Strach nie je vrodená, ale naučená emócia a 92 % našich strachov je úplne zbytočných – vo väčšine prípadov sa bojíme niečoho, čo nikdy nenastane a objektívne nás nijako neohrozuje. Ale ako zvládnuť strach z vojny?
Ako eliminovať túto emóciu, ktorá nás oslabuje, spôsobuje ťažobu, až úzkosť? Ako sa o vojne rozprávať s deťmi, aby nežili v obavách a čo najlepšie môžeme v aktuálnej situácii urobiť pre seba a svoje okolie? Aj o tom sme sa rozprávali so Zuzanou Juránekovou, poradkyňou občianskeho združenia IPečko, ktorá na našej východnej hranici už niekoľko dní poskytuje krízovú intervenciu ľuďom utekajúcim pred vojnou.
„Ak je ten strach dlhodobý a to sa bavíme o tom, ak nám dva týždne strach bráni fungovať v reálnom normálnom živote a nemusí byť len v súvislosti s vojnovým konfliktom, ale bolo to aj pri pandémií, či akejkoľvek situácií, ak je v našom živote niečo, čo nám dva týždne bráni fungovať normálne, je to už ten čas, kedy by sme sa mali na niekoho obrátiť, kto nám s tým vie pomôcť, na odborníka, ktorý nás vie nasmerovať, ktorý nám vie do tej situácie priniesť nový uhol pohľadu.“
Strach nie je vrodená, ale naučená emócia, ktorej úlohou je držať nás v strehu s cieľom prežiť. Viac ako 92% všetkých strachov, ktoré prežívame sú neopodstatnené obavy a môžu mať deštruktívny účinok. Prečo sa bojíme? Ako strach eliminovať? Ako zvládnuť úzkosti, ktoré v nás v týchto dňoch vzbudzuje vojna? Aj o tom sa dnes rozprávame so Zuzanou Juránekovou.
Vojna na Ukrajine vzbudzuje strach
Zuzana Juráneková je špeciálna pedagogička, poradkyňa občianskeho združenia IPečko. V uplynulých dňoch bola na našej východnej hranici a pomáhala ľuďom utekajúcim pred vojnou.Tento podcast vznikal len päť dní od vypuknutia vojny na Ukrajine. Hrozba vojnového konfliktu kdekoľvek na svete v nás vyvoláva obavy. Toto však nie je hrozba a nie je kdekoľvek. Toto je realita odohrávajúca sa za našimi východnými hranicami a je preto asi pochopiteľné, že sa bojíme toho, čo sa deje a možno ešte viac sa bojíme toho, že nevieme, čo sa ešte len udeje. Ako aktuálne vyzerá situácia na slovensko- ukrajinských hraniciach?
„Spoločne s ďalšími psychológmi sme navštívili z výjazdového krízového tímu IPečko tri hraničné priechody Slovenska s Ukrajinou, kde sme teda mali možnosť vidieť naozaj tú realitu, ktorú sme dovtedy vnímali, pozorovali, sledovali z médií, z rôznych reportáži alebo z livestreamov. Samozrejme to, čo vidíme cez média je naozaj tak ako to tam je. Keď ste tam a máte blízko tých ľudí, tak tá emócia, náročnosť a ťažkosť tej situácie na vás doľahne. Vnímate ju o to intenzívnejšie a autentickejšie. My ako psychológovia sme teda videli naozaj ľudí, ktorí dlhé hodiny stáli na hraniciach, čakali na ten moment kedy prejdú a prídu na Slovensko. Tie pocity neboli sprevádzané nejakým obrovským šťastím, alebo nejakým víťazstvom, že tak som tu a už je to ok. Práve naopak. Na tých ľudí doľahla sila toho, že majú za chrbtom svoje rodisko, svoju krajinu, svoje bydlisko, ktoré sa zmieta vo vojne a nechali tam svojich najbližších, nechali tam svojich manželov, mužov, synov a ten svoj život, ktorý budovali si odnášajú v jednom kufri, alebo v dvoch igelitkách,“ hovorí Zuzana Juráneková.
Jej zážitky sú aktuálne a nesmierne emotívne.
„Vlastne je úplne jedno, či sú tí ľudia lekári, robotníci, rodičia, alebo právnici. Všetci boli akoby na tej istej štartovacej čiare plní strachu, obáv, neistoty, z toho, čo sa deje na Ukrajine a z toho, že sú vlastne na Slovensku, v krajine s inou kultúrou, s iným jazykom a nevedia, čo vlastne sa bude diať v tých najbližších dňoch. Tí, ktorí mali možnosť byť s niekým z blízkych z rodiny, ktorí tam pre nich prišli a vedeli, že k nim pôjdu na pár dni, či týždňov bývať mali pocit toho, že vedia kam smerujú. Ale sú tam ľudia, ktorí iba prišli a nemajú ten plán a zostávajú možno v stanových mestečkách, alebo sa pripravujú na ďalší transport do iných krajín a Slovensko je naozaj len takou zástavkou, kde uspokoja len svoje fyziologické potreby ako navštíviť toaletu, napiť sa a dostať teplú stravu, vymeniť deťom plienky v takých dôstojnejších podmienkach, ktoré sme im ako Slovensko v rámci tých možností, ktoré máme pripravili. Keď môžem byť taká osobná a citlivá, bola som na nás hrdá ako na krajinu, pretože to, čo som tam videla, bola obrovská dávka solidarity, ľudskosti, pomoci, ochoty, ktoré sme za to obdobie, ktoré máme za sebou tak niekde stratili. Možno sme len pozabudli na to, že to, čo nás spája, je tá človečina v nás. A ona tam stále je.“
Ako vzniká strach?
Títo ľudia sú unavení fyzicky, aj psychicky. Cítia hnev, úzkosť a strach. Chcem o tom strachu trochu viac rozprávať, aby sme tomu aj rozumeli, prečo ho cítime. Dôležité je však povedať, že toto je asi cieľom každého jedného agresora a inak to nie je ani v tomto prípade. Chce vyvolať v ľuďoch strach, pretože keď sme vystrašení, nie sme takí silní. A keď sme vystrašení, nepristupujeme k veciam racionálne, skôr naopak. Ako ten strach vzniká? A čo sa vtedy deje v nás a s naším telom, keď sa bojíme?
„Sú to krízové situácie, ktoré zažívajú títo ľudia. Je totiž ohrozené to najprirodzenejšie v nás, nejaká istota typu, že mám, kde bývať, mám, čo jesť, môžem chodiť do práce, mám nejakú istotu, mám svojich blízkych a keď príde niečo nečakané, na čo sa nevieme pripraviť, príde to zo dňa na deň a zoberie nám to najdôležitejšie, naše potreby a naše zdroje, ktoré nám v tom bežnom živote pomáhajú zvládať rôzne ťažkosti, tak naozaj sa ocitáme v krízovej situácií,“ vysvetľuje Zuzana Juráneková.
„Naše telo na tieto krízové situácie reaguje rôzne. Na obrovskú nálož stresu, ktorú aj títo ľudia prežívajú a nehovoríme len o obyvateľoch Ukrajiny. Aktuálne tým žijú a utekajú z krajiny. Ale ten vojnový konflikt máme aj my, doma v našich obývačkách prostredníctvom telefónov, televízorov, čiže tá vojna je síce ďaleko, ale veľmi blízko. Čiže aj my na ňu reagujeme a aj v nás vyvoláva rôzne pocity. A taká tá prirodzená reakcia ľudí na stresové situácie môže byť útek. To znamená, že sa snažíme pred tou situáciou nejako utiecť. Je to tá najprirodzenejšia reakcia. Najlepšie si ju vieme vysvetliť na takej situácií, keď sa stane tragédia, že šofér zrazí chodca, alebo spôsobí dopravnú nehodu a z miesta tej dopravnej nehody utečie. Nie je to preto, že by nechcel niesť za svoj čin zodpovednosť, alebo poskytnúť tomu človeku prvú pomoc, ale že ten mozog vyhodnotí takúto situáciu ako niečo ohrozujúce, niečo čo je pre neho v danej chvíli nezvládnuteľné, možno nedokáže reagovať racionálne. V tom čase je pre neho prirodzené utekať a zachrániť sa,“ hovorí psychologička.
„Kedysi sme lovili mamuty, ktoré pred nami utekali, no stalo sa, že mamut sa otočil a začal utekať za nami a človek tiež pred ním musel utekať. Najprirodzenejšia reakcia, ktorú máme je, že utekáme. Potom na tú nálož stresovú, alebo na mimoriadne náročnú stresovú situáciu môžeme reagovať aj tak, že zamrzneme. Náš mozog nám akoby vypne a telo je zamrznuté. Nie sme schopní nejakého pohybu, nejakej reakcie a zostaneme len tak paralyzovane stáť. To je tiež nejaký spôsob ochrany, alebo obrany. Potom máme kolaps. To je reakcia kedy nám aj to fyzické a psychické telo vypne a zložíme sa. V tej chvíli nie som schopní žiadnej reakcie, či konania, lebo naše telo nás neposlúcha a potrebuje nejakú stabilizáciu, potrebuje niečo, aby sa znovu naštartovalo. Niekedy je to naozaj o tom, že ho potrebujeme cítiť. Práve preto sú dôležité tie stabilizačné techniky, že sa o niečo opriem, čo cítim za chrbtom aj reálne, prípadne si na niečo sadnem, cítim podlahu a zrazu začnem vnímať telo cez dýchanie, cez to, že mi bije srdce a postupne vďaka tomu prichádzame k sebe. Aj takto môžeme reagovať.“
„Ďalšou reakciou je akcia. Ľudia v krízovej situácií ani neutečú, ani nezamrznú, ani neskolabujú, ale naopak vykonávajú nejakú aktivitu, ktorá im pomáha zvládať tieto situácie. Keď sa pozrieme na tie naše skúsenosti, tak sme boli pri rôznych tragických udalostiach kedy človek zasiahnutý tou situáciou najviac robil to, že organizoval napríklad pátranie, alebo hľadal nejaké dostupné prostriedky na to, aby sa ten proces pátrania zrýchlil. Bol tým, kto bol v tej akcii. Práve to mu pomáhalo zvládať veľkú stresovú situáciu, krízu, alebo strach o blízkeho. Útek, útok, ustrnutie kolaps a akcia,“ vysvetľuje Juráneková.
Ako vojnu vysvetliť deťom?
Strach zažívajú nielen Ukrajinci, ale zažívame ho aj my v bezprostrednej blízkosti ako susedia tejto krajiny. Neuroveda hovorí, že existujú iba dva druhy strachu biologicky podmieneného, ktorý v sebe máme, aby sme nejako prežili ako živočíšny druh a je to strach z výšky a potom je to strach z vlastných zvukov. Všetky ostatné strachy, ktoré máme sú už iba získané, alebo naučené a odpozorované a v 92% sú neopodstatnené. My sa bojíme a pritom tá situácia, ktorej sa bojíme nikdy ani nenastane. Veľakrát sa bojíme zbytočne a môže za to z veľkej časti aj naša výchova. Odmalička nás v podstate vychovávajú v akomsi strachu. Štúdie dokonca hovoria, že do desiatich rokov si vypočujeme len asi stovku pochvál a povzbudení, ale zato tisíce príkazov a vyhrážok.
„Potom máme aj strach robiť chyby, ktoré ale prirodzene k nášmu životu patria a vďaka ktorým sa posilňujeme, spoznávame možno tie ďalšie možnosti ako situácie riešiť. Má to vplyv aj na to ako vieme kriticky uvažovať a vyhodnocovať situácie. Ak máme iba to základné pomenovanie tej situácie a určime len tu jednu cestu, tak to dieťa, alebo človek sa naozaj bojí urobiť tú chybu. A ten pocit zlyhania ho vlastne oddeľuje od toho, aby veril v sám seba. A hlavne sa bojí toho, že sklame tých naokolo. Nebojí sa toho trestu, ktorý príde, ale práve naopak. Bojí sa toho, že sklame a že bude niekto z neho smutný.“
Cesta príkazov má zmysel len s vysvetlením jeho dôsledkov.
„Ako ľudia sme každý iný. Každý z nás inak reaguje na situácie, inak ich vyhodnocuje a dokonca reagujeme odlišne aj na tie najkritickejšie situácie. Reakcia na to, že môže byť vojna je jedna asi z tých najnáročnejších situácií, s ktorými sa môžeme aktuálne stretnúť, tak my ako ľudia na ňu reagujeme naozaj rôzne. Sme individuality a ta reakcia, alebo zaujatie postoja môže byť ovplyvnený aj tým, že máme nejaký balíček zdrojov a stratégií ako sa k tomu postaviť, ako reagovať, čiže cesta zákazov a príkazov nie je naozaj vhodná. Teraz by sme mali dieťaťu povedať: Je vojna, neboj sa. Pre dieťa je to strašne abstraktné, pretože na jednej strane hovoríme, že je vojna a vieme, že je to niečo nebezpečné, čo ubližuje a zraňuje, kvôli čomu ľudia utekajú zo svojej krajiny a potom mu povieme tak stroho, že neboj sa. Dieťa však potrebuje vedieť, prečo sa nemá báť, čoho sa nemá báť a kto mu pomôže sa nebáť. Je teda dobré povedať dieťaťu, že je vojna, ktorá je síce ďaleko od nás. A my sme v bezpečí. Aj v tomto byte sme v bezpečí, ty si s rodinou a my sme tvoje bezpečie. Keď sa budeš báť a keď ti bude smutno tak máš nás. Treba dieťaťu povedať, že sú ľudia, ktorí s touto vojnou nesúhlasia, a ktorí robia všetko preto, aby ju zastavili. A naozaj, ten pocit, ktorý máš je v poriadku, ale ja som tu a budem ti tvoriť toto bezpečie. Keď dieťa dostane takýto príbeh, tak zrazu za tým neboj sa je niečo uchopiteľné.“
Hovoriť deťom o vojne pravdu
Niektorí rodičia hovoria, že sa s deťmi o vojne rozprávať nebudú, niektorí sú však až veľmi otvorení a rozprávajú deťom veci, ktoré ani nepotrebujú počuť. Názory psychológov však hovoria, že treba najmä zistiť, čo dieťa vie a ako to vníma a či sa o tom vôbec chce rozprávať a potom mu určite treba hovoriť pravdu a neklamať...
„Otvárať tú tému doma je veľmi dôležité. Ako rodičia poznáme to svoje dieťa najlepšie. Viem na akej je úrovni psychického vývinu, čo možno niekde zachytil a ako tie informácie potrebuje dostať podané. Musíme byť autentickí, faktickí najmä pri tých menších deťoch, ale viac pracovať s témou vojny cez pocity. Čo všetko to v dieťati vyvoláva a čo by teraz potreboval. Treba dieťaťu povedať, že sa tam bojuje, že je tam vojna, že sú to dve krajiny, každá z nich si chráni svoju pravdu a bojuje za ňu. Dieťa nemusí vedieť o Putinovi, len potrebuje vedieť ten fakt. Treba to dieťaťu vysvetliť jasne a stručne vhodným jazykom. Orientujme sa na to, čo cíti to dieťa a čo potrebuje,“ tvrdí Juráneková.
Podľa nej potrebuje naše dieťa najmä pocit bezpečia.
„Možno bude potrebovať, aby ste v ten večer s ním spali v posteli. Lebo tá vojna ho rozrušila a vyvoláva v ňom obavy, z ktorých sa mu ťažko zaspáva. Dieťa potrebuje v ten moment, aby ste spali s ním. A to je tá najlepšia cesta, aby ste vedeli, čo sa deje vo vašom dieťati a ako sa k nemu napojíte a ako mu viete pomôcť. Treba deťom odpovedať na otázky, podporiť ho a stabilizovať ho. Tak tá téma bude úplne ututlaná v zmysle, že dieťa sa rozprávať chce, ale nedostane odpovede. Ono sa k ním dostane nejakým svojím spôsobom aj v škole, pri rôznych aktivitách a je už len na nás, či chceme vedieť, že má nejaký balík informácií, v ktorom on zostane a môže to s ním vnútorne robiť čokoľvek. A aj deti medzi sebou si vedia vymeniť informácie, ktoré nemusia byť vždy relevantné, lebo pracujú iba s nejakým výsekom informácií, ktoré v ňom môžu vyvolávať strach, či obavy. Pre nás ako rodičov je podstatné, aby sme deti dokázali do tých desiatich rokov udržať v bezpečí. Ak dieťa nechce hovoriť o vojne, tak mu dajme priestor. Vždy však musí vedieť, že v prípade problému sme tu pre neho. Pomenovať tieto emócie je veľmi náročné najmä pre malé deti. Oni však svoje prežívanie môžu dať rodičom najavo v nejakej hre, alebo v kresbe. Na vojne môžeme deťom ukázať, že ľudia sú rôzni, majú rôzne pohľady, rôzne ciele, vznikajú rôzne situácie aj konfliktné, ale tie vznikajú aj v bežnom živote. Musíme im ukázať, že konflikty sa dajú riešiť aj inak ako násilím.“
Celý rozhovor si môžete vypočuť v našom podcaste Všeobecne o zdraví:
Odoberajte nás na Facebooku 
