Anorexia či bulímia nie sú vzdorom ani rozmarom

Veľmi si vážim, že ste si našli čas na tento rozhovor o veľmi náročnom ochorení, ale na druhej strane liečiteľnom a vyliečiteľnom. Verím, že sa dnes dozvieme, čo my rodičia aj spoločnosť ako taká môžeme urobiť pre to, aby do toho naše deti nespadli, respektíve ako pomôcť človeku, dostať sa z týchto zdravotných ťažkostí. Ak dovolíte v úvode trošku štatistiky.

Anorexia, pri ktorej človek odmieta prijímať potravu, bulímia, pri ktorej sa strieda nekontrolované jedenie s hladovaním a s vracaním, a záchvaty prejedania, po ktorých nasleduje pocit hanby a odporu zo seba samého. To sú poruchy príjmu potravy, ktorými trpí viac ako 70 miliónov ľudí vo svete, ale odbornú pomoc vyhľadá a dostáva iba 25 % z nich. Ide pritom o psychosomatické ochorenie s najvyššou úmrtnosťou na ich následky, čo ma teda prekvapilo a zarazilo, zomrie každých 62 minút jeden človek.

Koľko ľudí u nás na Slovensku má tieto ťažkosti?

To vám asi nepoviem, ale svetové štatistiky hovoria, že u mentálnej anorexie je to okolo 1 až 4 % populácie a u mentálnej bulímie je to o niečo viac, až okolo 8 %.

Ako to ovplyvnila padnémia?

Naše pozorovania sú, že ten nárast nových pacientov (aspoň u nás) je približne 30 %.

Čo je tou príčinou?

Myslím si, že jednoznačným spúšťačom môže byť pandémia a všetky okolnosti s ňou súvisiace. Dlhodobá izolácia detí, a potom veľakrát sa stretávam s tým, že spúšťačom je návrat do školy, obavy z toho ako to teraz bude. Niekedy sa stáva, že deti sa v priebehu toho naozaj dlhého obdobia zmenili, niektoré pribrali, iné schudli, niektoré menej smelé deti stratili schopnosť komunikovať alebo fungovať v kolektíve, odvykli si. To sa spája s obavami, všetko čo tie deti zneisťuje, môže spôsobiť to, že keď sa potom okolnosti stretnú, tak sa spustí nejaké duševné ochorenie.

Na poruchy príjmu potravy zomrie každých 62 minút jeden človek.

Existujú však aj ďalšie poruchy ako napríklad syndróm nočného jedenia alebo telesná dysmorfia, ortorexia. Možno pre mnohých neznáme pojmy, tak skúsme si iba v krátkosti k tomuto povedať, o čo ide?

Toto čo ste vymenovali, patrí do veľkej skupiny porúch príjmu potravy a musím povedať, že sa veľakrát prelínajú, že môže byť dieťa s mentálnou anorexiou, veľmi často má aj ortorexiu, čiže snahu zdravo sa stravovať alebo veľmi prísne vyberať potraviny. Vyskytujú sa aj sólo a nemusí byť prítomná podváha, podvýživa, ale veľmi často sa to s mentálnou anorexiou kombinuje. Syndróm nočného prejedania sa stáva, že keď sú ľudia odhodlaní chudnúť, tak si povedia, že každé ráno začínajú.

Povedia si, že nebudú jesť a naozaj to dlho počas dňa vydržia, ale večer ich to zastihne alebo sa zobudia v noci na hlad. Všetky tieto myšlienky, ktoré si niekoľkokrát zopakuje, spôsobia, že si z nich vytvorí návyk, ktorý vedie až k sebapoškodzujúcemu správaniu, ktorého je ťažké sa zbaviť. Purgatívna anorexia patrí do skupiny mentálnej anorexie, ktorú môžeme mať buď reštriktívnu, to znamená, že sa v jedle úplne obmedzujeme a dievčatá vtedy jedia naozaj minimálne množstvo. Boja sa každého sústa, a potom sa môže rozvinúť to, že po každom najedení sa majú potrebu zbaviť sa jedla.

Priblížme aj pojem telesná dysmorfia.

Tiež je súčasť príznakov mentálnej anorexie, ale aj bulímie, kedy človek nevníma objektívne a reálne vzhľad svojho tela, ale v podstate podrobí nejakú jeho časť svojej ostrej kritike a vidí ju neprimerane a neadekvátne. Dievčatá sa často zameriavajú na oblasť brucha, stehien a veľakrát povedia, že tu a tu som spokojná, ale stehná mám hrozné a musím s nimi niečo urobiť. Nevnímajú sa ako celok.

Kedy je to už chorobné? Lebo asi každý má nejakú časť svojho tela, s ktorou nie je spokojný.

Ak tieto príznaky zmenia výrazne správanie, ktoré vedie k neadekvátnemu príjmu potravy alebo zamestnávajú dieťa nadmerne a narušia jeho funkčnosť vo vzťahovej oblasti, v akademickom výkone, v krúžkoch a záujmoch. Tiež ak vedú k sociálnemu stiahnutiu, že pre to, že dieťa vidí nejakú časť svojho tela veľmi kriticky a nielen kriticky, ale až naozaj nereálne, že ide o poruchu vnímania telovej schémy, tak v tomto prípade, keď je bežné fungovanie narušené, je to už patologické a treba s tým niečo robiť.

Rodiny sú rôzne, povahy sú rôzne, situácie sú rôzne, ale často sa mi stáva, že dievčatá s mentálnou anorexiou majú veľmi podobnú osobnosť, ktorá je v niečom veľmi perfekcionistická, ambiciózna.

Záchvatové prejedanie nastupuje pravidelne okolo 25. roku života, bulímia sa najčastejšie rozvinie okolo 18. roku, no mentálna anorexia patrí medzi jedno z najčastejších ochorení u adolescentov a je minimálne tak častá ako diabetes prvého typu. Čo je spúšťačom problémov so stravou u tak mladých ľudí?

Spúšťač je jedna vec, ale ja by som sa možno skôr vyjadrila k príčinám, lebo spúšťač je už naozaj posledná bodka, ktorá odštartuje celú kaskádu. To môže byť naozaj poznámka spolužiaka alebo veľakrát sa stáva taká vec, že nevinná poznámka učiteľa na telesnej výchove, možno aj lekára, ktorý upozorní, že pozor na to, aby sa nerozvíjala obezita, urobte diétne opatrenia. Stretla som sa aj s tým, že sa dievčatko nevedelo na telesnej výchove vyšplhať na tyč či lano a bolo kritizované učiteľom telesnej výchovy. Toto sú všetko ale len také bodky. Patrí sem aj neprijatie kolektívom, spúšťačov môže byť ozaj veľa.

Na to, aby sa spustila porucha príjmu potravy, musí tam byť určitý terén, určitá situácia, preto hovoríme o tomto ochorení, že jeho príčiny sú multifaktoriálne, pretože neexistuje jedna jediná príčina, ktorú by sme vedeli pomenovať. Skôr tam patria rôzne rizikové faktory – ženské pohlavie, obdobie puberty a špecifická osobnosť, ktorú majú tieto dievčatá. Musím povedať, že rodiny sú rôzne, povahy sú rôzne, situácie sú rôzne, ale často sa mi stáva, že dievčatá s mentálnou anorexiou majú veľmi podobnú osobnosť, ktorá je v niečom veľmi perfekcionistická, ambiciózna.

Sú to dievčatá, ktoré doťahujú veci do detailov, sú veľmi zodpovedné a často sú empatické voči svojmu okoliu. Problémy druhých si vzťahujú na seba, veľmi často sa obviňujú a preberajú zodpovednosť za druhých, takže to je niečo, čo ich združuje, ale samozrejme, nie je to až také jednoduché. Patrí k tomu aj taký raný vývoj, to ako sa dieťa vyvíjalo a určite aj zásadné udalosti, ktoré sa počas života vyskytli, tie to môžu tiež posilniť.

Takže aj rodina môže byť silným pôvodcom alebo príčinou ochorenia?

Toto by som rada uviedla na pravú mieru, lebo poruchy príjmu potravy boli veľmi často vnímané v tomto rodinnom kontexte. Samozrejme, všetko čo sa s nami deje, súvisí nejakým spôsobom s tým, ako sme sa vyvíjali a s tým, z akého prostredia sme prišli. Je ale nebezpečné označovať rodinu ako pôvodcu alebo zaraďovať rodinu do príčin, pretože my uvidíme, keď rodina príde s človekom s poruchou príjmu potravy, už tú masívnu reakciu na ochorenie a ohrozenie. Vtedy často vypláva na povrch, všeličo čo v rodine nefunguje, čo je tam patologické, ale pravdupovediac, to je takmer všade. Keď sa v rodine vyskytne choré dieťa, o ktoré sa bojíme, tak sa môžu tieto patologické vzorce fixovať a my ich môžeme vnímať ako príčinu, ale ja sa snažím proti tomuto vystupovať a upozorňovať na to, že rodina je primárny priestor, kde sa dieťa vyskytuje a môže byť preto zdrojom uzdravenia a bezpečným prístavom.

Takto sa snažíme vnímať všetky rodiny, sústrediť sa skôr na silné stránky, vnímať to, čo robia dobre a posilňovať to, aby tam dieťa našlo bezpečie a dokázalo dané ochorenie prekonať. Je pravda, že niekedy je rodina v panike, celkom nerozumie tomu, čo sa deje a niekedy to môže vyzerať mätúco. Určite by som pre to rodinu nezaraďovala do príčin alebo do rizikových faktorov. Rodiny, s ktorými sa stretávam, sú rôzne. Nedá sa povedať, že by bola nejaká schéma, že keď je rodina taká a taká, tak vznikne porucha príjmu potravy.

Môže to ovplyvniť vzťah rodičov alebo ľudí v našom okolí a ich vzťah k jedlu a k životnému štýlu ako takému? Veľmi veľa sa teraz rozpráva o tom na sociálnych sieťach, ale aj v médiách – zdravá strava, pohyb, priam ortodoxné stravovanie, zdravé stravovanie. Môže toto vplývať na psychiku mladého človeka?

Samozrejme, a toto sa počas pandémie tiež stalo. Boli sme veľa zavretí, menej sme sa hýbali, ale boli sme v kontakte s internetovým priestorom a tam je tohto nesmierne veľa. Čiže mnoho ráz to začalo nevinnou snahou o zdravý životný štýl, ale keď sa do toho primieša prediktívna osobnosť alebo osobnostné črty, ktoré som spomínala a miera neistoty, ktorú tie deti mali a úzkosť, ktorú mali okolo toho, že ako to bude s mojou školou a s mojou budúcnosťou, tak to spolu mohlo do seba zapadnúť. Myslím, že v mnohých prípadoch to ochorenie aj spôsobilo alebo spustilo.

Rodina je primárny priestor, kde sa dieťa vyskytuje a môže byť preto zdrojom uzdravenia a bezpečným prístavom.

K tej rodine sa predsa len ešte vrátim jednou otázkou. Často hlavne my ženy, mamy, stojíme pred zrkadlom a hovoríme si, že sme opäť pribrali, aké sme tučné a musíme schudnúť. Môže aj toto nejako ovplyvniť deti, keď to počujú?

Určite im to nepridá, presne sa s týmto stretávam, no to je súčasťou takého väčšieho problému, že ideál krásy v našej spoločnosti je ešte stále nezdravo nastavený. Stále je príliš štíhly. Kritériá, ktoré na seba máme a tie, ktoré vidíme na sociálnych sieťach alebo iných médiách, nie sú primerané zdraviu.

Čiže aj my rodičia by sme si mali dávať na to špeciálne pozor, čo vypúšťame z našich úst a nakoľko sme kritické voči sebe, lebo dieťa si to môže následne zosobniť a privlastniť.

Áno, dokonca mám pacientku, ktorá to presne takto popísala, že všetky ženy v rodine sa snažia veľmi dobre vyzerať a dbajú na štíhlosť. Niekedy v tých rodinách musím od základu prebudovať zmysel pre to, čo je zdravé, čo sa týka váhy a čo je zdravé, čo sa týka jedla. Často maminy držia diéty, a potom keď sa niečo takéto stane, tak ich to mrzí, ale skôr je to o tom, kde v tom hodnotovom rebríčku máme vzhľad. Je dôležité, byť si toho vedomý, že staráme sa o seba, ale nemalo by to byť na rebríčku úplne najvyššie.

Čo môžeme my rodičia urobiť v rámci prevencie?

Ako prvé by som v rámci prevencie pomenovala vzťahy s našimi deťmi a taká spätná väzba na ne, pocit bezpečia a potvrdenia, ktorý našim deťom dávame. Všetky deti v období puberty prechádzajú obdobím zneistenia a veľkých pochybností osebe. Patrí to k vývinu, ale ak sa k tomu pridruží príliš kritický prístup rodičov, nespokojnosť a neustále kritické poznámky, ktoré sa nemusia týkať len vzhľadu, ale čohokoľvek... Dieťa potrebuje v tomto období veľmi veľa povzbudenia a potvrdenia a takej vnímavej pozornosti. Chcela by som rodičov povzbudiť, lebo s tým sa stretávam, aby najskôr deti počúvali, vnímali, dali im priestor, a až potom sa ich snažili poučiť.

Ako rodičia máme taký zlozvyk, že sa snažíme dávať stále prednášky, poučovať, vyčítať, dávať pravidlá. Je to všetko v poriadku, dieťa musí mať hranice a pravidlá, no niekedy to vidím, že ako rodičia máme až príliš často tendenciu skĺzavať do prednášok a poučení a niekedy dieťa potrebuje len to, aby sme vnímali, čo sa s ním deje.

Niekedy sa stáva aj to, že ako rodičia si síce vypočujeme dieťa, aj mu dáme priestor, nech nám povie, čo ho trápi a my to okamžite zmetieme pod koberec, že ale prosím ťa, to sú hlúposti, a to dieťa sa akoby do seba uzavrie.

Presne toto som mala na myli, že je veľmi dôležité akceptovať to, čo dieťa prinesie. V prvom rade to potvrdiť, že to takto môže byť, že sa takto môže cítiť. Už to začne danú emóciu uzdravovať a zníži jej intenzitu. Toto je priorita, že sa deti musia cítiť, že môžu byť také, aké sú. My sme to prvé zrkadlo, ktoré deti stretnú.

Možno aj ubezpečovať deti v tom, že sú dosť dobré také, aké sú.

Áno, a skôr viesť ich k vlastnej motivácii a nie k motivácii, ktorú máme my na mysli k naplneniu našich predstáv.

Skôr je to o tom, kde v tom hodnotovom rebríčku máme vzhľad. Je dôležité, byť si toho vedomý, že staráme sa o seba, ale nemalo by to byť na rebríčku úplne najvyššie.

Spomínanými poruchami na svete trpí každá šiesta žena, ale nie je to ochorenie iba dievčat a žien. Týka sa aj chlapcov a mužov. Dá sa povedať, že sú niektoré skupiny detí rizikovejšie? Vieme si to takto nejako zadefinovať?

Samozrejme, že sa poruchy príjmu potravy vyskytujú aj medzi športovcami, tam by som možno upriamila pozornosť na prístup trénera, to je zásadné, aby aj on mal potvrdzujúci a povzbudzujúci prístup k svojim zverencom. Určite by mal veľmi jemne narábať s tým, ako dáva rady ohľadom stravovania alebo ako upozorňuje na váhu a vzhľad i v spojitosti s výkonom. Porucha príjmu potravy sa veľakrát rozvinula tak, že boli presvedčení, že majú menej jesť, že budú jesť nízkokaloricky a následne budú mať lepší výkon. Opak je pravdou.

Sú rizikové aj skupiny baletiek a tanečníčok, ale nemám len takýchto pacientov. Mám úplne bežné deti, ktoré necvičia, majú úplne iné záujmy alebo nemajú žiadne. Tie deti sú rôzne. Ako rizikové vnímam najmä tie, ktoré sú zodpovedné, cieľavedomé, také, o ktorých mi matka povie, že s ňou nikdy neboli problémy, že to bolo úžasné dieťa. Niekedy nemali ani obdobie vzdoru, také boli poslušné. Také deti sú najviac ohrozené.

Čo tie deti uvádzajú, keď sa vám otvoria a povedia vám, čo ich trápi, ako zdroj nesebalásky?

Niekedy je to rôznorodé, závisí od toho, ako vie s daným uvedomením pracovať, takže niekedy je to naozaj len stres. Nemali presvedčenie, že chceli schudnúť, ale je tam intenzívny stres, ktorý somatizujú a niekedy ho nevedia ani verbalizovať. Sú aj deti, ktoré naozaj reagujú na svoje okolie alebo na to, čo nájdu na sociálnych sieťach, alebo reagujú na nejaký stres, ktorý sa deje okolo nich. Ak nevedia zvládať stres v svojom okolí, u ľudí s nimi súvisiacich, tak začnú kontrolovať svoj vzhľad, svoju váhu, svoj príjem a výkony. Veľakrát mi povedia, že buď sa im niekto posmieval, alebo niekto niečo povedal, ale veľakrát nepovedia toto, ale povedia len, že tak sa mi zdalo, že už to nie je v poriadku, že už som sa sama sebe nepáčila, začala som chudnúť a zdravšie sa stravovať.

Potom je priebeh úplne identický ako cez kopírovací papier, začnú cvičiť a športovať, obmedzia sladké, vyprážané a príliš tučné veci, a potom to prestane stačiť. Hoci aj schudnú, ale už to nebude stačiť. Začnú vynechávať jedlo, uprednostňujú ovocie, zeleninu, vynechávajú základné potraviny, ako je mäso, pečivo a prílohy.

Chcela by som rodičov povzbudiť, lebo s tým sa stretávam, aby najskôr deti počúvali, vnímali, dali im priestor, a až potom sa ich snažili poučiť.

Predpokladám, že dieťa, tínedžer nepríde za rodičom a nepovie, že má takýto problém, skôr asi zatĺkajú a popierajú, že by sa niečo s nimi dialo a bolo by s nimi v neporiadku. Ako teda rodič zistí, že dieťa má problémy s potravou? Čo si máme ako rodičia všímať na deťoch?

Niekedy si to naozaj veľmi dlho rodičia nevšimnú, pretože to ochorenie začína veľmi nenápadne. Niekedy keď si všimnú priklonenie k tomuto životnému štýlu, tak sa skôr potešia, pretože je to také chvályhodné. Tínedžeri si strážia svoj súkromný priestor, nie vždy človek to dieťa vidí bez oblečenia či v spodnej bielizni, takže niekedy sa to naozaj stane, keď v lete idú na dovolenku. To, že to rodič zbadá, je nesmierne náhle a dosť často je to neskoro, čiže toto je veľmi dobrá otázka. Určite by som radila všetkým rodičom, aby mali približný prehľad, čo dieťa zje a či sa naje aj počas dňa v škole. Nech si všímajú zmeny správania, lebo tie deti, keď už chudnú, tak sa im mení nálada.

Sú oveľa vážnejšie, smutnejšie, viac utiahnuté do seba, nemajú toľko sociálnych kontaktov, začnú sa paradoxne intenzívnejšie venovať škole a začnú veľmi tlačiť na výkon, to ide ruka v ruke takmer vždy. Niekedy je to také utiahnutie, smútok, ustavičné zatváranie sa do izby, strata komunikácie aj s najbližšou rodinou. Niekedy to zase býva podráždenosť, vyššia tendencia mať s rodičmi konflikty, presadzovať si svoj stravovací štýl a veľmi často sa začínajú dievčatá starať o stravu samé. Sú malé, ale samé si pripravujú, varia, nútia rodičov, aby im nakupovali zdravé potraviny, ktoré tá rodina dovtedy vôbec nejedla.

Kedy vyhľadať odborníka a koho?

Povedala by som, že už keď je tá váha na hrane, možno ešte nie je úplne pod normou, ale už keď dieťa výraznejšie schudlo, stačí 5 – 6 kíl a už nie je možné ho v rodinnom prostredí presvedčiť bežnými argumentmi a apeláciou na zdravie. Už vtedy je minimálne vhodné hľadať psychologickú a psychoterapeutickú pomoc a obrátiť sa na detského lekára s preventívnou prehliadkou, kde sa dieťa odváži, urobia sa krvné odbery, biochémia a zmapuje sa, aký je zdravotný stav toho dieťaťa. V tomto štádiu treba mať presný prehľad, čo to dieťa v priebehu dňa zje.

Ako postupuje ďalej liečba porúch príjmu potravy?

Ak to nie je zvládnuteľné v rodinnom prostredí a má hmotnosť pod 25 percentilom BMI, tak vtedy je dobré si vyžiadať aj pedopsychiatrické vyšetrenie a endokrinologické vyšetrenie. Ja by som odporúčala vyhľadať lekára dosť zavčasu. Nie až vtedy, keď je hmotnosť niekde okolo desiateho alebo tretieho percentila. Vtedy už to väčšinou trvá minimálne pol roka a liečba je komplikovanejšia.

Kedy je nevyhnutná hospitalizácia dieťaťa?

Momentálne sme v situácii, kedy trpíme extrémnym nedostatkom lôžok a vzhľadom aj na to, že sa snažíme presadzovať na rodine založenú liečbu, tak sa snažíme každého pacienta, ktorý príde (ak to umožňuje jeho somatický stav), liečiť v rodinnom prostredí. Pokiaľ je váha pod desiatym percentilom a dieťa už nie je schopné ani pod dohľadom rodičov, ani tak, že nechodí do školy, je doma, má presne rozpísanú diétu a nie je schopné navyšovať porcie, váha nestúpa, tak vtedy je odporúčaná hospitalizácia. Ak nie sú patologické výsledky odberov a dieťa má v poriadku kardiologické vyšetrenie, tak vždy minimálne týždeň až dva vyskúšame to domáce prostredie. Ak to nejde, musí prísť do nemocnice.

Poznám maminu, ktorá toto zažívala a liečba v domácom prostredí je veľmi náročná pre dieťa i pre rodičov. Stretávala sa s takými situáciami, že jej dcéra sedela nad tanierom a plakala. Nechcela to zjesť, mama bola zúfalá, dieťa bolo zúfalé.

Presne takto to vyzerá, ale to s čím my rodičov povzbudzujeme je, že práve túto fázu zažijú spolu. To je dôležité preto, aby ochorenie nerecidivovalo a uzdravenie bolo trvalé. Samozrejme, keď treba, choďte do nemocnice, ale nevýhodou nemocničnej liečby je, že rodič nie je pritom, ako dieťa prijme nastavené pravidlá a obnoví stravovanie. Deti majú potom tendenciu vracať sa do starých koľají po návrate domov, rodič nemá potrebné zručnosti. Získa tie zručnosti práve pri plačúcom dieťati, keď pri ňom sedí a presviedča ho. Pri každom tom jednom súste, ktoré sa mu podarí.

Ako rizikové vnímam najmä tie deti, ktoré sú zodpovedné, cieľavedomé, také, o ktorých mi matka povie, že s ňou nikdy neboli problémy, že to bolo úžasné dieťa. Niekedy nemali ani obdobie vzdoru, také boli poslušné. Také deti sú najviac ohrozené.

Je Slovensko vybavené špecializovanými pracoviskami pre týchto mladých ľudí s poruchami príjmu potravy?

Nie. Musím povedať, že Slovensko je na tomto veľmi, veľmi slabo a chabo. Máme len jedno špecializované oddelenie, ktoré je u nás, ktoré má len 5+1 lôžok, preto to hovorím takto, lebo 5 je pohodlné, ale väčšinou ich tam máme šesť. Nie je to až také pohodlné, ale pretlak je veľký. Máme veľké plány, oddelenie by sa malo rozšíriť, ja dúfam, že do konca tohto kalendárneho roka (2022) vybudujeme aj denný stacionár, ktorý je v iných krajinách bežný a ktorý práve umožňuje to, aby dieťa v rodine zostalo, ale malo aj odbornú pomoc. Naozaj treba, aby ten deň strávilo v prostredí, kde má terapeutický prístup a má dohľad nad stravovaním. Nie vždy si to rodičia vedia dovoliť, lebo táto na rodine založená liečba je spojená s tým, že rodič odíde zo zamestnania a je minimálne tri mesiace s dieťaťom doma. Nič iné vlastne nerobia len jedia a oddychujú.

Mám pocit, že počas takejto liečby a počas tohto obdobia potrebuje psychiatrickú, psychologickú pomoc nielen dieťa, ale aj rodič. Ako vyzerá práca odborníka s takýmto dieťaťom a s celou jeho rodinou?

Snažíme sa, ak nám to okolnosti dovoľujú, pracovať s celou rodinou alebo minimálne s párom rodič a dieťa. Vyzerá to tak, že my sme tí, ktorí prinášajú pravidlá a ordinujeme ten postup. My sme tí, ktorí poznajú to ochorenie, sme odborníkmi na toto ochorenie a spolupracujeme s rodičmi, ktorí sú odborníci na to dieťa. Snažíme sa rodinu naozaj z kroka na krok viesť, zaujíma nás, čo presne sa okolo toho jedla deje, čo tam odznie, ako dieťa reaguje. Snažíme sa rodinu povzbudzovať a možno až v prílišných detailoch viesť rodinu, napríklad čo je vhodné povedať, čo nepovedať, ako reagovať na úzkosť dieťaťa pred a po jedle.

Veľa sa pýtame a záleží nám na tom, aby sme rodinu spoznali. Spoznávame ich silné stránky, potvrdzujeme ich v tom, posilňujeme, povzbudzujeme. Dôležité je, že sa snažíme potvrdiť kompetencie rodiča, lebo toto ochorenie je spojené s tým, že sa rodič cíti bezmocný a veľmi nekompetentný. Nakŕmiť svoje dieťa je taká úplne bazálna vec a keď v nej zlyhávate, tak sa často stretávame s tým, že sa rodičia obviňujú. Pripomíname rodičom, čo už všetko s dieťaťom zvládli, kam ho priviedli, potvrdzujeme myšlienku, že to nie je ich vina, že ide o ochorenie ako o každé iné.

Môže sa vyskytnúť u kohokoľvek, dieťa vás potrebuje. Vedieme rodiča k nádeji a k sebadôvere, že to zvládne. Dieťa tam cíti tlak inštitúcie, tlak toho, že keď to doma nepôjde, bude musieť prísť do nemocnice, celá liečba sa bude musieť zmeniť a takto z kroka na krok, zo sústa na sústo.

Určite by som radila všetkým rodičom, aby mali približný prehľad, čo dieťa zje a či sa naje aj počas dňa v škole. Nech si všímajú zmeny správania, lebo tie deti, keď už chudnú, tak sa im mení nálada.

Čo má teda rodič povedať dieťaťu počas liečby a čomu sa určite vyhýbať?

Väčšinou v rodinách, ktoré prichádzajú, vidíme základné nedorozumenie, že pokiaľ rodič úplne nerozumie tejto poruche, nemá ju do detailov naštudovanú, tak veľakrát to čo uvidí u svojho dieťaťa, môže vnímať ako vzdor. Ako určitý výmysel, ako taký vrtoch, ktorý si dieťa veľmi tvrdohlavo presadzuje. Môže to viesť k tomu, že rodič je iritovaný, rozčúlený, vytvára tlak, keď sa k tomu pridružia ešte aj jeho pocity zlyhania a viny, môže to vyvolať naozaj emočne záťažovú situáciu, ktorá u dieťaťa zvyšuje úzkosť. Dieťa, ktoré ani zďaleka nie je vzdorovité, to chcem zdôrazniť, ale prežíva extrémnu úzkosť, pretože to dlhotrvajúce ochorenie v ňom vyvolalo situáciu, že jedlo nie je pre neho normály podnet, ale je pre nich fóbický.

Ja im to zvyknem vysvetľovať tak, nech si predstavia, že majú fóbiu z výšok a majú každý deň šesťkrát skočiť z nejakého vysokého bodu. Snažím sa rodičov viesť k tomu, aby empatizovali s extrémnou úzkosťou. To čo dieťa potrebuje, je veľmi pokojný a upokojujúci prístup. Potrebuje, aby bol rodič v sebe ukotvený, aby bol pokojný, aby pomaly dýchal, aby tam bola láskavá a akceptujúca atmosféra a dal najavo dieťaťu, že rozumiem tomu, že sa bojíš a viem, že je to pre teba extrémne ťažké, ale ja som tu s tebou a pomôžem ti to zvládnuť. Ak to aj nebudú tieto slová, podstatné je, aby to bol tento vnútorný postoj.

Druhá polovica tohto neporozumenia je to, že dieťa sa cíti rodičom nepochopené, akoby tlačené do kúta, trestané, veľmi neprijaté, a pritom to čo ten rodič robí, je starostlivosť, láska. To je prosto pozornosť, no ak to nerobí dobrou formou, tak sa dieťa v úzkosti prepadáva. Tá sa zvyšuje, je ešte intenzívnejšia a tým viac nevie nič prehltnúť a zjesť. Niekedy hovoríme rodičom, že predstavte si, že vaše dieťa sa nachádza v pohyblivom piesku. To čo potrebuje, je, aby ste boli maximálne v pokoji, aby vás fixovalo, aby vám dôverovalo a len tak ho viete z toho pohyblivého piesku vytiahnuť. Často sa stáva, že rodič veľa rozpráva a je tam veľa pohybu, následkom čoho sa spolu prepadávajú do toho pohyblivého piesku, takže tento obraz je asi najvýstižnejší.

Čo okrem gastroenterológa, nutričného poradcu, psychológa, psychiatra pomôže dieťaťu?

Liečba má niekoľko fáz. V prvej fáze ide o dohliadanie na stravovanie, o neustálu prítomnosť pri dieťati, o to, aby mali každé 2 – 3 mesiace kontrolu u psychiatra, aby malo každé 2 týždne svojho psychológa. Je to akútna fáza, v ktorej sa snažíme a bojujeme o to, aby dieťa obnovilo svoj primeraný príjem a zahojilo deficit, a potom keď sa dostane z tejto akútnej fáze, keď je tam už dobrá spolupráca, keď je motivované, tak prechádzame do tretej a štvrtej fázy. Tam majú miesto veci, ktoré spomínate, to znamená záujmy a život sám. Hneď ako sa váha trošku znormalizuje, pátrame po tom, čo má dieťa naozaj rado. Moja základná otázka je, čo z toho, čo máš rada, ti anorexia vzala?

Vždy počujem zoznamy, čo všetko to dieťa nemôže robiť, lebo je choré. V tretej a štvrtej fáze, keď je už váha dobrá alebo aspoň lepšia, prichádza toto, a to je veľmi podstatné. Ide o všetky záujmy a o hľadanie nových záujmov, zážitky s rodinou, pomaličky sa dieťa vracia do kolektívu, táto sféra, vzťahy, to je liek.

Kedy sa považuje dieťa/dospelý s poruchami príjmu potravy za vyliečené?

V prípade, keď je normalizovaná hmotnosť, keď je obnovené stravovanie bez kontroly (alebo je už len veľmi slabá). Bol to dlhodobý zvyk všetko analyzovať a počítať, môže sa to občas ešte vyskytnúť, ale už to neovplyvní, čo zje. Musí sa obnoviť normálny rytmus hladu a sýtosti, stravovanie sa mení na intuitívne, čiže som hladná, je obed, zjem ho. Viem presne, kedy mám dosť, nemám z toho žiadne výčitky, cítim sa dobre a keď je dieťa funkčné vo svojom základnom školskom prostredí aj v záujmovej sfére a vzťahoch, a teda má radosť zo života.

Pripomíname rodičom, čo už všetko s dieťaťom zvládli, kam ho priviedli, potvrdzujeme myšlienku, že to nie je ich vina, že ide o ochorenie ako každé iné.

Ako dlho trvá liečba?

To je veľmi individuálne, ja som mala počas pandémie rodinu, s ktorou som mala pocit, že sme to zvládli snáď za tri mesiace. Od extrémneho kontrolovania, ohromných hádok pri jedle sme v dvojtýždňových intervaloch v online priestore debatovali, sadli si na kreslá a prebrali sme všetko, čo sa za ten čas, čo sme sa nevideli, udialo. Rodina si osvojila akceptačný prístup a pravidelný režim, spoločne s farmakoterapeutom (toho sme ešte nespomínali), po troch mesiacoch už dieťa zaujímali úplne iné veci. Musím povedať, že máme aj dievčatá, ktoré k nám prídu ako jedenásťročné a my sa s nimi lúčime v osemnástich s tým, že nemôžeme povedať, že sú vyliečené.

Súčasťou je aj medikamentózna liečba?

Áno, nie je to príčinná liečba, my liečime medikamentóznou liečbou len tie príznaky, ktoré sa pridali k mentálnej anorexii. Ide o poruchu nálady, niekedy sú to nutkavé prejavy, veľmi často sa mentálna anorexia snúbi s obsedantno-kompulzívnou poruchou, takže keď je váha už aspoň trochu znormalizovaná, je potrebné nasadiť antidepresívnu liečbu. Tiež siahame po liečbe proti úzkosti, lebo tá je niekedy taká masívna, že nedovolí dieťaťu jesť. Chcela by som povzbudiť všetkých rodičov, ktorí sa boja psychofarmák, aby sa nebáli, pretože úzkosť je tak škodlivá a tak zničujúca, prehlbuje ochorenie do chronicity, že v niektorých prípadoch je naozaj nevyhnutné použiť lieky, aby sme dieťaťu pomohli úzkosť zvládnuť. Niekedy sú to aj antipsychotiká, ktoré používame práve na upokojenie aj na zlepšenie metabolických funkcií.

Aké zdravotné následky môže mať neliečená bulímia a anorexia?

Sú početné a za najväčšiu komplikáciu by som označila narušenie prirodzeného vývinu a vývoja dieťaťa. Ochorenie môže prísť v jedenástich rokoch, veľmi často k nám prichádzajú dievčatá v štrnástich a tam je rast a vývin veľmi dôležitý, vtedy sa premieňajú na dospelého človeka. To sa týka nielen fyzických dispozícií, ale aj mozgu a jeho psychických funkcií, takže poruchy príjmu potravy v niečom fungujú ako závislosti. Práve pre vznik závislostí a pre ďalší osud človeka je toto vývinové obdobie nesmierne dôležité. Nastavuje sa to, čo vnímame ako odmenu a slasť.

Je to taký neurobiologický problém, že keď sa človek v tomto období naviaže na to, že slasť mám len vtedy, keď príliš kontrolujem, ako vyzerám a keď príliš kontrolujem svoje stravovanie, tak sa to s ním môže ťahať. Môže byť problém, aby sa odmenou pre toho človeka stalo niečo obyčajné, ako sú vzťahy, úspechy, chodenie do kina, na kávu s mojimi kamarátkami. Vždy tento podnet, ktorý mi zabezpečuje slasť, tento patologický podnet je niekde za tým, že nestačí byť len úspešný, nestačí len obyčajný život. Je potrebné, aby som podávala nadpriemerný výkon, a to je nebezpečné, keď sa stane v tomto veku.

Hneď ako sa váha trošku znormalizuje, pátrame po tom, čo má dieťa naozaj rado. Moja základná otázka je, čo z toho, čo máš rada, ti anorexia vzala?

Samozrejme, z tých somatických problémov dievčatám vynecháva menštruačný cyklus, ktorý veľmi súvisí s hustotou kostí a s tým, že sa u dievčat v pomerne mladom veku môže rozvinúť osteopénia alebo až osteoporóza. Vývin pohlavných orgánov je narušený, čo môže neskôr u žien narušiť ich fungovanie a plodnosť. Rovnako to môže viesť k poruche ktoréhokoľvek orgánu, ktorý v tele je. Veľmi sa bojíme kardiologických komplikácií, srdcových arytmií, a ak narušené stravovanie trvá dlho, môže viesť k tomu, že sa naruší trávenie a tráviaci trakt, môže viesť k intolerancii rôznych potravín a celkovo sa človek s trávením potom trápi.

Jedno z dvoch dievčat je nespokojné so svojím telom. Toto číslo vraj s vekom narastá a v dospelosti je so svojím telom nespokojných približne 80 % žien, čo je podľa mňa obrovské číslo. Čo by pomohlo zmeniť to?

Myslím si, že prevencia v školách je veľmi dôležitá, ale možno každý sám za seba – ako vystupuje, ako rozpráva, čo zverejňuje v svojich statusoch na facebooku. Toto je taký čriepok a je dôležité, aby sme išli proti tomu. Ja som nedávno videla XL modelky, tak ma to potešilo, že v priestore reklám budú ženy všetkých tvarov a všetkých veľkostí, mohlo by to pomôcť.

Poraďte nám na koniec, pani doktorka. Na koho sa môžu obrátiť rodičia alebo aj deti, ak sa chcú porozprávať o tom, že asi majú nejaký problém. Komu sa zdôveriť, kde získať viac informácií, sú na Slovensku združenia, organizácie, odborníci, ktorí pomôžu týmto ľuďom?

Samozrejme, máme veľmi veľa šikovných psychológov, psychologičiek a psychoterapeutov, rovnako by som chcela odporúčať neziskové združenie Chuť žiť, ktoré je zamerané na podporu ľudí, ktorí sa liečia z PPP. Ich činnosť je rozsiahla, rozmanitá, každý si tam nájde svoje. Potom by som odporúčala aj centrá pedagogicko-psychologickej pomoci ako prvý záchyt, a potom ak už sú problémy závažnejšie, tak určite treba vyhľadať psychiatra.

Celý rozhovor si môžete vypočuť v našom podcaste Všeobecne o zdraví: