Viktor Vincze je známy moderátor, ktorý pred štyrmi rokmi verejne priznal, že problém je v ňom. To, že s manželkou Adelou nemôžu mať deti, je dôsledok jeho neplodnosti. Odvtedy neustále vyzýva mužov, aby dbali o svoje zdravie a nevyhýbali sa návšteve lekára. Veľmi si vážim, že si prijal moje pozvanie rozprávať o tejto intímnej téme, i keď ako vravíš, ty s tým problém nemáš.
No, nemám, lebo je to zdravotná téma ako každá iná. Nie som fanúšikom toho, aby sme z nejakých tém robili zakázanejšie témy. Netýka sa to len zdravia, ale aj čohokoľvek iného, lebo ja si myslím, že to potom v spoločenstvách ľudí vytvára len také čudno. Prečo mať pocit, že kráčame po tenkom ľade, keď ide o vec, ktorá sa týka oveľa väčšieho počtu ľudí, ako sa zdá. Áno, nemám s tým problém, hovoriť o tom.
Ako to teda vnímaš ty, keďže sa v tejto téme pohybuješ už dlhodobejšie. Je téma mužskej neplodnosti stále tabu?
Myslím si, že čokoľvek čo sa týka mužského rozkroku, je tabu. Nemusí to byť len neplodnosť či obmedzená plodnosť, ale aj iné diagnózy a problémy, ktoré muži majú so svojím rozkrokom, tak o tom sa ako keby nerozpráva. Už sme sa posunuli v téme ženského rozkroku – musím to nazývať pravými slovami, lebo o to tam ide. V konverzácii sa zrazu niečo mení, keď sa rozprávame o rozkrokoch. Pri ženských rozkrokoch to už nie je také tabuizované, lebo mnohé ženy často chodia na prehliadky niekoľkokrát do roka, v reklamách máme vaginálne mykózy. O mužoch sa v žiadnom type verejného priestoru nič také nerozoberá, takže ešte tam nie sme, ale ja si myslím, že sa tam dostávame. A ak som k tomu mohol možno nejakou malou troškou prispieť aj ja, tak som rád.
Ako vravíš, v rámci osvety či už rakoviny prsníka alebo krčka maternice sme už na billboardoch videli kadečo, v rámci prevencie rakoviny prostaty si neviem predstaviť, čo by sme mohli vidieť na billboardoch... ľudia sa tomu zatiaľ vyhýbajú, ale my o tom rozprávať chceme. Prečo si sa rozhodol hovoriť o svojej neplodnosti verejne? Viacerí hovorili, že ten Viktor už nemá ako zaujať, keď vyťahuje takéto veci zo spálne...
Ak som zaujal, tak to splnilo účel. V podstate si nespomínam na všetky motivácie, ale tou základnou bolo, že sa stále v našej spoločnosti viac prstom ukazuje na ženu – že žena je tým problémom, keď dvaja nemajú deti, tak sa hovorí: No tak dievča, rob so sebou niečo. Mňa absolútne šokovalo, koľkých mladých mužov sa to týka a nevedel som o tom predtým, kým sa ma to netýkalo tiež. V mojom prípade nejde o to, že som 100 % neplodný, ale mám mimoriadne zhoršené parametre, ktoré aj v kombinácii s tým, že mám staršiu partnerku, matematicky nevychádzajú (možno s mladou by to išlo a možno keby Adela mala partnera so silnejšími spermiami, tak by to tiež išlo, ale nám to tak nejako nezapadlo). Bez toho, aby som sa do toho dostal ako priamy účastník, som nevedel, že to je taký problém. Každá nasledujúca generácia mladých chlapcov má horšie spermie ako ich otcovia alebo praotcovia. Dokonca sa oficiálne odporúčacie tabuľky Svetovej zdravotníckej organizácie upravujú a tie parametre sa uvoľňujú, lebo nemáme dosť mužov na to, aby sme naplnili tie silné kvóty. To je trend, ktorý sa v našom západnom svete nezastavuje a je to trošku aj strašidelné.
Čím to je?
To je najväčší šok, ktorý som potom zistil v druhom pláne, že doktori vlastne ani nevedenia. Máme nejaké indície – možno strava, možno fajčenie, alkohol, úzke nohavice a podobne, ale nie je to nijakým spôsobom vedecky potvrdené, lebo aj ľudia, ktorí sú alkoholici, tuhí fajčiari, nosiči džínsov celý život majú deti. Prečo majú deti? Veď podľa tohto by nemali mať deti, takže nenachádzame príčinnú súvislosť medzi tým, že prečo títo majú deti a títo nie. Neexistuje na to odpoveď, a to je vlastne druhá strašidelná téma: Deje sa to a my nevieme čo s tým. Samozrejme, okrem záchranných verzií typu umelé oplodnenie.
Polemizuje sa aj o indikátore stresu, že má výrazný vplyv na to, čo sa deje a aký je stav.
To je do skladačky k tým ostatným, lebo aj vystresovaní ľudia majú deti. Prečo majú deti? Nevieme, čo je tým spoločným menovateľom.
Sám si povedal, že väčšinou, ak nemá pár deti, tak z toho okolie viní ženu, mám tu však zopár údajov. Medzi mužmi na Slovensku by ako darca spermií prešiel zhruba každý desiaty, za posledných 50 rokov sa zhoršila kvalita spermiogramu o viac ako 100 %. Tejto téme sa dlhodobo venuješ a žiješ ňou, poraď, čo sa s tým dá robiť. Pomôže napríklad to, aby muži viac dbali na prevenciu? Keď budú otázku plodnosti riešiť skôr, než v čase, keď sa už reálne o potomka snažia a nejde to?
Fakty, ktoré si popísala, sú presne tie, o ktorých som hovoril, že je to na tom najhoršie, lebo ja som o tom nevedel ako mladý človek, že je to takéto zlé. Vôbec nešlo o tému vo verejnom priestore, a to sa asi vraciame na začiatok, že tým, že sa to týka mužského rozkroku, tak to nepatrí do verejného priestoru. Nehovorí sa o tom, chlapci v škole, ktorých sa ešte plodenie detí netýka, o tom nevedia. Ani sa nezamyslia nad tým, že aha, tak toto je problém, ktorý sa možno bude týkať aj mňa, keď budem chcieť mať deti. Prevencia je tiež zaujímavá, lebo ani pri nej nevieme, či to funguje. Jasné, každý mladý muž si môže dať vyšetriť spermie na spermiograme a zistiť, aký je stav, ktorý bude môcť skôr riešiť a neodkladať to na čas, kedy už reálne bude chcieť mať dieťa. Ale čo s tým urobí, keď mu vyjdú zlé výsledky? Keby si to chcel niekto napríklad vyliečiť za tri mesiace, to nemusí fungovať, ale môže, a to je možno odpoveď na otázku o prevencii. Čím skôr to zistím, tým skôr môžem skúšať rôzne možnosti, ktoré mi odporučí aj lekár, možno mi to zaberie a nebudem musieť strácať čas. Čiže chalani, choďte! Je veľmi pravdepodobné, že sa vás to týka.
Každá nasledujúca generácia mladých chlapcov má horšie spermie ako ich otcovia alebo praotcovia.
Má tento problém riešenie, dá sa to zvrátiť? Napríklad konkrétne ten tvoj stav?
Opäť – nevieme. Máme veci, ktoré si myslíme, že pomáhajú, podporné prostriedky lekárenského typu, ale opäť nefungujú na všetkých. Na niekoho zase fungujú len dočasne. Celé je to neprebádané pole, napriek tomu, že sa tomu venujeme už roky, roky, roky, koncovka stále neexistuje. Síce máme počet detí, ktoré sa rodia na Slovensku, stabilný, zhruba okolo 50 000 detí sa narodí za rok, prudko k tomu stúpajú umelé oplodnenia, ktoré to akoby celé dorovnávajú. Čím ďalej tým viac párov má problém otehotnieť, a keď sa k tomu pridá aj starší vek partnerky a slabšie spermie mladého muža, tak je to potom neriešiteľná situácia.
Podľa štatistických údajov je na Slovensku neplodných 15 – 20 % párov a obe pohlavia sú na tom približne rovnako. Za neplodnosťou páru je v 35 % prípadov žena a v rovnakom počte 35 % je to muž. Zhruba 20 % prípadov neplodnosti vzniká kombináciou mužských a ženských problémov a tých zvyšných 5 % neplodnosti zostáva neobjasnených. Povzbudzujúce je, že keď príčinu neplodnosti zistia, pomoc je dostupná.
Záleží od toho, v akých problémoch sa pohybujeme, lebo naozaj to môže byť o tom, že žena má fyzické problémy, ktoré sa dajú zákrokom alebo liekmi odstrániť a zrazu to funguje. Aj škála problémov, ktoré pár brzdia, je veľmi široká. Keď sa ľudia začnú venovať aj svojmu reprodukčnému zdraviu oveľa skôr než až v momente, keď chcú mať deti, budú môcť predísť veciam, ktoré sa týkajú skôr duševného zdravia. V čase, keď mám 35 alebo 40 rokov a teraz by som už chcel mať dieťa a zistím, že mám takýto problém, môžeme sa pýtať sami seba, prečo som to neriešil už pred desiatimi rokmi? Vo veku 35 a viac (pre niekoho už 30 a viac) nastáva rodinný problém. Duševný problém, o ktorom som hovoril, že tí ľudia sa dostávajú pod tlak. Pod tlak okolia a aj svoj (čo ak to už nestihnem, čo ak to nevyjde) a tieto problémy sa nabaľujú ako snehová guľa a tým pádom je riešenie o to ťažšie. Keď to ľudia riešia predtým, než to vôbec bude téma, o to jednoduchšie to potom bude pre všetkých. Pre rodinu, pre okolie, pre nich samých.
Na to čo si povedal, sa nabaľujú pravdepodobne aj problémy vo vzťahu, lebo pod tlakom je jeden aj ten druhý, možno majú voči sebe výčitky a tak ďalej. Ako to bolo u vás doma? Ako ste prijali, že je to tak?
Adelka s tým bola úplne v pohode, ona aj zo svojej predchádzajúcej minulosti ohľadom tejto témy, s tým bola vyrovnaná. Pre mňa to bol šok, lebo som nemal o tomto informácie, nevedel som, že toto môže byť problém. Očakával som, že som chlap a bude to úplne v poriadku, no ale nebolo a šokovalo ma to. Myslím, že som sa z toho celkom rýchlo oklepal a začal som to brať ako realitu, ktorá JE a poďme sa pozrieť na to, či s ňou môžem niečo urobiť. Začal som sa v tej téme dovzdelávať, až nakoniec sme dnes vo verzii, že sme prešli prípravou v adopčnom procese a sme na čakacej listine na prípadné dieťa, ktoré môže aj nemusí prísť. Ale bol to šok, viem si predstaviť, že pre mužov to môže byť šok, ale čím skôr budú pripravení na to, že to tak môže byť, tak tým jednoduchšie sa s tým vysporiadajú.
Viem si predstaviť, že je to šok, lebo keď si vezmeme, že vy muži ste tak biologicky naprogramovaní, že sa máte rozmnožovať, že máte rozsievať, kde sa len dá a zrazu to nejde, tak u muža to môže vyvolať pocit zlyhania. Zlyhal som ako muž a čo mám na tomto svete po sebe zanechať – mal si aj ty takéto nejaké stavy? Boli aj u teba takéto myšlienky? Čo ti pomohlo, aby si tým prešiel?
Myslím, že úplne moment zlyhania som nepociťoval, aj keď mi potom písalo veľa mužov, že to cítili presne takto, pričom to nedáva žiadny zmysel. Aké je to zlyhanie? Zlyhanie je niečo, čo som ja mohol podceniť, ovplyvniť svojím činom. To si predstavujem pod pojmom zlyhanie, že som niečo urobil zle, ale toto je mimo mojich rúk, čiže čo je to za zlyhanie? Možno aj to je nejaký spoločenský vzorec, ktorý sa darí aj takýmito debatami rozpúšťať, že to nie je vec, pre ktorú máme byť smutní, lebo sme niečo my pokašľali. Taká je realita dnešných dní, možno aj dnešnej civilizácie, kto vie a musíme s tým naložiť tak, ako to je. Nevnímal som to ako zlyhanie, skôr tak, že fúha, Adelka bude teraz smutná, lebo si našla muža, a ani s ním nebude mať dieťa. Nemala ho predtým a nebude ho mať ani so mnou, hoci som o desať rokov mladší. Toto bola situácia, ktorú si pamätám, ale zlyhanie to úplne nebolo.
Skôr si sa bál toho, že ťa Adela opustí a nájde si niekoho iného?
Skôr som sa bál, akú dynamiku zrazu naberie náš vzťah, ktorým smerom nás to odkloní. Paradoxne nás to vôbec neodklonilo, skôr naopak. Táto téma nás veľmi spojila v tom, že sme si hovorili, či to treba vlastne nejako riešiť? Je to niečo, čo nás definuje? Veď toto nie je jediná téma, ktorú máme – dieťa. My sme sa dávali dohromady aj bez dieťaťa, nám je dobre aj za nejakých iných okolností, z nejakých iných dôvodov. Keď k tomu príde dieťa, ktoré bude radosťou, super, ale neurobme si z toho ústrednú tému. Pokúsili sme sa o to a držíme to až doteraz.
Ľudia sa dostávajú pod tlak okolia a aj svoj (čo ak to už nestihnem, čo ak to nevyjde) a tieto problémy sa nabaľujú ako snehová guľa.
Napriek tomu, že je tu možnosť umelého oplodnenia, vy o to nestojíte. Prečo?
Neviem, my sme sa o tom intenzívne rozprávali aj v období, keď to bolo akútnejšie, keď sme sa všetky tieto veci dozvedeli. Myslím, že ide o hlboko pocitovú vec, ako existujú ľudia, ktorí sú presvedčení, že nechcú mať dieťa. My rovnako necítime, že by sme mali ísť na umelé oplodnenie. Zrejme k tomu nemáme ani žiadne brutálne racionálne argumenty, ale zhodneme sa, že je tu extrémne množstvo detí, ktoré tu už sú. Sú ich plné domovy, rodia sa nové deti, ktoré vlastne nikto nechce, prečo neurobiť šťastnejším takéto dieťa ako seba umelo? Lebo sa to volá umelé oplodnenie, tak ťahať sem ďalšiu osobu, ďalšiu dušu... aj preto sme sa rozhodli nečakať na ten zázrak (ako hovorí Pišta Vandal), ale byť zázrakom pre niekoho ďalšieho.
To je pekné, to sa mi páči. Spomínam si na to, ako na túto otázku odpovedala Adela, že ona nechce ťahať dušičku nasilu cez umelé oplodnenie na tento svet. Oddala sa situácii, prijala ju takú, aká je a sú aj iné možnosti.
Ale je to úplne v poriadku, to nie je atak na umelé oplodnenie. Niekto je s tým úplne v poriadku aj pocitovo a je to úplne okej. Ja som zažil na našu adresu reči typu: No ale prečo nejdete na umelé oplodnenie, však choďteee. Je to podobný typ tlaku, ako keď niekto povie, že nechce mať dieťa a hneď dostane na oblátku, že čo si ty za človeka? Ako keby si nevyužil všetky dostupné možnosti. Je to ďalší typ spoločenského vzorca. Je úplne v poriadku nemať deti aj mať deti. Je úplne v poriadku ísť na umelé a neísť na umelé oplodnenie, prosto byť rodičom je silno pocitová vec a každý to má inak. My ju máme takto, ďalší ju má inak a obe verzie sú správne.
Celý mesiac november patrí mužom a prevencii rakoviny prostaty, ktorá si drží prvenstvo v onkologických ochoreniach mužov na Slovensku. Vlani sa na ňu liečilo 21 000 poistencov VšZP a i preto poisťovňa apeluje na mužov, aby nepodceňovali prevenciu. Nuž, na prevenciu k urológovi chodí ročne iba 6 % mužov. To je stále veľmi málo. Ako si na tom ty?
Ja chodím každé dva roky na urologickú prehliadku napriek tomu, že na to technicky ešte nemám vek, lebo aj poisťovne odporúčajú nad 40 alebo nad 50 rokov.
Nad 50 rokov je odporúčanie zo zákona, ale naša poisťovňa dáva ako benefit možnosť, absolvovať túto preventívnu prehliadku raz za tri roky už mužom od 40. roku života.
Výborne. Čiže ja chodím aj teraz dobrovoľne skôr. Myslím si, že urologická prehliadka je jednou z najmenej ak nie úplne najmenej navštevovanou prehliadkou zo všetkých preventívnych prehliadok. To je niečo neuveriteľné, lebo to je jednoducho identifikovateľný typ rakoviny a relatívne ľahko sa ho dá zbaviť, ak sa zistí. Muži tam ale nechodia, lebo asi okolo toho panujú zase mýty, čo sa tam všetko bude diať, ako to bude bolieť, aké to bude nepríjemné. Ja som to zažil už minimálne dvakrát a som tu aj so svojím zadkom, nič sa nestalo. Rozumiem mužom, ktorí si povedia, že nechcem, aby mi nejaký doktor niekam strkal prsty. Lekárovi je to ale dosť jedno, lebo on to robí ako profesionál. Čo by mali povedať ženy, ktorým pchajú rôzne obuváky všelikde, však to sú oveľa nepríjemnejšie veci. Toto je pár sekundová záležitosť, ktorá môže zachrániť život.
Ja som ju absolvoval, je to úplne zvládnuteľné, veľmi milé, keby som mohol, chodím aj častejšie (smiech). Keď tam príde človek prvýkrát a počuje, nech sa páči, dajte si dole nohavice a predkloňte sa, je to niečo, čo môže muža prekvapiť, ale zároveň je to normálne. Sú oveľa nepríjemnejšie vyšetrenia, ktoré musia ženy absolvovať a ktoré absolvujú niekoľkokrát do roka. Netýkajú sa len rozkrokov a nie sú to príjemné vyšetrenia, my (vraciame sa aj k spermiogramu, to si už robil každý mladý chalan, len ho nedal vyšetriť) tú bariéru musíme len preklenúť. I preto o tom ja hovorím, je to úplne v pohode. To čo si ľudia myslia, že je to hrozné, tak verte, že nie je to hrozné. Bol som na tom a chalani, muži, choďte.
Mne je veľmi sympatické, že o tom hovoríš takto verejne aj na sociálnych sieťach. Ako na to reaguje okolie?
Domnievam sa, že na to nemôže reagovať inak ako pozitívne. O tom to asi aj je, muži mi povedali, že vedia, že na to majú ísť. To nie je otázka či áno, alebo nie. Oni si uvedomujú, že áno, mohlo by mi to zachrániť život a dobrovoľne sa rozhodnú, že na to nejdú. Podobne ako moja manželka, keď si dávala robiť zákrok, keď mala konizáciu krčka maternice, bola na oddelení s takou pani, ktorá povedala, že 40 rokov nebola u gynekológa. Je si vedomá, že tam mala chodiť, no nebola a už je teraz neskoro. Ktovie, či je táto pani ešte medzi nami, lebo to bolo už v takom štádiu... Ona o tom vedela, ale aj títo muži o tom vedia, že by tam mali chodiť, čiže reakcie na sociálnych sieťach sú pozitívne. „Áno, treba o tom hovoriť. Ďakujeme, Viktor, že o tom hovoríš.“ Neviem, či to bude stačiť, ale idem na maximum toho, čo dokážem.
V rámci prevencie sa práve na základe vlastnej skúsenosti, ako si spomenul, angažuje aj Adela, tvoja manželka, práve zo skúsenosti so skríningom rakoviny krčka maternice. Ak nám to môžeš priblížiť, možno nie každý o tom vie, čo sa u vás dialo.
Je to veľmi jednoduché, ona chodí na pravidelné gynekologické prehliadky a pán doktor jej povedal, že máte tam ako keby predštádium rakoviny krčka maternice. Nie je to rakovina, nebojte sa, ale potrebovali by sme to odstrániť. Bol to zákrok, ktorý trval 15 minút v nemocnici, v ten deň si poležala, chvíľu musela oddychovať a bolo to vybavené. Dnes, keď chodí na prehliadky, jej hovoria, že je to ukážkový krčok, a to by sa nestalo, keby na tie preventívky nechodila. Keby jej to tam nezistili, keby sa na to lekár nepozrel a bolo by. Dnes mohla mať naozaj prelezenú rakovinu v tele a takto sa to vyriešilo. Naozaj lúsknutím prsta, žiadny problém, bezbolestne, a ani TAM nechodí dosť žien. To som ja absolútne šokovaný. Všetky ženy, ktoré okolo seba mám, tvrdia, že na tie preventívne prehliadky chodia, a potom sú tu tisícky žien, ktoré tam zjavne roky, možno aj desiatky rokov neboli a toto je výsledok. Sú to zbytočné životy. To platí pri mužoch aj pri ženách.
Z našich skúseností môžem povedať, že len tento rok sme poslali poistenkám, ktoré ignorujú preventívne prehliadky a neboli na nich už dlhšie, 113 000 pozvánok a iba 5 % žien na tieto pozvánky zareagovalo a prišlo na skríning rakoviny krčka maternice. Práve tento skríning, ako si povedal, dokáže odhaliť už predrakovinové štádium, v ktorom, keď sa to zistí, je to naozaj 15-minútová záležitosť a nie ročná chemoterapia.
Presne. Aj sa o tom hovorí, myslím, že ľudia o tom vedia, a tak bohužiaľ, rozhodli ste sa. Veľmi mi to pripomína situáciu, ktorá je aktuálne s covidom. Každý sa mohol zaočkovať, každý si vybral ten svoj osud. Nie je to dobré, lebo to zahlcuje systém a podobne, ale aj pri rakovinách a iných diagnózach – choďte, choďte, choďte, ja vás budem presviedčať. Budem vás prosiť, ale vo finále je to váš život, čiže keď chcete zomrieť, tak, bohužiaľ, zomrite. Hovorím to veľmi cynicky, ale toto je výsledok. Ja aj preto chodím na preventívne prehliadky, lebo je to to najmenej, čo môžem pre svoje zdravie urobiť.
Čo by si poradil mužom, ktorí možno tušia, že majú problém s neplodnosťou, stále to potláčajú, nechcú prijať túto skutočnosť a radšej obviňujú svoju ženu, partnerku alebo iné okolnosti.
Odkázal by som im, aby išli na spermiogram. Je to bezbolestné, dokonca aj príjemné, sú tam časopisy, ale tie by som teda nechytal, zobral by som si telefón (smiech). Je to rýchle vyšetrenie, ktorým zistíte, ako na tom ste. Je to typ vyšetrenia, ktorý nemôže konkurovať žiadnemu inému vyšetreniu, pretože pri žiadnom inom vyšetrení sa nemáte tak dobre.
Je úplne v poriadku nemať deti aj mať deti. Je úplne v poriadku ísť na umelé a neísť na umelé oplodnenie, prosto byť rodičom je silno pocitová vec a každý to má inak.
Pre väčšinu mužov je to ťažké práve po tej psychickej stránke (prijať to). Máš nejaký tip na literatúru, webinár alebo stránku, kde by sa dozvedeli viac a pomohla by im vyrovnať sa s tým?
Nech mi pokojne napíšu na instagrame a ja im porozprávam všetko, čo ich zaujíma. Tipov by si aj dnes muži na internete mohli nájsť extrémne množstvo a nielen muži, ale aj ženy. Nič z toho asi nebude fungovať natoľko ako osobný príbeh (môj alebo kohokoľvek, koho majú ľudia v okolí). Pokojne mi napíšte, ja si s vami aj zavolám, keď by vás to malo primäť ísť na nejaké vyšetrenie, či už k urológovi, alebo na spermiogram, alebo hocijaké iné vyšetrenia, ktoré vám z nejakého dôvodu nie sú pochuti a bojíte sa ich.
A keď bude treba, Viktor vás aj vyšetrí. :-)
Tak teda dobre, tam teda nejdeme (smiech), ale môžem vás odprevadiť k odborníkovi, ktorého poznám.
Ďakujem ti za tento tvoj osobný príbeh, ktorý si nám rozpovedal. Dúfam, že tvoje slová padnú na úrodnú pôdu a zatrasú mužmi aj ženami a budú ich motivovať k tomu, aby nepodceňovali preventívne prehliadky. Vďaka za tvoje otvorené rozprávanie o neplodnosti a za tvoj inšpiratívny postoj k tejto skutočnosti, ktorá sa týka mnohých mužov a mnohých párov a budem rada, ak sme im týmto podcastom aspoň trošku pomohli k prijatiu daného stavu.
Dúfam, že áno a veľmi vám držím palce, lebo je to ten najmenší krok, ktorý môžete urobiť pre svoje zdravie. Asi nič nie je jednoduchšie.
Celý rozhovor si môžete vypočuť v našom podcaste Všeobecne o zdraví:
Odoberajte nás na Facebooku 
