Ako dať deťom to, čo naozaj potrebujú?

Okrem toho, že ste mama početnejšej svorky, než má väčšina z nás, ste aj pracujúca žena a po rozvode asi aj taký hlavný a jediný manažér rodiny. O to viac si vážim, že ste prijali pozvanie do nášho podcastu, že ste si našli čas.

Ja som sa naozaj veľmi tešila na toto stretnutie.

Váš život je nielen plný, ale povedala by som, že je hlavne naplnený – deťmi, ale aj skúsenosťami. Peknými, ale aj smutnými životnými udalosťami, ako to už v živote býva zvykom. Ako ste sa s tým všetkým dokázali vyrovnať je obdivuhodné a verím, že toto celé rozprávanie a vaše zážitky budú prínosné pre každého, kto si vypočuje tento podcast. Každá mama vie, že mať dieťa je krásne, ale je to aj náročné. Mať osem detí, to si ja ako matka jedináčika absolútne neviem predstaviť, ale mňa by zaujímalo, ako sa toto vôbec stalo. Bol to váš celoživotný sen mať veľkú, početnú rodinu?

Nemala som to v pláne, keď si spomeniem na strednú školu a moje vtedajšie premýšľanie o deťoch. Možno v tom je to zvláštne, že ja som už na strednej škole rozmýšľala o deťoch, že ich chcem mať. Počas strednej školy som si uvedomovala, že vychovávať deti je strašne ťažké a nikto nás to neučí. V škole nás učia „kraviny“, ale dobre, je fajn mať rozhľad, sama som chodila na gymnázium, ale prišlo mi, že také dôležité veci do života sa tam nenaučím. O tom nikto nerozpráva. Vtedy ani internet nefungoval tak ako dnes a ani celý ten systém, ktorý dnes máme, že naozaj ak chceme nejaké informácie, tak sa k nim dostaneme. Ja som ich vtedy nemala kde čerpať. Pamätám si, že aj pri prvom dieťati, keď som chcela nejaké informácie, tak čo vtedy bolo? Snáď len časopis Dieťa a zohnala som si knihu, ktorá sa volala tuším Veľká kniha rodičovstva. Nič viac.

Na strednej som nad tým takto premýšľala, že mať deti je obrovská zodpovednosť, je nesmierne náročné ich vychovávať. Ja som vedela, že chcem deti, pre mňa to bolo také samozrejmé, ja som nerozmýšľala nijako inak, no a potom sa vyvinuli rôzne okolnosti, keď mi gynekológ v určitom čase oznámil, že je veľká pravdepodobnosť, že nebudem mať deti. S mojím svetom to celkom zamávalo. Vtedy som si hovorila, že keď sa podarí, bude to super, i keď percento, ktoré pripadalo do úvahy, bolo veľmi nízke. Povedala som si, že ak bude dieťa, tak to bude skvelé a budem celá šťastná. A potom ten môj starý pán gynekológ, vždy keď som k nemu prišla, že som tehotná znovu a znovu a znovu, bol veľmi zaneprázdnený po rôznych konferenciách a nikdy nemal čas, ale keď som prišla za ním, tak si sadol, založil si ruky, pozrel sa na mňa a vraví: „Pani Macinská, to ako?“ (smiech).

Zažila som niečo podobné, tiež mi gynekológ vravel, že mám nejakú diagnózu a bude problém mať deti, nepovedal, že ich nikdy nebudem mať, ale že to bude problematické. Ja som sa spýtala, či by som ich mohla mať teraz? A on odpovedal: „Môžeme vyskúšať.“ (Smiech.) Tiež sa mi to tak udialo, že sa to udialo a mám dieťatko.

Keď žena, ktorá chce mať deti, dostane informáciu, že je pravdepodobné, že to bude náročné, mám pocit, že sa to tak spojí, že ich chce ešte viac. V tom čase ešte ale nebol plán mať deti, bola som nastavená tak, že ak budem mať jedno dieťa, tak budem šťastná a bude to skvelé. Po pôrode mi gynekológ povedal, že keď máme takto rozbehnuté hormóny, že je veľká šanca, ak by som otehotnela čo najskôr, že sa to podarí. Nemala som však plán ich mať osem. Triezvy plán bol, že mať dve deti je ideálne. Prišlo mi to krásne, chcela som chlapca a dievča, čo mi aj vyšlo, mala som prvého chlapca, potom dcéru. Po narodení prvého syna, celé to tehotenstvo bolo náročnejšie, rizikové, poležala som si v nemocnici niekoľko mesiacov, naozaj to bolo ťažké. Po jeho narodení, asi to bolo zapríčinené hormónmi, aj po tom náročnom pôrode som sa na neho na druhý deň pozrela a povedala si, že to je to najlepšie, čo sa mi v živote mohlo stať, že mám dieťa. Vtedy som to hovorila manželovi, dnes už bývalému. Vravela som mu, že mať štyri až šesť detí, by bolo skvelé, asi som bola v nejakom opojení po pôrode, následok traumy po pôrode alebo čo (smiech), ale tam niekde to začalo, že som nepociťovala pri nejakom počte limit, že tak to už nie. To je už príliš veľa.

Mať deti je obrovská zodpovednosť, je nesmierne náročné ich vychovávať.

Ako sa hovorí, daj si pozor na to, čo si želáš, lebo sa ti to splní. A keď ste vyslovili to, že štyri až šesť, tak vesmír vám ešte doprial o dve viac. V akom veku ste mali prvé dieťa?

Mala som 22.

Takže to bolo ešte na vysokej škole?

Áno, počas vysokoškolského štúdia. Bola som asi v treťom ročníku, prerušila som na rok štúdium, potom v piatom ročníku som porodila ďalšie dieťa, to som bola tesne pred štátnicami, tak som si dala odklad na budúci rok. Vtedy sa menil systém, takže som musela dorábať ešte nejaké skúšky, no a ďalší rok, keď som robila štátnice, tak som už bola tehotná s ďalším dieťaťom. Áno, bolo to také husté.

A čo na to manžel, bol tiež naklonený tejto predstave veľkej rodiny?

S veľkou pravdepodobnosťou áno, lebo bol pri tom. To naše manželstvo bolo komplikované a vtedy som celkom nerozumela niektorým veciam, ktoré sa nám tam diali, no myslela som si, že to spolu zvládneme prekonať.

V akom veku sú teraz vaše deti?

Najmladšia má desať a najstarší bude mať dvadsaťštyri. Štrnásť rokov je rozdiel medzi najmladším a najstarším.

Jednu dcéru už máte vydatú.

Áno.

Ako často sa stretávate tak, že ste všetci úplne spolu?

Je to náročnejšie, lebo dcéra žije v USA, syn žije v Brne a nie je to úplne bežné, že by chodievali domov, ale dvakrát do roka sa nám to zvykne dariť. Rozmýšľala som nad tým, ešte keď boli malí, že keď všetky moje deti budú mať svojich partnerov a budú mať deti, sa nebudeme môcť stretnúť všetci naraz len tak doma, lebo sa nezmestíme.

To si musíte niekde objednať jeden rezort.

Presne tak sme to plánovali, že si vždy objednáme nejaký penziónik a odídeme si tam osláviť všetko, čo budeme chcieť, budeme spolu niekoľko dní, a to bude celé. Také naše rodinné stretávania. Prípadne máme ešte ďalší plán, ak by sme sa nestretávali všetci spolu, posielam deti pekne do sveta, už sa rozliezajú a ja budem celý rok cestovať, vždy budem mesiac u niekoho. Konečne budem cestovať tak inak.

Dá sa toto zvládnuť, keď je človek sám? Predpokladám, že nie, lebo v hlave mi beží, že teba odviezť, teba priviesť, teba vziať na krúžok, tebe dať liek, teba prebaliť, teba nadojčiť a tak ďalej. Kto vám s týmto všetkým pomáhal?

Babičky boli ďaleko, musela som sa to naučiť zvládnuť sama.

Ako dlho ste sa venovali iba deťom? Koľko rokov trvalo, kým ste sa nevenovali ani svojej vyštudovanej profesii, čo bola ekonómia, a ani sebe ako žene a človeku. Máte to takto zrátané?

To je dobrá otázka. Ja som v podstate aj popri deťoch pracovala a bola som aktívna a venovala som sa, ak ešte nie podnikaniu a práci, tak nejakým dobrovoľníckym aktivitám, čiže ja som vždy niečo robila. Čo mi tam uniklo, bola starostlivosť o seba. Na to fakt nevychádzal nejako čas, až kým som nepochopila, že to nevyjde nikdy. Že keď si ho neurobím a nebude to prioritou pre mňa, tak ho nebudem mať. A nemala by som ho ani dnes, keby som si ho vedome nevytvárala.

Kedy nastalo uvedomenie, že takto sa žiť dá, ale nemá a treba k tomu pristupovať trošku inak?

Myslím, že radikálne uvedomenie prišlo, keď som ležala v Prahe v nemocnici, chvíľku som pobudla na JIS-ke, lebo som bola vo veľmi zlom zdravotnom stave. Počas toho ako som ležala v izbe a stále mi tiekli nejaké infúzie, to bola stará nemocnica s vysokými stropmi, veľkými oknami, keď som na to hľadela, vtedy mi došlo, že stačí.

A čo nastalo potom?

Potom nastalo veľmi turbulentné obdobie, bolo to veľmi náročné, lebo som ešte nevedela ako to zmeniť. Skúšala som to rôznymi spôsobmi, myslela som si, že by to teoreticky mohlo ísť nejakým iným spôsobom v manželstve, že by sme to mohli nastaviť inak, prepísať nejaké vzorce, no ale na to potrebujete obidvoch. To nešlo, ale bol to prvý krôčik k tomu, že som dnes tam, kde som.

Všetko čo sa vám v živote stalo a čo ste zažili, odštartovalo vašu novú kariéru, z ekonómie ste sa presunuli do oblasti poradenstva, mentoringu, matkám a rodičom dnes radíte aj prostredníctvom kníh. Ako dať deťom to, čo naozaj potrebujú, tak sa volá jedna z nich. Pýtam sa aj ja – ako?

Teraz, za pár minút? Myslím, že nebude stačiť si ani prečítať tú knihu, inak ona je taká útla, nie je zbytočne obšírna, snažila som sa ju písať zase takým príbehovým spôsobom a je tam dosť veľa príkladov z môjho života, zo života s deťmi. Nepoužívam tam veľa odborných výrazov, povedala by som, že je napasovaná na to naše prostredie, v ktorom žijeme a na našu mentalitu. Myslím, že sa tam veľa ľudí nájde. Spomínam tam aj iné rodičovské metódy, tak si povedia, že toto zažili doma a že možno to ani nechcú, len nevedia, ako to urobiť, a toto prináša moja kniha. Nechcem tvrdo povedať, že je návodom, lebo nie je, ani žiadny manuál a encyklopédia, ale môže priniesť inšpiráciu, ako si poradiť s rôznymi situáciami a s rôznymi deťmi. Vzhľadom na to, že z mojich osem detí je každé iné, sú to rôzne osobnosti a skúšala som ich vychovávať rôzne, no zistila som, že je fajn deti vychovávať rovnako. Taký vzor máme zažitý, že všetkým deťom rovnako a rovnako ich vychovávam, prečo hento je také a hento je onaké, to si pamätám od mojej babky, takto rozprávala.

Čo mi tam uniklo, bola starostlivosť o seba. Na to fakt nevychádzal čas, až kým som nepochopila, že to nevyjde nikdy. Že keď si ho neurobím a nebude to prioritou pre mňa, tak ho nebudem mať.

Nedá sa ich rovnako vychovávať. Je možné mať stabilné princípy, životné múdra, ktoré chcem aplikovať do svojho života a chcem ich preniesť na deti, ale nedá sa k nim pristupovať rovnako, keď každé je iné. Ja potrebujem nachádzať jeho individualitu, tú jedinečnosť a pomôcť aj tomu dieťaťu objaviť jeho jedinečnosť. Niekedy treba ísť proti prúdu. Niekedy je to pre ne náročné, lebo keď sú malé, chcú zapadnúť do kolektívu, patriť tam, identifikovať sa s ním a zároveň chcú byť jedinečné. V puberte prichádza rozpor, že chcem tam patriť aj nechcem tam patriť a čo s tým. A doma tiež potrebuje rebelovať, je to náročné. Ak by som mala dať v tejto chvíli len jednu radu, tak je to to, že nebáť sa individuality u detí a pomôcť im objaviť ju. Zároveň jedným dychom dodávam, že nebáť sa aj vlastnej individuality a vybočiť z radu.

Čo sa osvedčilo vám? Ako z detí vychovať slušných, dobrých ľudí, ktorí sa v živote nestratia?

Chcem, aby boli moje deti spokojné. To je jediná vec, ktorú chcem, aby bolo každé z mojich detí spokojné vo svojom živote. Nie je tam to očakávanie, že má byť šťastné, lebo ja vidím rozdiel medzi spokojnosťou a šťastím. Šťastie sú také záchvevy a spokojnosť je hlbšia. Som spokojná tam, kde som s tým, kde som. To neznamená, že nechcem napredovať, nechcem sa rozvíjať, ambicióznosť tam niekde je, ale upokojenie sa sám v sebe v hĺbke, že v poriadku, som spokojná. Toto je asi to, čo by som chcela pre moje deti a k tomu patrí aj rešpektovať iných. To je jedna zo základných tém, že ak chceme, aby deti rešpektovali nás ako rodičov, tak ich v prvom rade potrebujeme naučiť, čo to rešpekt znamená. Oni sa to nenaučia sami od seba, opakujú po nás, robia to, čo robíme my. Ak ja dieťaťu neprejavím rešpekt a úctu, v podstate nevie, ako to má robiť voči mne a voči iným.

Čo to teda znamená rešpektovať niekoho? Často sa spája so strachom, s bázňou, to „musíš rešpektovať rodičov“ v preklade znamená, že „musíš robiť, čo ti povedia“, a ak to neurobíš, tak ich nerešpektuješ. Akurát že ja nesúhlasím s postavením týchto pojmov. Ak rodičia chcú, aby robili, čo povedia, tak to nie je o rešpekte, to je o poslušnosti a podriadení sa. Do určitej miery je i toto dôležité, aj to sa potrebujú naučiť, ale rešpekt je niekde inde. Rešpekt hovorí o tom, že prijímam toho druhého človeka takého, aký je, vážim si ho preto, že je človekom, je to bytosť. Nie je viac ani menej, rovnako ako ani ja. Toto je pre mňa rešpekt a toto som chcela naučiť deti.

Podarilo sa vám to?

Myslím, že áno, že to majú v sebe hlboko vpísané, že si uvedomujú, že sú rešpektovaní a pre nich tým pádom nie je také ťažké rešpektovať iných, lebo si nemusia nič dokazovať. Nemusia si dokazovať, že sú dosť dobrí, lebo to vedia.

Z vášho pozorovania, už aj z vašej poradenskej praxe – akých chýb sa my ako rodičia dopúšťame najčastejšie?

Ťažko povedať čoho najčastejšie, pretože sú rôzne skupiny rodičov, presne tak ako ste to povedali aj vy, že niektorí sú preinformovaní a premotivovaní, niektorí to vôbec neriešia a povedia si, že však som prežil, rodičia ma dobre vychovali, tak odovzdávajú ďalej, čo zažívali doma, a pritom to nemusí byť úplne v poriadku. Naši rodičia a starí rodičia zažili rôzne traumy a posúvali to ďalej. Nemali možnosti, aké máme my dnes. Už vieme analyzovať a identifikovať traumy, ich aj tie naše a máme viac informácií na to, aby sme sa posunuli. Ale naozaj nie každý to tak rieši, to znamená, že ide ďalej v odovzdávaní toho reťazca. Toto je jedna chyba, ak sa to vôbec nerieši a pozerá sa na to štýlom, že ja som to prežil, tak ty tiež. Potom je opačný extrém, keď sme preinformovaní rodičia a máme už príliš veľa informácií, ťažko sa nám to aplikuje, nevieme, kde je sever, lebo možností, metód, prístupov aj v rodičovstve je ozaj veľa. Začnete si to všetko čítať a budete mať pocit, že je to totálny chaos a zmätok. Niektoré veci sa aj vylučujú navzájom, ja si vtedy hovorím, že je to zariadené na svete tak, že keď žena dokáže otehotnieť, vynosiť dieťa aj ho porodiť (niekedy s pomocou, ale princíp tam je), tak mi nedáva zmysel, že by celý tento obrovský, zázračný proces skončil pôrodom a už tam nebolo nič intuitívne a hlbšie, čo máme ako rodičia, že vieme vnímať. Je vhodné sa vrátiť k vlastnej intuícii a dôverovať si.

V tomto bode sa ale začíname cykliť, aj keď som začala s poradenstvom ohľadom výchovy a vzťahu s deťmi, tak som postupne prešla k tomu, že sa potrebujem pozrieť aj na život rodičov, lebo keď ja ako rodič neviem dôverovať vlastnej intuícii, tak to má nejaký koreň. S veľkou pravdepodobnosťou som sa to nenaučila, že tam tá intuícia je a môžem si veriť. Môžem veriť tomu, čo cítim, tomu, kam chcem smerovať, ako chcem viesť svoj život a život svojich detí. Vraciame sa až do nášho detstva, riešime to a otvárajú sa rôzne veci, preto je súčasťou mojej práce skúsenostný mentoring, kde so ženami nepreberám len výchovu detí, ale veľakrát preberáme životné situácie, v ktorých sa nachádzame. Odhaľujeme vzorce správania a reakcií, ktoré si ťaháme z detstva a skúšame ich prepísať podľa toho, ako žena začne objavovať to, čo naozaj chce vo svojom živote.

Moje deti si uvedomujú, že sú rešpektovaní a pre nich tým pádom nie je ťažké rešpektovať iných, lebo si nemusia nič dokazovať. Nemusia si dokazovať, že sú dosť dobrí, lebo to vedia.

Ako môže rodič zabezpečiť dobré súrodenecké vzťahy?

Nie je to samozrejmosť, ale je to v moci rodičov. Aj pri dvoch deťoch môžete mať natoľko odlišné osobnosti, že dané deti budú nekompatibilné. Keby sa stretli ako dospelí ľudia, tak by z nich asi kamaráti neboli. Jednoducho to tak je a áno, aj ja to tak v tej mojej širokej škále mám, niektorí si sedia viac a niektorí menej. To ešte ale nič nehovorí o tom pokrvnom, súrodeneckom spojení, že oni sú svorka. Uvedomila som si to, keď sme to rozoberali s psychologičkou, keď boli pred dvomi rokmi s Plamienkom na tábore po strate brata, a s odstupom roka sme sa stretli a rozprávali sa o tom, že oni na táboroch ešte nezažili súrodencov, ktorí by takto držali spolu ako moji. Malo to aj nevýhody, ďalší raz sme ich museli od seba trošku oddeliť, lebo oni tým pádom aj bránia tomu, aby vstúpil niekto medzi nich. Je medzi nimi silná väzba, moje deti vedia byť súdržné, aj keď sú rozdielne.

Kľúčom k súrodeneckým vzťahom je, aby rodičia neporovnávali deti medzi sebou navzájom a zvlášť negatívne porovnávanie je čistý masaker pre dušu. Niečo ako tvoja sestra má samé jednotky, to ty nemôžeš? V škole sa tomu nevyhneme, ak ešte chodia do rovnakej školy, tak učitelia k tomu majú tendenciu, aj keď ja stále verím, som optimista, že sa aj toto posúva. Myslím, že v mnohých prípadoch sme mali šťastie na učiteľov, až tak okato to nerobili. Čo je ale dôležité, ak objavíme talent a jedinečnosť dieťaťa, ale nemusí ísť o pódiový talent (spev, hra na hudobný nástroj, šport), stačí cit pre niečo, ak sa nám toto podarí odhaliť, a ak to komunikujeme dieťaťu, že je to jeho silná stránka a hovoríme to aj pred zvyškom rodiny, každý má niečo svoje, v čom vyniká, nemajú potrebu medzi sebou súperiť. Nemajú potrebu žiarliť na seba, lebo nie sú ukrivdení.

Veľakrát som dostala otázku, ako viem dať deťom všetko rovnako? To ale nie je o tom, že každý dostane hmotné či nehmotné veci na prídel, to je o tom, akú má dieťa osobnosť, a ak dostane to, čo potrebuje jeho osobnosť, tak je to v poriadku a nebojujú medzi sebou.

Dá sa ľúbiť všetky deti rovnako?

Fúúúú, dávate mi dobré otázky. Dá sa. Neviem síce, či sa dá láska kvantifikovať, ako to je ľúbiť rovnako. Každé jedno moje dieťa milujem, a ak by som o ktorékoľvek z nich prišla, tak to nesmierne bolí. Ľúbiť rovnako však neznamená to, že ak už budú aj dospelí, tak niektoré z tých osobností, ktoré doma mám, nie sú tie osobnosti ako priatelia, ktorých vyhľadávam. Niekedy si zamieňame bezpodmienečnú lásku, prijatie, rešpekt, celý tento balík s tým, že sme kamaráti alebo nie sme, že si vyhovujeme, alebo nevyhovujeme. Takto to podľa mňa nefunguje. Budem milovať každé moje dieťa až do konca svojho života. Každé jedno, so všetkým. Ako bude fungovať, čo bude robiť, čomu sa bude venovať, môžu prísť aj náročné chvíle, netuším, ale kiežby neprišli (predstavila som si trestnú činnosť, väzenie a neviem čo všetko). Viem ja, čo bude? Neviem, ale nemyslím si, že to zmení moju lásku voči dieťaťu, ale možno s niektorými z nich, keď budú dospelí, nebudeme až takí kamaráti, no vždy to bude moje dieťa, ktoré milujem.

Asi málokto zažil častejšie pubertu ako vy, máte už za sebou sedem takýchto stavov. Ako sa to dá?

Ja milujem pubertálne obdobie. Mňa fascinuje to, keď som si uvedomila, že prechádzajú fázou vnútorného dozrievania a nachádzania vlastnej individuality, ku ktorej som im vlastne pomáhala, aby ju videli a oni ju videli pomerne skoro. Nasleduje také odtrhávanie sa, ale nie je to len od rodičov, ale od všetkého čo by malo na nich vplyv a zároveň túžba niekam patriť a celý zmätok, ktorý sa tam deje. Moje deti sa stále na mne zabávajú, že ich mám na to, aby som ich mohla skúmať. Nie je to pravda, ale niekedy to tak vyzerá a robíme si z toho žarty. Fascinuje ma to dozrievane. Je to akoby kvetina, púčik, keď už vidíte puk, ale ešte neviete, aký to bude kvet. Či má veľa okvetných lístkov, akú majú farbu, ako voňajú. Zrazu sa vám to rozvinie, takto si vizualizujem pubertu, asi preto som ju dokázala prežiť toľkokrát, lebo som si to tak zromantizovala. Jasné, že to má aj temnejšie zákutia, jasné, že je to aj náročné, že som v puberte mojich detí prechádzala rôznymi obdobiami, a som strácala nervy, nebola som vždy úplne pokojná, aj som si poplakala, aj oni si poplakali. Pozerám sa však na tých dvoch, ktorí sú už dospelí a samostatní, sú schopní sa o seba postarať, rešpektujú iných ľudí, vedia žiť vo vzťahoch, napodiv, tohto som sa bála dosť, či toto zvládnu s tou našou minulosťou a dali to. Vravím si, že asi je to fajn, asi sme tou pubertou prešli dobre.

Odborníci tvrdia, že dieťa pre vývoj silnej osobnosti potrebuje odmalička pocit bezpečia. Čo si pod tým máme predstaviť?

Je to jedna zo základných potrieb každého z nás a pod bezpečím si každý z nás môže predstaviť niečo iné. Vo väčšine prípadov, v slovenských rodinách a zvlášť na tej mužskej strane, je bezpečie vnímané ako fyzické – strecha nad hlavou, mať čo jesť, zarobiť peniaze, postarať sa o všetko. My hovoríme ale aj o emocionálnom bezpečí, to znamená, že mám priestor, mám ľudí, pri ktorých môžem byť taká, aká som. Môžem sa prejaviť so všetkým aj s tým negatívnym. Viem, že tam nie je ohrozenie, že mi nehrozí, že budem zradená, opustená, a to je bezpečie.

Mám pocit, že svoj život iba prežívam, že ho skutočne nežijem. Toto si hovoria mnohé unavené mamy, ale aj otcovia. Čo s tým? Hovorí sa, že spokojná matka = spokojná celá rodina, ale ako toto dosiahnuť?

Je to proces. Myslím si, že keď si človek v tridsiatke – štyridsiatke uvedomí, že len prežíva a nežije, tak sa to nestalo zo dňa na deň. Nestalo sa to v posledných týždňoch, smeroval k tomu celý život. Je to naozaj hlbšie, možno v detstve a v puberte, kde sa človek naučil potlačiť to, čo v skutočnosti chce. Keď hovorím, že majú ľudia vnímať a uvedomovať si, čo chcú, napadne im hneď, že je to sebecké, že nemôžem robiť to, čo chcem. Ja ale nehovorím o egocentrizme, nehovorím, že sa „vykašlem“ na všetkých ostatných, na pravidlá, podmienky fungovania žitia v spoločnosti a urobím si, čo chcem. Nie, v tom celom musíme nájsť zhodu, ako sme sa bavili o rešpekte. Ja rešpektujem iných ľudí, prijímam ich, nebudem robiť niečo, čo je proti nim, ale zároveň nejdem ani do opačného extrému, že budem submisívne napĺňať len potreby ostatných ľudí a budem robiť to, čo odo mňa očakávajú. To čo oni chcú, čo im vyhovuje a úplne potlačím seba, to čo ja potrebujem pre život a čo v ňom chcem mať. To je celé. Ak si to človek uvedomí, je to prvý dobrý krok, že tu niečo nie je v poriadku, ale treba počítať s tým, že si to bude vyžadovať prácu.

Je to o tom, že sa musíme zastaviť a musíme naozaj tuho, tuho rozmýšľať o tom, čo vlastne chceme. Mamou budem do konca života, do konca života ich budem milovať a budem tu stále pre nich, keď budú potrebovať a chcieť. Kedykoľvek. Ale ak ja zabudnem na seba (a stáva sa nám to, myslím, že v tejto našej mentalite sme boli vychovávaní, že žena je tá, ktorá sa má postarať o rodinu a domácnosť). Slovenské ženy to vnímajú tak, že sa o všetko starajú a ostatní im len pomáhajú, už toto všetko je z princípu zle. To nie je o tom, že vy mi teraz pomáhajte. Tak pomôžte mi upratať, navariť, povysávať, čo to je? Ak nezmeníme v základe toto, že sme tu spolu ako bunka a staráme sa o to navzájom, je to náš spoločný projekt, ktorý budujeme, ktorý rozvíjame. Je to ako v práci, vo firme, máte projekt a tím, kde je hierarchia, niekto má vyššiu zodpovednosť, ale aj tak má v tom celom každý nejakú svoju rolu. Presne tak je to aj v domácnosti a v rodine. Spolupatričnosť.

Nie je to o tom, že každé dieťa dostane rovnako, hmotné či nehmotné veci na prídel, je to o tom, akú má dieťa osobnosť, a ak dostane to, čo potrebuje jeho osobnosť, nežiarli na súrodenca.

Pokiaľ to funguje spôsobom, že žena je tá, ktorej majú všetci pomáhať, som presvedčená, že na 98 % takáto žena skôr či neskôr vyhorí. To nie je to, čo ju môže v živote uspokojovať. Môže to fungovať krásne a byť „načančané“ a lesklé a neviem aké všelijaké, ale vnútorná spokojnosť bude chýbať. Potrebuje, aby to bolo niekedy aj o nej, aby to nebolo o tom, že jej pomáhajú, ale že aj ona tam má priestor, kde len príde a načerpá. Viete, keď sa z nášho domova stane miesto, kde idem do ďalšej šichty, kde mám potom ten priestor pre oddych a načerpanie síl?

A teraz sa ženy pýtajú, že kedy a kde si nájsť čas pre seba?

Je to ťažké, nehovorím, že to je ľahké, to vôbec nie, ale zase sme pri tom slovíčku „nájsť“. Ten čas sa nenájde, všetci máme len 24 hodín denne, potrebujeme spať, máme aj prácu, plné diáre... Rozmýšľam nad tým, ako som to urobila ja, a to asi bude stačiť ako príklad. Začala som si viesť diár trochu inak, spojila som do jedného pracovnú aj súkromnú časť, lebo veľa ľudí funguje tak (a kedysi aj ja), že máme viac diárov. V momente, keď sa mi prekrížili dve aktivity a boli v rovnakom čase, lebo jednu som mala zapísanú v pracovnom diári a druhú v súkromnom, tak mi došlo, že toto asi nebude cesta, preto som to spojila do jedného. Hľadám svoje hranice, zámerne hovorím, že ich hľadám, lebo tam nie je pravidlo, ktoré hovorí, ako to má byť a koľko stretnutí môžem mať za deň. Kto mi to prikáže? Nikto, musím si to vytvárať ja, rovnako aj počet úloh, ktoré si dám na daný deň, koľko súkromných stretnutí si môžem dopriať za týždeň.

Nie sú na to tabuľky, to znamená, že potrebujeme hľadať svoje hranice, limity a spoznávať sa, takže to skúšam a skúmam. Došla som do bodu, kedy to minimálne raz do roka prehodnocujem, či mi vyhovuje, ako mám zostavený diár. Nemám žiadne elektronické, mám ručne písaný diár, i keď v tablete, ale zámerne mám takýto typ, lebo je to niečo, čo kreujem, musím sa nad tým zamyslieť. Nie je to len o „naťukaní“, že idem na nejaké stretnutie, ale vytvorím si to aj s prestávkami, aj s intervalmi, v ktorých sa hýbem. Moje deti sú naučené, že si sadneme a napíšeme si do diára rande, keď mám stretnutie s deťmi a presne takto mám naplánované aj iné aktivity sama pre seba, i keď to nesúvisí s ostatnými. Viem, koľko mám okienok v dni, viem, čo dokážem urobiť, občas sa nevyhnem tomu, že sa plány menia a posúvajú, aj dnešné nahrávanie, dohodli sme sa z piatka do pondelka a vložila som tam toto nahrávanie. Je to v poriadku, kebyže tam mám povinnosti, ktoré sa nedajú presunúť, tak to nezvládnem a netlačila by som na to. Skrátka by to nevyšlo.

Mám svoje limity, pri ktorých som sa naučila, že za ne už nejdem a vytváram si priestor aj sama pre seba. Mám Starostlivé pondelky, to je pondelok, počas ktorého pracujem, venujem sa administratívnym činnostiam a zároveň som si tam zaradila, že sa o seba starám a spravím pre seba niečo príjemné. Nech je to čokoľvek, napríklad že si chcem prečítať nejakú knihu, prejsť sa, ísť ku kaderníčke, hocičo len pre mňa. Jasné, teraz si môžu ženy povedať, že keď som zamestnaná a chodím do práce od pondelka do piatka, nedá sa to, ale ja si tiež musím povinnosti odpracovať, akurát som v tom flexibilnejšia. Takto nejako to funguje mne a každý si v tom potrebuje nájsť svoj systém. Dôležité je však na to myslieť na začiatku, lebo ak budem očakávať, že keď mi na to vyjde čas, tak to pre seba urobím, tak sme skončili, lebo ten čas nevyjde. On tam nezostane a sám sa nenájde.

Keď sa z nášho domova stane miesto, kde idem do ďalšej šichty, kde mám potom ten priestor pre oddych a načerpanie síl brať?

To je presne ako so šetrením, keď nás učili o finančnej gramotnosti, že začnem šetriť, keď mi niečo zvýši, tak si to odložím. Nie, na začiatku mesiaca si odlož, a potom si vyplať ostatné veci. Uplynulé dva roky boli náročné pre každého z nás, pre vás o to viac, nakoľko ste zažili asi tú najväčšiu stratu, akú môže žena-matka zažiť. Ako sa to dá prežiť?

Neviem. Akurát som to sumarizovala, rok 2020 bol extrémny pre nás všetkých celosvetovo, veď začala pandémia. Uvedomila som si, že mne sa to zhustilo do jedného mesiaca. Pandémia začala v marci, ale v máji sa mi vydala dcéra v Amerike bez toho, aby som tam mohla byť, prišlo to nejako náhle. V máji som dostala rozvodové papiere a úplne na konci mája mi zomrel 18-ročný syn. Bolo to nesmierne náročné. Ako sa to dá prežiť? No, musím sa priznať, že boli momenty, kedy sa mi to ani nechcelo prežiť. Dostávala som aj dobré rady, že však tu máš ďalšie deti, musíš žiť pre ne a tak, ale v tej chvíli to bolo vrcholne náročné, chcieť fungovať ďalej po tom šoku, lebo to bolo nečakané. Pamätám si s odstupom niekoľkých týždňov na jeden deň, trošku mám to obdobie zahmlené, takže neviem úplne presne tie časy, ale v jeden deň som si povedala, že aha, asi sa môžem znovu ešte smiať. Vtedy to bolo ešte usmievanie nasilu, ale dnes už sa smejem, no vtedy to bolo niekoľko týždňov, keď som sa nevedela ani len usmiať. Boli aj momenty s deťmi, keď sme sa už postupne vracali do života a niekto povedal nejaký vtip a v tom momente sme všetci stuhli a zamrzli. Nádych, výdych a uvedomila som si, že sa musím zasmiať, aby aj oni vedeli, že sa ešte môžu smiať. Riešili sme, že je to v poriadku a že ideme ďalej. Postupne sme sa učili žiť. Doslova.

Ako vás to zmenilo, čo to zmenilo vo vašich životoch?

Zmenilo to všetko. Úplne to prepísalo všetky priority. Človek sa začne pozerať na svet a na život úplne iným spôsobom. Myslím, že si vieme oveľa viac vážiť každodenné maličkosti, ale to výrazné, čo sa zmenilo vo mne, čo si uvedomujem, je to, že môžem byť šťastná aj nešťastná zároveň. V živote to tak je a tým pádom to mňa aj deti oslobodilo od očakávaní typu, že dobre bude, keď... Tá traumatizujúca strata je tam stále. To nezmizne. Strata tu je, nezmizne a my s týmto smútkom žijeme, ktorý prichádza vo vlnách. Asi toto je najvýraznejšie, čo pozorujem sama za seba, že súčasne v živote prebiehajú príjemné aj nepríjemné situácie.

Kde čerpáte energiu? Lebo všetko je to o prístupe, ani nie o tom, čo sa nám v živote deje, ale ako to vnímame a ako k tomu pristupujeme, ako sa na to pozeráme.

Súvisí to asi aj s typom osobnosti. Ja som typ osobnosti, ktorý viac vidí to dobré a pozitívne, čo má svoje výhody i nevýhody. Nevýhoda bola tá, že som strávila vyše dvadsať rokov v manželstve, v ktorom asi veľa pozitívneho nebolo možné vidieť a ja som to tam stále chcela vidieť, takže to sú nevýhody tejto osobnosti. Zároveň v takýchto situáciách, ktoré sú nezmeniteľné, nezvratné, mi táto moja črta pomáha ísť ďalej, skôr či neskôr sa pokúšam vidieť pozitívne... v tomto sa ale nedá vidieť nič pozitívne. Viete, keď vám zomrie dieťa, čo je na tom pozitívne. Nič. V tomto neviem vidieť nič pozitívne ani s odstupom času. Je to strata, bolesť a idem s tým ďalej. To čo ale chcem a dokážem vidieť, sú príjemné maličkosti v každom dni. Často to dávame na instagram s dcérou, keď ide do školy, tak odfotí oblohu, toto sú tie veci. Veľakrát prejde celý deň a vy sa ani raz nepozriete hore so slovami, že oblaky sú nádherné a slnko zase svieti. Takéto zastavenia sa v priebehu dňa niekoľkokrát, pomáhajú prežiť. Toto to je. Mix osobnosti, to, čomu venujeme pozornosť a veľmi mi pomáha viera v Boha. I keď táto skúsenosť tiež zamávala vierou v Boha, mojimi predstavami o tom, čo to je a ako to je, lebo toto sú veci, ktoré sú medzi nebom a zemou.

Tento podcast nahrávame v máji, blíži sa Deň matiek, poďme dať ešte v závere radu mamám, ako byť dobrou a spokojnou mamou? Lebo my matky sa rúcame aj pri banálnych veciach, máme pocit, že zlyhávame ako mamy, ženy, partnerky.

Ja by som vynechala to slovo „dobrou“. Môžeme ho vynechať? (smiech) Pri tomto slove sa totiž vieme zacykliť, hneď mi nabehli všetky vety, ktoré som už počula, že nie som dosť dobrá mama. Do tejto témy ale nechoďme, to je na mentoringové poradenstvo a stretnutie. Sústreďme sa na to, ako byť spokojnou. Je jedna instantná rada – pokúsme sa, nebyť na seba príliš prísne.

Celý rozhovor si môžete vypočuť v našom podcaste Všeobecne o zdraví: