Poranenia, úpal, medúzy: ako podať prvú pomoc na dovolenke

Hoci Andrea Stískalová roky pracovala ako zdravotná sestra na ARO v pražskom traumatologickom centre, jej skutočný kontakt s prvou pomocou prišiel až o čosi neskôr. Ako sama hovorí, na ARO sa dostávali pacienti, o ktorých sa už niekto „tam vonku“ postaral. Záchranári, svedkovia nehody, okoloidúci.

Až práca školskej sestry v medzinárodnej škole s deväťsto deťmi jej ukázala, aké to je byť prvým človekom na mieste. Zrazu čelila reálnym situáciám, od vyrazených dychov a otvorených zlomenín až po panické ataky a krvácania, kde bolo rozhodujúce nielen vedieť, ale najmä konať. A práve v týchto okamihoch sa zrodila jej vášeň pre výučbu prvej pomoci. Prečítajte si rozhovor s certifikovanou inštruktorkou prvej pomoci o nástrahách leta a dovoleniek.

Dobrý deň, Andrea. Vy prvej pomoci venujete celý svoj profesijný život. Zaujímalo by ma, ako sme na tom ako spoločnosť. Máte pocit, že my Slováci vieme poskytnúť prvú pomoc?
Povedala by som, že v srdci chcú Slováci pomôcť. Ten prvotný inštinkt a ľudskosť v nás sú, no často ich prevalcuje obrovský strach a neistota. Problém nie je v nedostatku vôle, ale v nedostatku vedomostí a praktických zručností, vďaka ktorým by dokázali pomôcť bez strachu zo zodpovednosti. Stále sa stretávam s tým, že ľudia si myslia, že poskytnúť prvú pomoc znamená zavolať záchranku, no neuvedomujú si, že tie najdôležitejšie minúty sú práve tie, keď musia pomôcť do doby, než príde záchranka.

Kto najčastejšie vyhľadáva kurzy prvej pomoci?
Prvou a najsilnejšou skupinou sú rodičia a budúci rodičia, ale aj starí rodičia. Tí prichádzajú s tou najsilnejšou motiváciou na svete – chcú byť pripravení ochrániť svoje dieťa alebo vnúčatká. Druhou veľkou skupinou sú firmy a zodpovední zamestnávatelia, ktorí chápu, že bezpečnosť a zdravie tímu sú základom a že spoločný kurz je ten najlepší firemný benefit do života. Školenie prvej pomoci stmeľuje kolektív.

A potom je tu tretia, pre mňa veľmi silná skupina – ľudia, ktorí zažili situáciu, ktorú nedokázali zvládnuť z rôznych príčin. Či už sa to stalo v rodine alebo na ulici, ten pocit bezmocnosti ich privedie ku mne s odhodlaním, že už nikdy viac sa takto nechcú cítiť. Uvedomili si, že to môžu napraviť aspoň tak, že sa prvú pomoc naučia do budúcnosti.  A to je obrovský krok.

S každým uhryznutím, ktoré poruší kožu, je nutné ísť k lekárovi. Aj keď sa rana zdá byť len povrchová, nie je to isté ako čistá rezná rana nožom.

V ponuke kurzov nájdeme prvú pomoc pre dospelých aj pre deti. Líši sa postup poskytovania prvej pomoci deťom od prvej pomoci dospelým?
Áno, a preto mám školenia pre laickú verejnosť zamerané len na deti - Skupinovka Bambino alebo deti aj dospelých a to je Skupinovka Max. Jednu vec musím pripomenúť, prvá pomoc nie je len resuscitácia, to si musí každý človek uvedomiť. Tá je dôležitou súčasťou prvej pomoci, ale situácií, ktoré sa môžu prihodiť deťom, či dospelým je omnoho viac. A práve zvládnuť svoje emócie a potom správne vyhodnotiť ďalší postup učím na školeniach.

No, ak sa vrátim k tým rozdielom pri resuscitácii. Poviem vám to najdôležitejšie hneď na začiatku: hlavný rozdiel nie je len vo veľkosti tela, ale v príčine, prečo u detí dochádza k zástave srdca a neokysličovaniu mozgu.

Kým u dospelých je príčinou najčastejšie problém so srdcom (srdcové zlyhanie), u detí je to takmer vždy problém s dýchaním (dusenie sa). Dieťa sa dusí, topí sa, má silný astmatický záchvat alebo inú respiračnú chorobu. Najprv prestane dýchať a až následne, v dôsledku nedostatku kyslíka, sa mu zastaví srdce. A od tohto základného rozdielu sa odvíja všetko ostatné.  

Preto nestačí len „robiť všetko rovnako, len slabšie“. Prvá pomoc deťom si vyžaduje nácvik, pochopenie súvislostí a pochopenie zásadných rozdielov. Je to špecifická zručnosť, ktorá vám dá istotu, že v prípade akútnej situácie budete vedieť svojmu dieťaťu pomôcť naozaj správne a efektívne.

Keď som sa pripravovala na tento rozhovor, pýtala som sa kolegov, čo by ich zaujímalo. Najčastejšie padla otázka: Ako si zapamätať postup podania prvej pomoci na dlhšie ako pár týždňov, prípadne mesiacov? Existuje nejaká „finta“?
Toto je asi najčastejšia otázka, akú dostávam, a úplne jej rozumiem. Tá „finta“ je v skutočnosti niečo oveľa jednoduchšie a zároveň najmenej obľúbené – je to neustále opakovanie. Postupy, ktoré platili pred 30, 15 či dokonca len 5 rokmi, sa menia a zefektívňujú na základe nových vedeckých poznatkov. To, čo sme sa učili kedysi, už dnes nemusí byť ten najlepší postup.

A potom je tu ešte náš mozog. Viem, aké dôležité je opakovanie, pretože zručnosti a vedomosti z prvej pomoci sa časom prirodzene vytrácajú. Výskumy jasne ukazujú, že bez tréningu môžeme stratiť až 75 % praktických zručností už v priebehu 6 až 12 mesiacov. Takže nie je to vaša chyba, že si to nepamätáte, je to prirodzená vlastnosť našej pamäte.

A presne preto, lebo som videla túto frustráciu a neistotu u stoviek klientov, som si povedala, že jednorazový kurz nestačí. Preto som vytvorila online portál prvej pomoci Kompas. Je to miesto, kde si moji klienti môžu so mnou neustále a v krátkych intervaloch opakovať všetko dôležité. Každý mesiac sa stretávame na spoločnom online stretnutí, kde sa môžu pýtať, zdieľať svoje skúsenosti a ja im vždy pripravím nový, aktuálny tréning zameraný presne na témy, ktoré si vyžiadajú.

Cieľom nie je len absolvovať kurz, ale udržať si tú zručnosť živú a sviežu. A to sa dá jedine tak, že prvá pomoc sa stane súčasťou nášho života, nie len jednorazovou udalosťou spred niekoľkých rokov.

Poskytovanie prvej pomoci je stresujúce, najmä ak ide o našich najbližších. Rodičia môžu byť v panike, v obrovskom strese. Ako zachovať chladnú hlavu?
Toto je kráľovská disciplína prvej pomoci a zároveň tá najväčšia nočná mora každého rodiča - panika. A prvá vec, ktorú musíme prijať, je táto: v takej chvíli budete vždy v strese. A je to úplne v poriadku. Na školeniach vždy hovorím, že tento stres môžeme využiť vo svoj prospech. Aktivuje nás konať. Len sa ho musíme naučiť zvládnuť, aby nás neovládol - doslova, aby sme nespanikárili, nezamrzli, nehodili našu zodpovednosť na niekoho cudzieho.

Stará metóda nechať ranu na vzduchu, aby sa vytvorila suchá a tvrdá chrasta v skutočnosti hojenie spomaľuje a zvyšuje riziko jazvy.

Zabudnite na mýtus o hrdinovi z filmu, ktorý bez mihnutia oka a s pokojom Angličana všetko rieši. Budete sa triasť, srdce vám pôjde vyskočiť z hrude. Cieľom nie je necítiť strach či stres. Cieľom je nenechať sa ním paralyzovať. A na to existuje niekoľko veľmi praktických krokov, ktoré na školeniach trénujeme.

Skôr než urobíte čokoľvek iné, zastavte sa a zhlboka sa nadýchnite nosom a pomaly vydýchnite ústami. Skúste to aj 5 krát. Tieto nádychy sú váš núdzový vypínač paniky. Na päť sekúnd preruší ten chaos v hlave a dá vám priestor na ďalší krok. Namiesto toho, aby ste v hlave opakovali „Čo ak …?“, sústreďte sa na jednu jedinú, konkrétnu úlohu pred sebou.

Napríklad: „Teraz skontrolujem, či dýcha.“ Keď to urobíte, dáte si ďalšiu mikroúlohu a potom ďalšiu. Hovorte si to nahlas. Bufete inak dýchať, sústrediť sa len na jednu vec a nebudete mať pocit, že vám vybuchnú myšlienky v mozgu.: „Teraz skontrolujem vedomie.“ Takto krôčik po krôčiku prejdete celým postupom, ktorý sa spolu naučíme.

Na to aby ste poskytli správne prvú pomoc, vám stačia vaše ruky, poznať svoju “barličku”, ktorá vám pomôže zvládnuť vlastné emócie a vedomosti zo školenia prvej pomoci.
 

Aké sú najčastejšie mýty o prvej pomoci s akými sa stretávate?
To je večný boj. Tu sú tri najčastejšie, ktoré môžu viac ublížiť ako pomôcť. Prvý mýtus je Vyťahovanie jazyka v bezvedomí. Je to nebezpečné a zbytočné. Správne je jemne zakloniť hlavu a nadvihnúť bradu – tento jednoduchý pohyb okamžite uvoľní dýchacie cesty.

Druhým je vkladanie predmetov do úst pri záchvate. Nikdy to nerobte! Človeku môžete vylomiť zuby alebo poraniť sánku. Namiesto toho mu chráňte hlavu pred nárazmi a po odoznení kŕčov ho otočte do stabilizovanej polohy na boku. Tretím je zakláňanie hlavy pri krvácaní z nosa. Krv vám takto zateká priamo do hrdla a žalúdka. Správny postup je presne opačný: hlavu predkloniť, pevne stlačiť mäkkú časť nosa a pokojne dýchať ústami.

Prvá pomoc je v skutočnosti často oveľa jednoduchšia a logickejšia, než si myslíme. A preto je také dôležité naučiť sa tie správne postupy, ktoré naozaj pomáhajú.

Prekvapilo ma Vaše vyjadrenie v jednom staršom rozhovore, že reznú ranu netreba dezinfikovať a úplne nám postačí voda. Naozaj nám nič nehrozí, keď ranu neošetríme dezinfekciou?
Úplne chápem vaše prekvapenie. Toto je jeden z bodov, ktorý na kurzoch často vyvolá najväčšiu diskusiu, pretože to ide priamo proti tomu, čo nás celé detstvo učili naše mamy a staré mamy. Všetci si pamätáme ten štípajúci peroxid alebo inú farebnú dezinfekciu na rozbitom kolene.

Moderný prístup k prvej pomoci sa však na to pozerá inak, na základe nových poznatkov o hojení rán. Pri bežnej, čistej reznej rane je naším absolútne najdôležitejším cieľom mechanicky odstrániť nečistoty a baktérie. A na to je najlepším a najšetrnejším nástrojom prúd čistej pitnej vody. Predstavte si to ako jemné „vytopenie“ všetkého, čo do rany nepatrí. Čistá voda je na to úplne postačujúca. Stačí ranu prekryť gázou alebo náplasťou a pravidelne kontrolovať.

Problém s mnohými tradičnými dezinfekciami (najmä tými na báze alkoholu či peroxidu) je, že sú veľmi agresívne. Sú tzv. cytotoxické, čo v preklade znamená, že nerobia rozdiel medzi nepriateľom (baktériou) a našimi vlastnými, novými bunkami, ktoré sa v rane snažia všetko opraviť a zahojiť. Dezinfekcia tak môže spomaliť proces hojenia a poškodiť zdravé tkanivo.

Samozrejme, sú situácie, kedy je jej použitie opodstatnené. Najmä ak ide o ranu, ktorá je veľmi znečistená – napríklad od hliny, hnoja, po uhryznutí zvieraťom alebo ak ste sa pichli na hrdzavom klinci. V takom prípade, po dôkladnom umytí vodou, je použitie dezinfekcie na ranu namieste. Avšak, aj vtedy je veľmi dôležitým krokom kontrola rany a návšteva lekára a kontrola očkovania proti tetanu.

Pre drvivú väčšinu bežných rezných rán a odrenín z domácnosti či ihriska však platí  dôkladne vymyť čistou vodou, jemne osušiť a čisto prekryť. Týmto spôsobom najlepšie podporíte prirodzenú schopnosť vášho tela sa zahojiť.

V lete, najmä pri vode, sú časté rezné rany na nohách, napr. porezanie sa o kamene alebo mušle. Čo robiť, ak sa nám to stane v úvode dovolenky? Vieme si užiť more (prípadne aj pieskovú pláž) aj so zranením alebo je nutné držať nohu v sterilnom prostredí?
Klasický scenár, ktorý dokáže pokaziť náladu hneď v prvý deň dovolenky. Úplne rozumiem tej dileme – chcete si užiť more, a neriešiť zranenia. Dobrá správa je, že ak dodržíte pár zásad pri rezných ranách pri mori, dovolenku rušiť nemusíte. Čo by som vám odporučila ja? Hneď ako sa zraníte, vyjdite z mora.

Morská voda, hoci je slaná, nie je sterilná a môže obsahovať baktérie. Ranu čo najdôkladnejšie vypláchnite čistou pitnou vodou – na pláži je na to ideálna voda z fľaše (nech sa deje, čo chce, tú mám vždy so sebou). Pomôže vám odstrániť všetky nečistoty, piesok a úlomky mušlí. Ak rana krváca, zatlačte na ňu čistou vreckovkou alebo gázou z lekárničky. Každé krvácanie treba zastaviť tlakom. Keďže ide o zranenie v nečistom prostredí, po umytí je v tomto prípade vhodné použiť aj jemnú dezinfekciu ak ju máte.

Držať nohu v úplne sterilnom prostredí na pláži je, samozrejme, nemožné. Tu prichádza na rad malý zázrak modernej lekárničky: vodeodolná, priedušná náplasť alebo obväz. Pred každým vstupom do mora si ranu dôkladne prekryte takouto náplasťou. Vytvorí bariéru, ktorá zabráni priamemu kontaktu s vodou a pieskom.

Pre drvivú väčšinu bežných rezných rán a odrenín z domácnosti či ihriska platí  dôkladne vymyť čistou vodou, jemne osušiť a čisto prekryť. Dezinfekciu netreba.

Hneď ako vyjdete z vody, mokrú náplasť alebo obväz dajte dole. Ranu opäť jemne umyte čistou vodou, aby ste zmyli morskú soľ a prípadné nečistoty, ktoré sa mohli dostať do okolia. Opatrne osušte a nalepte novú, čistú a suchú náplasť. Tento cyklus opakujte zakaždým, keď idete do vody.

Sledujte ranu každý deň. Ak je rana hlboká a vyzerá to na šitie, krvácanie sa nedá zastaviť, alebo ak v nasledujúcich dňoch spozorujete, že okolie rany je čoraz červenšie, opuchnuté, bolestivé na dotyk, horúce alebo z nej vyteká hnis, okamžite vyhľadajte miestneho lekára.Sú to známky infekcie, ktorá si vyžaduje odborné ošetrenie.

Takže áno, užiť si more sa dá, len si to vyžaduje o kúsok viac starostlivosti a dobre vybavenú cestovnú lekárničku, kde vodeodolné náplasti nesmú chýbať.

A klasická dilema: má byť rana obviazaná aby sa do nej nedostali nečistoty alebo má, naopak, „dýchať“?
Hoci sme sa to všetci učili inak, moderná medicína má v tejto dileme jasno: rana sa lepšie a rýchlejšie hojí, keď je prekrytá. Stará metóda nechať ranu na vzduchu, aby sa vytvorila suchá a tvrdá chrasta, v skutočnosti hojenie spomaľuje a zvyšuje riziko jazvy. Naopak, čisté a jemne vlhké prostredie pod náplasťou podporuje regeneráciu buniek.

Riešením je použiť modernú, priedušnú náplasť. Tá ranu dokonale chráni pred nečistotami a baktériami, no zároveň jej dovoľuje dýchať. Takže moja praktická rada pre väčšinu bežných rán znie: Vždy dôkladne umyť, jemne osušiť a prekryť priedušnou náplasťou. A ranu kontrolovať.

K dovolenkám patrí aj popŕhlenie medúzou. Z filmov poznáme, že ranu po medúze treba ocikať. Naozaj to pomáha alebo ide o mýtus?
Slávna scéna z Priateľov a mnohých iných filmov! Som rada, že sa na to pýtate, lebo toto je presne ten typ „dobrej rady“, ktorá môže všetko len zhoršiť. Poviem to narovinu, ocikanie rany po popŕhlení medúzou je obrovský a potenciálne nebezpečný mýtus.

Prečo to nerobiť? Moč nemá stabilné chemické zloženie. Niekedy je kyslý, inokedy zásaditý, a práve zmena pH alebo sladká voda môžu spôsobiť, že pŕhlivé bunky (nematocysty), ktoré zostali na koži, vystrelia ďalšiu dávku jedu a bolesť sa tak ešte zintenzívni. Navyše je to nehygienické.

Takže na dovolenku si do plážovej tašky pribaľte radšej malú fľaštičku octu a pinzetu, a prídite ku mne na školenie prvej pomoci, ešte pred dovolenkou.
 

Ako postupovať pri úpale? Postupujeme rovnako pri deťoch ako pri dospelých resp. pri senioroch?
Najprv je dôležité rozlíšiť dva pojmy, ktoré sa často zamieňajú: akútne prehriatie(vznikajúce z dehydratácie) a tepelný úpal (vznikajúce zo zlyhávania termoregulacie). Tepelný úpal je život ohrozujúci stav. Postup prvej pomoci je však v oboch prípadoch zameraný na to isté – okamžité a efektívne ochladzovanie.

Je vhodnou prevenciou aj UV oblečenie (pozn.red: špeciálne čiapky, ktoré zakrývajú aj zátylok, tričká a overaly s vysokým UV filtrom) ?
Áno, jednoznačne! Považujem ho za jednu z najlepších foriem prevencie, najmä pre deti. Kvalitné UV tričká, overaly a najmä šiltovky či čiapky, ktoré zakrývajú aj citlivý zátylok, sú fantastickou ochranou. Znižujú riziko nielen spálenia pokožky, ale aj slnečného úpalu a celkového prehriatia. Samozrejme, aj s UV oblečením platí dodržiavať pitný režim a vyhýbať sa pobytu na priamom slnku na poludnie.

V lete chodia deti bosé a s tým súvisí pre niekoho banalita – trieska. Vyberať triesku dieťaťu je častokrát nemožné, pretože dieťa nespolupracuje. Internet je plný babských rád, že triesku stačí potrieť krémom a telo ju vypudí. Čo by ste radili vy?
To vôbec nie je banalita, ale jedna z najväčších rodičovských skúšok trpezlivosti a diplomacie, pri ktorej sa často zapotí celá rodina (smiech). A tie babské rady na internete tomu, žiaľ, niekedy vôbec nepomáhajú. Takže poďme hneď vyvrátiť ten najčastejší mýtus, žiadna masť ani krém triesku sama nevytiahne.

Krém môže zmäkčiť kožu v okolí, no nemá žiadnu magickú silu, ktorá by cudzí predmet mechanicky vypudila von. Naopak, môže triesku urobiť klzkejšou a ťažšie uchopiteľnou. Ak trieska v koži zostane, hrozí zápal a infekcia.

Čo by som teda radila ja? Najprv sa na triesku pozrite v pokoji a pri dobrom svetle. Je vidieť jej koniec? Hurá, dosť pravdepodobné, že to pôjde dobre von. Najdôležitejšie je rozprávať sa o vyberaní triesky s dieťaťom. Nesnažte sa dieťa držať nasilu, to situáciu len zhorší. Môžete skúsiť odviesť pozornosť – pustite dieťaťu obľúbenú rozprávku. Niekedy pomôže krátky teplý kúpeľ alebo obklad, ktorý zmäkčí kožu. Pripravte si čistú pinzetu.

Ak dieťa aspoň trochu spolupracuje a koniec triesky je viditeľný, skúste triesku vybrať.

• Oblasť aj pinzetu si vyčistite.
• Pevne uchopte koniec triesky čo najbližšie ku koži.
• Pomaly a plynulo ju ťahajte von v takom istom uhle, v akom vošla dnu, aby sa nezlomila.
• Po vybratí miesto opäť vyčistite.

Chcem upokojiť každého rodiča. Nie ste zlý rodič, ak triesku nevyberiete. Naopak, ste zodpovedný rodič, ak viete, kedy to nechať na profesionálov.

Všetky podobné úrazy, ktoré som ako mama a aj ako školská sestra v Medzinárodnej škole riešila, som najprv vždy s dieťaťom poriadne vykomunikovala. Ukázala som, čo sa stalo, čo treba urobiť, aby to ešte viac nebolelo.

Ak nás uhryzne zviera, pes alebo mačka, no ide len o povrchovú ranu, je nutné navštíviť lekára?
Pri tejto otázke je moja odpoveď ako inštruktorky vždy úplne jednoznačná a nekompromisná: ÁNO, s každým uhryznutím, ktoré poruší kožu, je nutné ísť k lekárovi. A poviem vám aj prečo. Uhryznutie zvieraťom, aj keď sa rana zdá byť len povrchová, nie je to isté ako čistá rezná rana nožom.

Papuľa zvieraťa je plná rôznych baktérií, ktoré sa uhryznutím dostanú hlboko do vášho tkaniva. Preto je pri uhryznutí extrémne vysoké riziko vzniku škaredej a rýchlo postupujúcej infekcie. Ako rodičia, majte na pamäti aj v lete, kedy ste boli vy alebo vaše deti zaočkované na tetanus. Ak lekár usúdi, že je potrebné po uhryznutí preočkovať, asi ma na to svoj dôvod.

Ak od vášho posledného očkovania alebo preočkovania uplynulo viac ako 5 až 10 rokov s najväčšou pravdepodobnosťou vám odporučí preočkovanie. Navyše, lekár musí posúdiť aj riziko besnoty, najmä ak ide o neznáme zviera.

Takže prosím, pri uhryznutí zvieraťom nikdy neriskujte, aj keď sa vám rana zdá byť len „malý škrabanec“. Byť pripravený na rôzne situácie, ktoré sa nám môžu stať je lepšie, ako byť neskôr prekvapený.

O odborníčke

Andrea Stískalová

Andrea Stískalová je certifikovaná inštruktorka prvej pomoci a CEO ABClife. 17-ročnú prax a medzinárodné vzdelanie spája v unikátnom projekte ABClife, ktorý zachraňuje životy. Vznikol pred 7 rokmi s cieľom vzdelávať o prvej pomoci. Jej poslaním je naučiť každý deň aspoň jedného človeka prvú pomoc. Organizuje kurzy a školenia na mieru, kde jednotlivcov aj firemné tímy učí, ako podať správne prvú pomoc a ako pochopiť a zvládnuť svoje emócie v rozhodujúcej chvíli. „Je lepšie byť pripravený ako prekvapený.“ V roku 2024 získala za projekt ABClife ocenenie MAMA CEO v kategórii PODNIKATEĽKA. Viac na www.tozvladnem.sk

Čítať viac