorú som chcela robiť, ktorú som si vysnívala alebo nie som v nej šťastná? Viem si predstaviť, že budem robiť niečo iné, čo ma viac naplní? Ako to chcem celé? Veľa vecí sa nabaľovalo, tým že som to neriešila so žiadnymi odborníkmi, vždy to bolo len o tom, že môj muž vedel, že sa trápim, veľmi ma povzbudzoval, bol tam pre mňa. Rovnako aj blízki a priatelia, ale na mňa sa naberala rokmi neumývaná špina, že vznikla až taká škrupina, pre ktorú som začala byť nepríjemná, veľa vecí som videla čierne. Moja pozitívna stránka úplne zmizla.

Do toho sa otvárali rôzne spoločenské témy, ktoré polarizovali spoločnosť, to sú také veci, ktoré mňa s mužom dokážu dostať na kolená. Rozbroje v spoločnosti prežívame veľmi ťažko. Čítala som si komentáre k rôznym témam a nerozumela som, prečo si ľudia musia robiť takto zle a toto na mňa tiež vplývalo. Prispelo to k tomu celému, lebo ja som nevedela tieto témy spracovať. Nabaľovalo sa to, nabaľovalo a prasklo to po mnohých rokoch, lebo to si človek aj zvykne na to, že mu je zle. A však čo, veď už nie sme najmladší, nemôžeme byť permanentne šťastní, navrávate si. Človek si zvykne na to, že mu vlastne nie je až tak dobre, potom si zvykne na to, že mu je zle a je to v poriadku a možno ak by neprišli panické ataky, doteraz by som bola v zakuklenom stave, že je mi zle, ale je to v poriadku, lebo s tým neviem nič robiť. Je to moja chyba a bodka.

Kedy prišli panické ataky?

Úplne prvé prišli v decembri. V marci začal covid a koncom novembra moji rodičia dostali covid. Ja som nevedela, že sú to panické ataky, dešifrovala som to až neskôr, keď už som to mala potvrdené. Ja som sa neskutočne bála o mojich rodičov, bola som úplne hotová z toho, že obaja dostali covid a čo bude so svokrou, dostali ho všetci traja naraz. Moja mama je silná astmatička, no strašne som sa bála, že zomrú. V tom čase mi niekedy v noci začalo búšenie srdca, trvalo to asi týždeň až dva, a potom to prestalo. Na Vianoce už sme boli spolu a bolo to v poriadku, a potom to opäť začalo niekedy okolo marca, čo bol rok, odkedy prišiel covid a k atakom sa pridružili neodbytné predstavy, že zomieram, že buď mám infarkt, alebo trombózu. Vôbec som nemohla spávať, ja som zaspávala aj štyri hodiny a do toho celý čas nutkavé predstavy, búšenie srdca bolo strašné, začala som nad tým tak obsesívne premýšľať a otravovať celé moje okolie, že určite zomieram a niečo nie je v poriadku. Tak som si povedala asi po dvoch týždňoch, že idem na vyšetrenie k môjmu všeobecnému lekárovi. Bol skvelý, urobil mi kompletnú prehliadku, zhodnotil, že všetko mám dobré a naznačil mi, či nie som v strese, či by to nemohol byť problém v hlave.

Napísala som to kamarátke, ktorá je psychologička a ona mi hovorí, že to čo mi tu popisuješ, mi znie ako učebnicový príklad panických atakov, že na mojom mieste by išla za psychiatričkou. Išla som teda k psychiatričke, všetko som jej porozprávala, na čo mi vraví, že mám panickú poruchu a ideme to liečiť. Jedna možnosť je liekmi, druhá terapiou a my sme zvolili kombináciu, pretože ja som bola už v takom akútnom stave, mne sa neskutočne, neskutočne uľavilo. Pomerne rýchlo mi zabrali lieky, i keď človek si pod pojmom antidepresívum predstaví šialené veci, lebo o tom naozaj nemáme predstavu, a ak ju aj máme, tak skreslenú.

Človek si zvykne na to, že mu vlastne nie je až tak dobre, potom si zvykne na to, že mu je zle a je to v poriadku a možno ak by neprišli panické ataky, doteraz by som bola v zakuklenom stave, že je mi zle, ale je to v poriadku.

Bála som sa, pretože tiež som mala skreslenú predstavu, uvažovala som aj nad tým, čo si o mne pomyslí okolie, že musím byť odkázaná na také niečo, neviem si pomôcť sama? Naozaj ten stav bol až taký akútny, že som si povedala, že do toho musím ísť. Chvalabohu, musím povedať, že to u mňa zabralo za pár dní, čo bolo skvelé, ale nielen to, že zabrali na panické ataky, ktoré som odvtedy nemala, ale ja mám pocit, akoby som sa začala vracať sama k sebe, k tomu dievčaťu, ktorým som bola. Úplne inak prežívam aj veci, ktoré sa dejú v spoločnosti, stále ma to trápi, ale nevťahuje ma to tak hlboko do tej bažiny, do blata.

Ja som mala taký lepkavý pocit, nevládala som, bola som nonstop unavená. Nevedela som sa tešiť ani s deťmi, bola som stále nahnevaná, vyhľadávala som konflikty ešte aj s ľuďmi, s ktorými sme spolu súhlasili, lebo som chcela byť docenená. Chcela som, aby mi povedali, že mám pravdu... Keď sa pozriem spätne, mám pocit, akoby som prespala niekoľko rokov. Je mi skutočne ľúto, že som to nezačala riešiť skôr, ale asi sa to nedalo inak, asi musela prísť taká zlomová vec, ktorá sa už nedala inak riešiť, čiže som asi aj vďačná za panické ataky, lebo to tak vyzerá, že mi zachránili život.

Chcela by som posmeliť ľudí, ktorí sa boja alebo hanbia, lebo to sa deje. Tým, že som o tom začala hovoriť, chodí mi veľa správ. Píšu mi ženy, ktoré majú veľmi podobné problémy ako ja a vždy ich smerujem na odborníkov, lebo tá pomoc existuje. Vidím, že im chýba podpora z okolia, napríklad mi pani napíše, že bola za psychiatričkou a tiež jej bola diagnostikovaná panická porucha, začala brať lieky, ešte jej úplne nesadli, ale to je presne to, že si musia s psychiatričkou nájsť tú vhodnú cestu. Pomoc existuje, ale ona to napíše mne, lebo to nemôže povedať svojmu okoliu. Ja som v zásade cudzí človek a oni majú v cudzieho človeka väčšiu dôveru ako v svoje okolie. To je strašné podľa mňa.

Aj preto som rada, že o tomto hovoríme, Katka, lebo to je ten problém, ktorý vidím vo svojom okolí aj ja, že ľudia sa hanbia o tomto rozprávať. Asi preto, že my sme celý tento problém duševného zdravia zahodili už kedysi dávno do takého rúška hanby, o čom sa nehovorí, nech sa o tom nedozvie napríklad zamestnávateľ a niekto iný. Ide pritom o zdravotný problém ako každý iný.

Veď depresiu je možné vidieť, spôsobuje zmeny na fyzickej úrovni na mozgu a CT by to ukázalo. Je to tam vidieť. Nie je to ako hovoriť o duši a predstavujeme si, že kde asi sídli a bla bla bla, ale toto je fyzická zmena v mozgu a lieky tomu vedia dopomôcť. Nie je to na celý život, ale keď naše telo potrebuje nejako pomôcť nejakou takouto látkou, tak čo. My sa stále oháňame tým, že nechceme do seba pchať chémiu a podobne, ale pritom si hocikedy dáme ibagin, keď nás bolí hlava a rôzne paracetamoly do seba pcháme, to je v poriadku, to nám nevadí. Tiež sa preplňujeme v rámci stravy nutrične nevyváženými jedlami celý život, pije sa tu alkohol, fajčí sa a neviem čo všetko, a keď si človek môže pomôcť, tak prečo nie.

Možno preto sa mi o tom ľahko hovorí, lebo ja to vnímam ako bežnú chorobu. Keď si zlomím ruku, tak potrebujem, aby ma ten lekár ošetril, sama si s tým neviem dať rady. Do takého istého stavu som sa dostala v rámci mojej duše, v rámci mentálneho zdravia a už som si nevedela dať rady. Naozaj to nie je žiadna hanba, myslím si, že v tomto sa už napáchala veľká škoda od čias socializmu, ktorý tu bol. Tam sa ľudia odsúvali na perifériu, ak boli nejaké ústavy a podobne, vždy na periférii a ľudia sa dali za mreže, zavreli sa do starých budov, len aby neboli na očiach, len si šepkajme, nehovorme nahlas tieto veci, že má niekto problémy. Mám pocit, že generačne ešte nedošlo k výmene, že stále sú tu ľudia, ktorí sú navyknutí takýmto spôsobom žiť, že tieto veci sa neriešia, nechávajú sa pod pokrievkou doma alebo v sebe.

Ja som mala taký lepkavý pocit, nevládala som, bola som nonstop unavená. Nevedela som sa tešiť ani s deťmi, bola som stále nahnevaná, vyhľadávala som konflikty ešte aj s ľuďmi, s ktorými sme spolu súhlasili, lebo som chcela byť docenená.

Podľa mňa je to obrovská škoda, lebo v západných krajinách je téma duševného zdravia už dlhé roky otvorená. Niekto si možno povie, že sa to až preháňa, ale z môjho pohľadu je to také, že keď sa ľudia chcú o seba starať, či už po fyzickej, alebo psychickej stránke je to úplne v poriadku a nech to robia. Prišlo mi to aj veľmi ľúto, lebo veľa ľudí aj mojich známych povedalo po tom mojom priznaní, že aj oni majú panické ataky. Zaujímavé bolo, že najviac mi to povedalo mužov. Oni sa za to ešte viac hanbia z nejakého dôvodu. Mám jedného kamaráta, ktorému to je ľúto, lebo ho nepodporuje manželka v tom, aby bral lieky. Má pocit, že už keď je niekto na liekoch, tak čo už... Rozumiem podvedomému strachu, no dá sa to pekne a rozumne vysvetliť.

Rozhodla som sa, že budem dôverovať vede a lekárom, moja psychologička mi to vysvetlila veľmi pekne, ja som to prijala a pomohlo mi to. Rozumiem aj tomu, že sú ľudia, ktorí majú opačnú skúsenosť, lebo sa im napríklad dlhšie nastavovala liečba, lieky nezabrali hneď a oni tomu nedôverujú, ale ja si myslím, že existujú spôsoby, ako ďalej postupovať aj v týchto prípadoch a nemusí to byť len medikamentózna liečba. Sú ľudia, ktorým pomôže terapia a pomerne rýchlo. Ja som začínala s úzkostnými stavmi pred rokmi, keď sa narodil Adamko a vtedy mi nesmierne pomohla terapia.

Moja psychiatrička riešila aj kognitívno-behaviorálnu terapiu, ktorá mi úplne sadla. Veľa ráz sa tam problémy vizualizujú, zapisujú a ja som presne typ človeka, ktorý potrebuje mať všetko vizualizované. Vtedy to dostane konkrétne kontúry, stane sa to reálnym a keď som si pozrela moje myšlienkové pochody na papieri, ako fungovali, tak som si povedala, že aha, jasné, to sú bludy, ktoré mám v hlave, takto to predsa nefunguje a keď to na tom papieri vidím, je mi to oveľa jasnejšie. Je to úplne iné, ako keď mi víria myšlienky v hlave, takže mne sa veľmi veľa vecí upratalo už samotnou terapiou.

Už si naznačila, že aj po pôrode Adamka si mala tieto problémy čiže pred desiatimi rokmi. Bola to popôrodná depresia?

Ja som to nemala nikdy diagnostikované. V tom čase sa udialo viac smutných vecí v rodine naraz, do toho sa narodil Adamko a nepodarilo sa mi dojčiť. To pre mňa bola obrovská rana, lebo som mala nenormálne načítanú literatúru a zrazu mi to nešlo. Úplne som sa z toho zrútila, mala som aj laktačnú poradkyňu lenže tým, že to nešlo, pchala som do seba všetky tie veci, ktoré radili. Senovky lekárske, benedikty, pila som litre čaju, jedla som zapražené polievky, naozaj som mala pocit, že robím už úplne všetko a nejde to. Ešte sme aj cievkovali, dva mesiace pri každom jednom pokuse o dojčenie bol so mnou muž, pretože mám veľké a ťažké prsia, takže mi pomáhal, aby som pritom dokázala udržať Adamka, do toho cievky a odsávanie, aby sa laktácia spustila ešte viac. Z nejakého dôvodu to nešlo a mňa to úplne položilo.

Bola som z toho úplne hotová, že som strašná matka, mala som obrovský strach vždy, keď Adamko vstal. Po dvoch mesiacoch povedal môj muž a dosť! Že máme zdravé dieťa a odkedy sa narodil, neužila som si ho a som nonstop v strese. Je možné, že som mala nejakú popôrodnú depresiu, neviem, lebo som to nemala diagnostikované, ale v každom prípade som začala byť veľmi úzkostná, veľmi nervózna a začali úzkostné predstavy, že môj malý zomrie, že môj muž zomrie. Na to mi jedna kamarátka povedala, že má pocit, že je toho už veľa a či nechcem skúsiť terapiu, tak som išla prvýkrát a ozaj mi to veľmi pomohlo, lenže ja som mala pocit, že už je dobre a človek zabudne na tie mechanizmy, ktoré si osvojil a po rokoch sa to zopakovalo spolu s panickými atakmi.

Keď sa pozriem spätne, mám pocit, akoby som prespala niekoľko rokov. Je mi skutočne ľúto, že som to nezačala riešiť skôr.

Čo určite dopomohlo k tvojim stavom, boli sociálne siete...

No jasné. Tým, že ja sa dosť často vyjadrujem k spoločenským témam, lebo ja mám potrebu vyjadriť svoj občiansky názor, tak to bolo občas také napínavé. Najskôr som mala pocit, že musím s každým slušne komunikovať, že si potrebujeme veci vysvetľovať a stále sa ma držal ten pocit, že treba komunikovať a byť slušný k ľuďom, aj keď sú oni neslušní. Myslím, že toto presvedčenie ma príliš vyšťavilo. Tá opakovaná snaha o komunikáciu tam, kde je niekto agresívny, vulgárny mi zobralo veľa energie, lebo ja som mala pocit, že ľudia sú len takí, že toto je bežná vzorka Slovákov. Bolo to pre mňa frustrujúce.

Potom po všetkých referendách za rodinu, po imigrantoch a po neviem čom všetkom ešte prišiel covid, a to bola pre mňa posledná kvapka, kedy som si povedala, že ja už nemôžem na ten facebook chodiť. Prvá vec, ktorú som urobila, vypla som si správy na mojej fanúšikovskej stránke, takže mi už ľudia nemohli písať správy, a potom som na facebook prestala chodiť úplne. Prišiel instagram, kde mám doteraz takú veľmi peknú sociálnu bublinu, čo je pre mňa trochu zázrak, v rámci sociálnych sietí mám toto miesto stále rada. Na facebook som úplne prestala chodiť, preposielam príspevky z instagramu aj tam, ale už to nekontrolujem, žije si to tam vlastným životom.

Urobila som ešte aj to, že som začala blokovať ľudí, ktorí sú vulgárni, neslušní a uvedomila som si, že ja mám len jeden život. Mám len tento jeden život a nie som zodpovedná za to, ako sa majú títo ľudia, nepotrebujem nikomu skladať účty. Celý život som mala takéto nastavenie, že sa potrebujem ľuďom zapáčiť. Vždy som to tak mala, že chcem, aby ma mali ľudia radi, že to mi dáva hodnotu. A ak ma niekto nemá rád, potrebujem ho nejakým spôsobom presvedčiť na to, aby ma mal rád. A ono to tak nie je. To sú úplne cudzí, anonymní ľudia, zrejme by sa ku mne správali inak v reálnom živote, ako sa ku mne správali na sociálnych sieťach a povedala som si, že keď ma potrebujete urážať, keď potrebujete o mne vynášať súdy bez toho, aby ste ma poznali, bez toho, aby ste vedeli, aká je pravda...

Vy máte pocit, že viete o mne lepšie veci, ktoré sa ma týkajú, ako ja sama? Keď vám poviem, že klamete, aj tak si myslíte, že máte pravdu? Ja vás nijakým spôsobom nepotrebujem v mojom živote, nepotrebujem vám dávať priestor a ani hlas. Osobne si myslím, že to je aj pre mnohých ľudí cesta, nedávať hlas týmto neslušným, agresívnym, vulgárnym jedincom a veľmi, veľmi, veľmi mi to pomohlo. Podobne to prebiehalo aj u môjho kamaráta, mala som pocit, že je v rovnakom stave ako aj ja, ale začal byť z toho všetkého už agresívny – akí sú ľudia, ako je Slovensko nastavené, mal potrebu všetko komentovať, všade vysvetliť pravdu, vyvracať hoaxy. Dostal sa do takej mizérie a zlého nastavenia, že už my, ako jeho blízki priatelia, sme s ním nevedeli tráviť čas. Pre nás všetkých to bolo frustrujúce a tiež urobil to, že si zablokoval facebook a brutálne sa mu uľavilo.

Možno preto sa mi o tom ľahko hovorí, lebo ja to vnímam ako bežnú chorobu. Keď si zlomím ruku, tak potrebujem, aby ma lekár ošetril, sama si s tým neviem dať rady. Do takého istého stavu som sa dostala v rámci mojej duše.

Kati, veľmi sa riešila aj tvoja váha, vlastne celé roky asi od Superstar. Páčil sa mi tvoj status, tuším na instagrame, kde si napísala, že váha nebola téma, ktorej som sa chcela verejne venovať, odvádzalo to pozornosť od toho, čo som reálne chcela povedať či urobiť. Dnes už ale nemáš problém o tom hovoriť ani písať. Podeľ sa aj s nami.

Nemám vôbec problém o tom hovoriť, ale stále mám pocit, že to zbytočne odvádza pozornosť od mojej práce. Povzbudzuje ma to, keď mi prídu nejaké ďakovné správy, že to niekomu pomohlo, tak je to veľmi fajn. Stále hovorím o tom, čo sa vlastne stalo. Najprv som sa musela nastaviť, to mi pomohlo, že som vyhľadala psychiatričku a tým, že som zmenila nastavenie a bolo mi lepšie psychicky, som mala aj fyzicky viac energie. Predtým som nebola schopná robiť nič. Vždy v tej mizérii spolu s obezitou som bola v takom stave, že ja som si to vždy vysnívala, že ráno vstanem a začnem na tom pracovať, upravím si jedálny lístok, začnem cvičiť a neviem čo všetko. Pripravovala som sa dve hodiny večer plná energie, aké to bude celé skvelé a ráno som vstala alebo nevstala. Keď som vstala, bola som ako mátoha. Bolo mi zle, ťažko, nebola som schopná urobiť nič, žiadne rozhodnutie, a to ma ešte viac sťahovalo dole. Stále som sa obviňovala, že čo som to za človeka, čo nevie dodržať žiadne predsavzatie, že mám slabú vôľu. Som odpad, ktorý nič nevie urobiť.

Naozaj som sa nemala rada. Psychiatrička sa ma pýtala, čo si predstavujem, kam by mali tieto sedenia viesť, zamyslela som sa a prišlo mi veľmi ľúto, že som si uvedomila, že sa nemám rada. Chcela by som sa začať mať rada. Chcela by som sa opäť k sebe vrátiť. Asi rozumiem tomu, keď tomu niekto nerozumie, lebo nebol v takomto stave a keď má pocit, že čo vymýšľame, veď máme zdravé deti, máme dobrú prácu a mali by sme byť spokojní. Ale tak to prosto nie je. Naozaj nikomu neprajem prechádzať si tými vecami a v zásade je to super, keď si to nevedia predstaviť, len by bolo skvelé, keby vedeli byť tolerantní a možno empatickí k tomu, keď si tým niekto prechádza.

To je taká hnusná bažina, ktorá sťahuje človeka aj napriek tomu, že objektívne by mal byť absolútne spokojný a objektívne by nemal mať žiadne problémy, tak to subjektívne prežívanie je úplne inde. Stačilo by, keby to okolie prijalo a nedávalo dobré rady, že veď sa nadýchni a všetko bude super. Ja som vôbec nevedela, že existuje taký termín „toxická pozitivita“, ale poznám ho vďaka Kristíne Tormovej, ktorá ho zdieľala od rôznych psychológov. Vravím si, že toto mi robilo strašne zle, že ľudia, ktorí ma mali radi a chceli mi pomôcť, boli toxicky pozitívni, dávali mi rady, ako si situáciu zľahčiť, že sa mám od rána usmievať. Úsmev mi navodí do mozgu informáciu, že mi bude lepšie. Vôbec to tak nebolo a vôbec to tak nefungovalo.

Ak chcete pomôcť človeku, ktorý sa trápi, tak ho prijmite, vypočujte a iba mu povedzte, že mu rozumiete. Nehovorte také frázy, že bude to super, poďme si zabehať, prejdi sa, fyzický pohyb ti pomôže. Uvedomte si, že tomu človeku chýba sila. Chýba fyzická sila a ťažko sa to vysvetľuje niekomu, kto si tým neprešiel. Sila, vôľa čokoľvek urobiť chýba, pretože je človek pod bahnom ulepený a zaťažený.

Ako toto všetko prežíval s tebou tvoj muž?

Môj muž je úplne fantastický. My sa poznáme od nejakých dvanástich rokov, chodili sme spolu na skauting. Je to ten najempatickejší, najtrpezlivejší človek, akého poznám. Fantastický človek, môj najlepší priateľ, ktorý vie o mne úplne všetko, najlepšie aj najhoršie. Všetkým si prešiel so mnou, akurát bol v stave, že sa o mňa bál. To nebol len psychický stav, ale keď sme sa rozprávali o obezite, nikdy mi nepovedal, že by som mohla schudnúť, aby som sa mu viac páčila. V živote mi nič také ani nenaznačil, ja som mu prišla sexi predtým a rovnako aj teraz. Nikdy mi nenaznačil, že by som mala kvôli nemu schudnúť.

Nie je to žiadna hanba. Absolútne žiadna hanba požiadať o pomoc, hovorím z vlastnej skúsenosti, že mne to veľmi skvalitnilo život.

Jediné o čo mu išlo, bolo, že sa bál, že som fyzicky v zlom stave, nakoľko sa mi výrazne zhoršila astma, mala som aj zlé výsledky krvi, mala som dlhodobý zápal, to mi vravela aj alergologička, že je to z obezity. Pri obezite býva v tele dlhodobý zápal. Bolo tam veľa faktorov, pre ktoré bol on v strese, a to že mi nebolo dobre (fyzicky, psychicky), mu tiež nepridávalo. Celý čas to bral tak, že on iba neskutočne chce, aby mi bolo dobre a aby som sa ja cítila v poriadku a cítila sa dobre a on sa o mňa nemusel báť. To je jediná vec, ktorú sme riešili, že čo sa stane, keby som napríklad omdlela. Keď sme sa rozprávali o váhe, tak vravel, že by ma neudvihol zo zeme, ale nikdy to nehovoril s výčitkou, vždy to bolo iba v tej rovine, že sa o mňa bojí.

S láskou. Ja som inak neodpovedala na tú otázku ohľadom chudnutia. No keby som vedela, že je to také jednoduché, tak by som to už dávno začala, ale bola som vždy zamotaná v takej tej diétnej kultúre, že treba držať diétu, teraz nejem sacharidy, teraz nesmiem toto, nesmiem jesť po šiestej, nemala by som jesť zemiaky ako prílohu... Zrazu mi kamarátka povedala, nech si stiahnem kalorické tabuľky a normálne si zapisuj, čo ješ. Vravím jej, že neexistuje, aby som si vážila jedlo, či sa zbláznila, čo nebudem nič iné robiť, len vážiť si jedlo? Ona na tom trvala, že to aspoň vyskúšaj a ja som to vyskúšala, a to je presne to, čo som hovorila, že si potrebujem vizualizovať veci.

Fungovalo to u mňa brutálnym spôsobom od prvého dňa. Je to výborný pomocník, no pre ľudí s poruchou príjmu potravy to nie je vhodná cesta, lebo na to môže vzniknúť obsesia. Začnú si to kontrolovať, podhodnocujú si príjem, môže to byť značne nebezpečné pre niektorých ľudí. Celý čas tvrdím, že je potrebné to riešiť s nutričnými terapeutmi, ktorí sú naozaj vyštudovaní, rozumejú tomu, to pomohlo mne. Vyvrátilo sa mi extrémne veľa mýtov o jedle, napríklad že môžem jesť aj sacharidy, veď to telo ich potrebuje, ja si normálne môžem dať k obedu zemiaky a je to nutrične dobrá, vyvážená potravina, ktorá má veľa vlákniny, dobre zasýti, nemá veľa kalórií.

Zrazu som si povedala, že si dám mäso so zemiakmi a mám obed. Inokedy by som sa za to obviňovala alebo si dala tri lístky šalátu k mäsu. Erudovaní nutricionisti vyvrátia veľa mýtov, čo mne napríklad zjednodušilo celý ten proces, lebo tie reštrikcie, vždy keď som sa snažila držať diétu, boli hotové utrpenie. Človek si zakazuje veci, následne má rôzne návaly, lebo keď nie je vyvážená strava, tak telu niečo chýba, potom sa nečudujme, že ma večer pochytí pažravosť a musím zjesť celú čokoládu alebo tri slané klobásy.

Mne konkrétne tabuľky pomohli v tom, že som si vizualizovala čo a ako prijímam a snažila som sa mať všetko v zelených krúžkoch, takže bielkoviny, sacharidy aj tuky a vlákninu mať dobre nastavenú. Vďaka tomu som zrejme už potom nemala návaly. Toto odporúčam všetkým, ak by chceli schudnúť a nejde len o to. Sú ľudia, ktorí trpia obezitou a som rada, že sa začalo hovoriť už aj o tom, lebo vždy som mala pocit, že anorexia a bulímia sa vníma, že je to aj mentálna porucha a vy, čo ste tuční, ste len leňosi a môžete si za to sami. To ma vždy mrzelo, lebo nemyslím si, že to je len o tom, že je človek lenivý a veľakrát to nie je o tom a tiež je to choroba, ktorú treba riešiť.

Stále som sa obviňovala, že čo som to za človeka, čo nevie dodržať žiadne predsavzatie, že mám slabú vôľu. Som odpad, ktorý nič nevie urobiť.

Nutriční terapeuti sú skvelí a veľmi apelujem na to, aby ich ľudia vyhľadali. Naozaj vyštudovaných terapeutov, píšem to aj všetkým, ktorí si odo mňa pýtajú radu, to je taká veľká vec a veľká zmena, keď si človek uvedomí, že zrazu môže normálne jesť. Za čo som najviac rada, je, že sa mi upravili všetky výsledky, lekárka sa pozerala na moje výsledky krvi a vraví mi, že to je neskutočne zaujímavé, že ku mne chodíte desať rokov (s astmou ku alergologičke) a prvýkrát nemáte zápal v krvi. Úplne sa vám upravili hodnoty, že ten zápal, ktorý bol z obezity, klesol.

Čo ťa obdobie, o ktorom sme sa rozprávali, naučilo, kam ťa posunulo aj to všetko zlé a ťažké, čo máš za sebou?

Keď sa mám na to teraz spätne pozrieť, tak trochu cítim ľútosť za tými rokmi, ktoré som tak trochu stratila. O to viac si uvedomujem, že je skvelé, to čo teraz mám a že sa netreba báť požiadať o pomoc. Tá pomoc tu je. Viem, že to býva veľmi ťažké, sú 2 – 3-mesačné lehoty, kým sa človek dostane ku psychológovi či k psychiatrovi, ale už tu máme linky pomoci, je tu Nezábudka, IP-čko, pomoc naozaj existuje. Máme tu Chuť žiť, čo je občianske združenie, ktoré sa zaoberá poruchami príjmu potravy a ponúkajú psychologickú pomoc, majú anonymnú linku, zároveň majú aj nutričných terapeutov, s ktorými spolupracujú a sú úplne fantastickí.

Na jednej strane mi odľahlo, že vznikajú takéto skvelé iniciatívy, kde keď ľudia potrebujú akútne, tak si tam môžu zavolať, lebo tam by mali byť telefonické linky nonstop. Pomoc naozaj existuje, len sa nebojte ju vyhľadať, skúste to. Pre ľudí, ktorí netrpia psychickými problémami a sú v pohode, ale vidia, že ich priatelia takto trpia, tak ich posmeľte k tomu, aby vyhľadali odbornú pomoc. Odložiť toxickú pozitivitu a radšej sa zamerať na to, že poďme spolu, ja ťa objednám, ak ty nemáš silu. Veriť tomu, že odborníci naozaj vedia, čo robia. Vidím to aj na svojom okolí, na blízkom i vzdialenom a aj na správach ľudí, ktorí mi píšu, že sú vďační, že to urobili. Nie je to žiadna hanba. Absolútne žiadna hanba požiadať o pomoc, hovorím z vlastnej skúsenosti, že mne to veľmi skvalitnilo život.

Celý rozhovor si môžete vypočuť v našom podcaste Všeobecne o zdraví:

          



Partneri portálu

  • Logo partnera
  • Logo partnera