Smútok je liečivý, len si ho treba prežiť, nie potláčať

Redakcia Smútok je liečivý, len si ho treba prežiť, nie potláčať 16.08.2022

Tento podcast o smútku určite nie je smutný. Práve naopak. Veríme, že bude liečivý rovnako ako samotný pocit smútenia, ktorý si treba prežiť, nie potláčať. Našim hosťom bola smútková terapeutka Lucia Kraľovičová.

Smútok je proces, kľukatá cesta, ktorá sa začína akceptáciou straty blízkeho človeka. Ktoré rituály nám pomôžu úspešne ju prejsť? Ako dlho trvá smútenie? Kedy prichádza úľava? Ako sa s deťmi rozprávať o smrti blízkeho človeka a je vhodné, aby chodili na pohreby? Kedy je potrebné vyhľadať odbornú pomoc a utíšiť smútok liekmi?

V súčasnosti pracujete v dobrovoľníckej skupine Vŕba ako koordinátorka dobrovoľníkov, ktorí sprevádzajú onkologicky chorých pacientov a okrem toho ste aj v centre Rata, ktoré pomáha deťom s vývinovými poruchami a robíte terapiu v oblasti sociálneho rozvoja a komunikácie. Ja som si vás však pozvala do nášho podcastu ako smútkovú terapeutku, a aj vďaka tomuto povolaniu, ktoré ste kedysi vykonávali, vás môžeme pokojne zaradiť medzi ženy s netradičnými povolaniami. Mňa by zaujímalo – čo je náplňou práce smútkovej terapeutky?

Je to sprevádzanie v smútení, keď stratíme niekoho blízkeho, tak to veľakrát nie je ľahké. Z rôznych dôvodov môže byť smútenie skomplikované, a je veľmi nápomocné, ak máme niekoho, bezpečný priestor, kde si môžeme dovoliť smútiť tak, ako chceme. Kde nás nebudú hodnotiť, kde to bude bezpečné prostredie a kde sa budeme cítiť komfortne, pretože smútiť pomáha.

Ide o povolanie, pri ktorom ste obklopená smútkom, bolesťou ľudí, čo musí byť nesmierne vyčerpávajúce... ako ste sa k tomuto povolaniu vôbec dostali? Čo vás k nemu pritiahlo?

Ja som vyštudovala liečebnú pedagogiku, čiže pomáhajúce profesie a oblasť pomáhania mi bola vždy blízka. Venovala som sa a aj sa stále venujem dramaterapii a expresívnym terapeutickým formám, pretože umenie je vhodný a bezpečný kanál, cez ktorý môžeme vyjadriť svoje pocity. Jedného dňa som sa nejakým spôsobom stretla s ponukou ísť na školenie, ktoré organizovala nezisková organizácia Plamienok a bolo to školenie, ktoré sa venovalo práci s paliatívnymi detskými pacientmi, ale aj oblasti smútenia. Bola som tam a paradoxne sa mi to zapáčilo, pretože to nie je také smutné, je to veľmi obohacujúce, často idete na koreň veci, dotýkate sa aj vlastného smútku, vlastného smútenia a strát. Začala som spolupracovať teda s Plamienkom najskôr ako dobrovoľníčka, potom som pracovala v tejto oblasti so smútiacimi deťmi, adolescentmi, dospelými, v skupinkách, v drama skupinke, a aj v individuálnom procese.

Vy ste tiež stratili blízkeho človeka, sestru, počas vášho vysokoškolského štúdia. Bol aj toto jeden z tých rozhodujúcich okamihov vo vašom živote, ktorý vás k tejto práci priviedol?

Určite áno, pretože vlastné smútenie naozaj otvára mnohé otázky, otázniky, dilemy a určite to bolo nápomocné aj pre mňa, že som sa mnohé naučila cez moju vlastnú skúsenosť, a potom cez skúsenosť toho sprevádzajúceho som sa naučila na to nazerať možno aj inými očami. Človek odstúpil od problému, pozrel sa naň inak, vnímal to celé smútenie ako prirodzený proces, ktorý patrí k životu a nejde o nič patologické. Môže sa stať, že človek z toho až ochorie, ale vo svojej podstate je smútenie veľmi prirodzené. Je dôležité, dovoliť si nechať smútiť.

Asi najťažšie pre mňa bolo, keď pri mne sedeli mamy, ktoré stratili dieťa, ktoré sa rozhodlo samé ukončiť život.

Komu ste pomáhali najčastejšie? Kto vás najviac vyhľadával?

Bolo to veľmi variabilné. Často to boli rodičia, ktorí stratili deti a ktorí už napríklad boli v starostlivosti Plamienka, ale tak isto to bolo veľa detských klientov a mladých, ktorí stratili rodiča. Ďalej páry, ktoré stratili dieťatko alebo maminky, ktoré stratili nejakým tragickým spôsobom aj staršie dieťa, tínedžera, boli to ženy, ktoré náhle stratili muža, čiže vdovy, vdovci. Bolo to dosť rôznorodé.

Samozrejme, strata blízkeho človeka vždy bolí, no strata vlastného dieťaťa údajne bolí najviac. Dá sa to takto ohodnotiť, že za kým je ten smútok najväčší a ktorí ľudia smútia viac?

Merať utrpenie je veľmi ťažké a asi by sa nemalo porovnávať, ktoré utrpenie je ťažšie a čo je horšie, pretože niekoho môže z nášho pohľadu nejaká malá vec zasiahnuť oveľa viac. Napríklad aj strata starého rodiča, keď sme s ním mali blízky a hlboký vzťah ako niekoho, kto stratí dieťa, ale to dieťa  trpelo dlhodobým ochorením a mohli sme sa na to istým spôsobom pripraviť. Smútenie je veľmi individuálne a ťažko sa hodnotí. Na to ako smútime, má vplyv veľa okolností. Závisí to od hĺbky vzťahu, ktorú sme mali s daným človekom, ktorý odišiel. Rozhodujúce je aj to, ako došlo k úmrtiu, či to bola náhla strata, tá je vždy ťažšia, lebo je prekvapivá, tragická a vstupuje do toho aj trauma. Asi najťažšie pre mňa bolo, keď pri mne sedeli mamy, ktoré stratili dieťa, ktoré sa rozhodlo samé ukončiť život. Toto sú naozaj veľmi, veľmi, veľmi ťažké situácie.

Ako sa postupuje v takýchto prípadoch? Ako sa pracuje s takýmto smútkom ľudí?

Ťažko, pretože to otvára náš vlastný smútok a vytvára vlastné otázky a otázniky. Bolesť človeka prechádza istým spôsobom aj na nás, jemu sa uľaví, pretože my časť toho smútku preberáme, a potom je dôležité nachádzať zdroje a vedieť to pustiť ďalej. Napriek tomu, že je to ťažké, bolo pre mňa neskutočne povzbudivé a krásne, vidieť, ako napriek takej ťaživej situácii dokázala žena znovu nájsť zmysel v živote. Napriek tomu všetkému a ísť ďalej.

Ako sa dá nájsť zmysel života, keď veľmi smútime a prídeme o niekoho blízkeho? Poďme si prejsť fázy smútenia.

Smútenie nie je stav. Nehovoríme, že sme smutní a sme v takom zlom stave. Nie, je to proces a ja ho rada prirovnávam k ceste. Postupuje odniekiaľ niekam, ale nie lineárne. Nie je to rovná cesta. Mnoho ráz je kľukatá, do kopca, je to akoby výstup na horu a tá hora je niekedy sklenená, takže sa vám to šmýka a musíte ísť odznova a odznova. Postupne však dokážeme vyjsť na ten vrchol a vidieť život zrazu z inej perspektívy, ale nedá sa to bez toho, že by sme absolvovali tento výstup. Nedá sa použiť skratku a vyletieť hore. Teda, dá sa, ale nie je to účinné. Preto sa to volá proces, pretože zaberá nejaký čas, dotýkame sa smútku, ideme k sebe a pripustíme si smútiť. Na tejto ceste má smútenie etapy, ktoré veľmi pekne popísal Worden a on to dokonca nenazýva etapami, ale úlohami. Podľa neho smútenie prináša úlohy, ktoré keď sa nám podarí naplniť, tak sa posunieme ďalej.

Jedna z prvých úloh smútenia je akceptovať realitu straty. Možno si o nej poviete, že to nie je ťažké, ale je to ťažké. Čo sa týka emocionálnej roviny, je to azda najťažšie. V prvých dňoch po strate si to neuvedomujeme ani „v hlave“. Stále čakáme, že sa otvoria dvere a ten človek vstúpi. Že ten telefón zazvoní, to predsa nemôže byť pravda. To nie je možné, že tu zrazu nie je. Rituály ako pohreb, jeho organizácia, zapálenie sviečky, niekto sadí strom – všetky tieto rituály pomáhajú tomu, aby sme to dokázali spracovať v hlave, preto je dôležité, aby sa zúčastnili pohrebu aj deti. Síce sú tieto rituály ťažké, ale pomáhajú nám akceptovať realitu straty na vedomej úrovni, samozrejme, emocionálna úroveň je oveľa ťažia. Niekedy sa vieme posunúť ďalej v hlave, ale emóciám to trvá dlhšie. Jedna mamina mi raz povedala, že viete, ja to v hlave dokážem prijať, že tu už nie je, ale moje srdce to nie je ochotné pripustiť. Nechce a bojuje proti tomu.

Môže sa stať, že sa niekto zastaví na tejto úrovni?

Áno, môže sa to stať, ak sme v tom popretí dlho a dlhé roky, tak vtedy sa smútenie stáva patologickým a začne nám spôsobovať ďalšie iné problémy v oblasti zdravia, v oblasti psychiky. Dovoliť si smútiť znamená aj to, že zotrvávam v tom silnom pocite prázdna.

Smútenie je proces a ja ho rada prirovnávam k ceste. Nie je to rovná cesta. Mnoho ráz je kľukatá, do kopca, je to akoby výstup na horu a tá hora je niekedy sklenená, takže sa vám to šmýka a musíte ísť odznova a odznova.

Čo nasleduje po tejto akceptácii?

Niekedy sa jednotlivé fázy prelínajú a nenasledujú po sebe, ale ďalej nasleduje úloha spracovania bolesti zo straty, čo znamená, že si tú bolesť pripustím. Smútenie zasahuje celú našu osobnosť. Zasahuje naše myslenie, naše cítenie, čiže sme zavalení pocitmi, zasahuje sociálnu oblasť, menia sa nám role, statusy, stratou sa nám mení aj ekonomická situácia. Tiež zasahuje naše správanie, ovplyvňuje ho, našu duchovnú stránku, kto je napríklad veriaci, môže mať pochybnosti, hnev na Pána Boha, otvoria sa v ňom otázky, ktoré si dovtedy vôbec nepripúšťal. Človek je zasiahnutý na celej úrovni a prináša to bolesť.

Prináša to zmenu a tá zmena bolí. Je podstatné precítiť dané emócie a nesnažiť sa ich poprieť a vyhýbať sa im alkoholom alebo inými utlmovacími liekmi. Samozrejme, pokiaľ je človek vo veľkom zúfalstve a potrebuje medikamentóznu podporu, je dôležité, nechať si pomôcť. Keď máme niekoho, kto nás týmto sprevádza, je to lepšie, pretože vie odhadnúť, či to nepreháňame, alebo naopak nepotrebujeme zvážiť ešte nejakú inú zdravotnú starostlivosť. So všetkými týmito pocitmi pracuje smútkový terapeut. Sú to pocity, ktorými ste zaplavení. Nejde len o smútok, to je aj hnev na to, že odišiel, môžeme cítiť obrovské pocity viny za to, čo sme urobili alebo čo sme ešte neurobili, môže to byť aj pocit šťastia, ktorý sa razom zmení do pocitu, že „ale veď ja predsa nemôžem byť šťastný“. Všetky tieto pocity, dokonca aj protichodné, sa môžu diať naraz a človeku sa zdá, že s ním niečo nie je v poriadku, ale áno, je to v poriadku. Je v poriadku cítiť sa zaplavení týmito pocitmi, treba dýchať a vyjadriť to v bezpečnom prostredí bezpečným spôsobom a ono sa to uvoľní.

Smútenie je také zvláštne, že prichádza vo vlnách. Nie sme zavalení emóciami stále, ale napríklad zacítime vôňu, ktorá nám pripomenie blízkeho a vtedy nás zalejú slzy, alebo sú to rôzne výročia. Takéto nepatrné okamihy, na ktoré sa človek nevie poriadne pripraviť, spôsobia veľký výbuch, čiže vyhýbanie sa nie je vôbec dobré. Prejavuje sa tak, že nie sme ochotní hovoriť o tom človeku, často to robia deti, ale oni to robia veľakrát preto, lebo chránia dospelých. Cítia, že musia byť silné a že prejav sily je neprejavovať emócie, ale to nie je pravda. To nie je prejav sily, je v poriadku prejaviť slabosť. Len ono je to tak ťažké, a tak sa tej bolesti bojíme, že je to aj trošku prirodzené, že sa tomu chceme istým spôsobom vyhnúť. Nie je to ľahké. Potom to môže prerásť do toho, že bude dochádzať k úľave iným spôsobom – drogy, nadmerné pitie či prílišná idealizácia si zosnulého.

Kedy prichádza úľava, ako ju dosiahnuť a aké dlhé smútenie je ešte v poriadku?

Autori sa v tom dosť rôznia. Niektorí hovoria o pol roku, pre niekoho je rok prirodzený čas, kedy je v poriadku smútiť, no ja by som to nedefinovala. Myslím, že je v poriadku smútiť aj dva roky. Dôležité je, či vidíme a cítime na sebe, alebo na smútiacom, že postupuje. Mala by sa znižovať intenzita, frekvencia záplav smútku, zvyšovať sa naša schopnosť vykonávať činnosti bežného dňa, nemala by sa prehlbovať naša depresia a nechuť žiť. Všetko toto je v poriadku, ale do istého času. Len čo vidíme na sebe, že nedokážeme ďalej žiť život vôbec (nie tak ako predtým, lebo to sa nedá, musíme si nájsť iné spôsoby, ako budeme žiť nanovo). Strata je akoby sa vám rozbila váza a vy musíte nanovo ten život postaviť zase, poskladať si ho, a to trvá. Často to býva rok aj preto, lebo počas neho sa striedajú významné obdobia – prvé Vianoce, prvé výročie. No keď je to už druhé... už to nie je prvé, lebo my sa vždy obávame, ako zvládneme to, čo nepoznáme, ale hneď ako to už raz zvládneme a dokážeme to prežiť, tak máme nádej, že sa to dá. Rok je taký citlivý, ale nie je nič nezvyčajné, keď sú to dva roky, kým si to odsmútime.

Aké najúčinnejšie „lieky“ na smútok máme?

Niekedy sú to naozaj lieky, keď je situácia traumatická a okolnosti si to vyžadujú. Nie je to ani hanba, ani nič zlé, je v poriadku, nechať si pomôcť liekmi. Neznamená to, že ich budeme brať navždy, ide len o to, aby sme si pomohli, aby ten prepad do hĺbky smútku nebol až taký výrazný, čiže je to na to, aby sme sa nedostali až na také dno. Ale prvotný „liek“ je dovoliť si smútiť. Mať niekoho a vedieť dokázať požiadať o pomoc, keď sa cítim zle. Vyjsť zo smútku, z tej nory a brlôžka.

Strata je akoby sa vám rozbila váza a vy musíte nanovo ten život postaviť zase, poskladať si ho, a to trvá.

Veľakrát to robia ľudia naopak. Uzavrú sa do seba, a aj doslova do svojho bytu, domu.

Takýto ľudia zrejme nie sú sami na svete, majú nejakých známych, rodinu, priateľov, tak je to zodpovednosť tej komunity, nás ostatných, ktorí vieme, že máme v okolí takéhoto človeka. Treba ho kontaktovať a neprestávať s tým, niekedy si človek naozaj nevie pomôcť sám. Veľa ráz stačí, ponúknuť praktickú pomoc. My nemusíme robiť psychológov. Ponúknime, že napečieme koláč, postaráme sa o deti, spravíme gesto, že „som tu“. Problém býva aj z našej strany, my nechceme byť v kontakte, pretože zrazu stojíme v kaluži smútku s tým človekom a začne nám to tiecť do topánok. Začne sa nás smútok dotýkať a tiež aj vlastná smrteľnosť a vlastné nespracované straty. To je dôvod, prečo my sami často bočíme od takýchto ľudí a presviedčame sa, že oni chcú, aby sme ich nechali tak. Hovoríme ale iba o našej potrebe, druhých sa musíme spýtať, čo chcú. Vyjsť zo svojej komfortnej zóny, ostať trošku stáť v tej kaluži a byť pri človeku. Vtedy naozaj pomáha najviac prítomnosť.

Niekedy nevie ani okolie ako vhodne reagovať a používa rôzne frázy útechy – veď nebuď smutný, život ide ďalej. Sú namieste alebo sa im radšej vyhnúť?

Je to útecha pre nás. „Bude to v poriadku. To zvládneš. Čo bolí, to prebolí. Koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje. Veď ani on by nechcel, aby si za ním toľko plakala. Potrebujú ťa deti, vzchop sa.“ Toto všetko pomáha nám a my by sme to chceli tak vidieť, aby to takto bolo. Toho človeka to skôr od nás odďaľuje a spôsobuje to, že sa uzatvára, pretože sa cíti nepatrične, že plače, že sa mu zrútil svet. Toto naozaj nepomáha, ide len o dobre mienené, no nevyžiadané rady a oveľa viac pomáha tichá prítomnosť, uznanie jeho pocitov – viem, že to máš ťažké. Musí to byť hrozné... Neviem si predstaviť, aké to je. Povieš mi o tom viac? Čo by ti pomohlo? Čo by som mohol pre teba spraviť? Poplač si, je to v poriadku.

Prežíva smútok každý rovnako? Je rozdiel medzi mužmi, ženami a deťmi?

Smútenie je v niečom podobné, pretože je to prirodzený proces a smrť patrí do života, čiže každého sa nás to nejakým spôsobom dotýka, no zároveň je každý z nás iný a je to veľmi individuálny proces. Iná intenzita smútku je, keď mi zomrie babička, s ktorou som mala dobrý vzťah, mala osemdesiat rokov a rozlúčili sme sa a úplne inak smútime, keď mi zomrú rodičia pri autonehode, ja mám štrnásť rokov a zrazu sa zo mňa stane sirota. Okolnosti nášho sveta sú dôležité, čo sa týka rozdielov, je možné, že smútime iným spôsobom. Muži sa vťahujú viac do seba, sú mĺkvejší, idú akoby do jaskyne a chcú sa s tým vysporiadať sami, ale vôbec to nie je pravidlo. Ženy sú emocionálnejšie, otvorenejšie a skôr inklinujú k žiadosti o pomoc než muži. Deti, čím sú menšie, smútia viac na fyzickej úrovni, to znamená, že to ide do ich telíčka, napríklad neboli choré a zrazu sú často choré. Neplačú, dokonca sa smejú a vôbec nespomínajú maminku alebo tatinka, ktorý zomrel. Zdá sa nám, že sú to šťastné deti, že im nič nerobí, že zomreli, ale prejaví sa to na tejto fyzickej úrovni. Úplne maličké deti môžu ísť do vývinového regresu – dieťatko už nemalo plienky a zrazu ich potrebuje. Alebo deti, ktoré majú magické obdobie, to je do ôsmich rokov, často smútia cez hru. Prehrávajú si to a spracúvajú to prostredníctvom hry alebo detskej kresby. Neprídu a nepovedia vám, ako im je, ale namaľujú obrázok, zahrajú sa na pohreb. Úplne prirodzene a spontánne.

Ako teda postupovať pri deťoch, ako im pomôcť?

Ak sa strata týka aj nás, lebo som rodič a zomrie môj partner, tak deti smútia ako my dospelí. Dieťa vidí, že o tom nedokážem hovoriť a nechcem smútiť navonok, tak aj ono to bude mať tendenciu skrývať. Je fajn byť v kontakte so sebou, byť pravdivá a poplakať si, rovnako dôležité je aj vysvetliť to dieťaťu, napr. teraz plačem, lebo si zalievam kávičku a spomenula som si, ako sme ju pili s ockom, tak mi prišlo ľúto. V prípade, že by sme sa zrútili, mohlo by sa dieťa o nás začať báť ako o rodiča, že aj nám je zle, že aj nám sa niečo zlé prihodilo. Podstatná je pre dieťa nádej, preto povedzme, že momentálne mi je zle, ale bude mi lepšie. Deti sa naučia, že smútenie patrí k životu a zároveň ich ubezpečíme. Poprosme niekoho, aby išiel s deťmi von, nenúťme sa do všetkého, ak je toho na nás veľa a najmä smútiacim pomáha, keď sú v kontakte s iným smútiacim, pretože zdieľanie navzájom, keď prežijeme niečo podobné, je dar. Deti sa zrazu cítia, že nie sú na svete jediné, ktorým sa toto stalo, že aj iní to majú, aj iným je ťažko a majú otázky. Kontakt s človekom, ktorý žije to čo ja alebo to má prežité a už je niekde inde, nám dáva nádej a inšpiráciu, že sa to dá.

Vysvetľujte deťom, prečo plačete: Teraz plačem, lebo si zalievam kávičku a spomenula som si, ako sme ju pili s ockom, tak mi prišlo ľúto.

Ako dieťaťu vysvetliť, čo sa vlastne stalo? Používať barličky, že odišiel do nebíčka, odcestoval?

Sú to metafory a symboly, ktoré sú v svete dospelých pochopiteľné. „Odišiel na miesto, kde ho už nič nebolí. Dedko je už v nebi.“ Do ôsmich rokov dieťa nevie, čo to znamená smrteľnosť, ono nechápe, že je to naozaj definitívne ukončenie života, takže všetky tieto metafory a symboly môže vziať doslovne a môže to v ňom spôsobiť ešte väčší chaos. Napríklad, že maminka je na mieste, kde ju už nič nebolí, môže pochopiť, že ho opustila a išla do nejakého iného štátu a tam je jej lepšie, našla si novú rodinu. Detská fantázia je obrovská a sú schopné si povymýšľať, že mama odišla kvôli mne, že som niečo urobil. S deťmi je dôležité o tom hovoriť, že oni za to nemôžu, že smrť sa niekedy deje, že ťažké veci sa občas stávajú a do života patria. Podstatná je výchova aj predtým, než sa deti stretnú s realitou smrti – čo to znamená zomrieť, že v tomto živote už nemôžeme dýchať, hýbať sa. Príroda je dobrým zdrojom na to, aby sme deťom vysvetlili tieto udalosti. Vysvetľujme a hovorme s deťmi, pravda je vždy dobrá, ale samozrejme, primerane veku a jazyku. Využívajme hru s bábikou, s autíčkom, s knižkou, existuje už veľa literatúry, ktorá ponúka vysvetlenie témy straty, takže keď to nedokážem sám, je fajn ponúknuť dieťaťu knižku alebo naozaj vyhľadať pomoc.

Súhlasíte s tvrdením, že dieťa na pohreb nepatrí, že je to niečo, s čím sa nemá ešte veľmi dlho stretnúť?

Nie, nie je to v poriadku a nikdy to tak nebolo. Možno ešte pred osemdesiatimi rokmi, keď ľudia zomierali na dedinách, tak boli vystavení týždeň a celá rodina sa k nim chodila modliť a lúčiť sa. Deti všetko videli, prizerali sa, ako sa narába s telom mŕtveho človeka, bola to prirodzená súčasť života. Teraz vidíme mŕtvu mačičku a hneď hovoríme dieťaťu, aby sa tam nepozeralo, lebo to nie je pekné. Zbytočne klameme deťom len preto, lebo chceme klamať sebe. Chceme ich chrániť pred traumou a zlými zážitkami. Sú však deti, ktoré sa rozhodnú, že nechcú ísť na pohreb a my by sme ich mali podporiť. Nechajme deťom slobodu, aj keď na pohreb nepôjdu, môžeme si spolu spraviť iný rituál inokedy, ktorý tiež pomôže dieťaťu rozlúčiť sa.

Aké 4 rady by ste dali ľuďom, ktorí si práve teraz prechádzajú najťažšími fázami smútku?

  1. Neostávajte v tom sami, nemusíme trpieť sami a zdieľať utrpenie s niekým, naozaj pomáha. Pomáha nám to aj viac si uvedomiť, čo pre nás ten druhý znamenal, pomáha nám to bezpečne spomínať.
  2. Smúťte. Nebráňte sa tým pocitom. Plač nie je hanba ani cítiť sa mizerne, nie je hanba. Všetko je to úplne prirodzené a normálne, pretože sa mi zrútil svet.
  3. Vyhľadajte niekoho s podobným osudom, sú rôzne fóra alebo si aspoň prečítajte knihu, ktorá sa zaoberá tým, ako niekto popisuje, akým spôsobom prešiel týmto obdobím a čo pomohlo jemu.
  4. Hľadajte zdroje. Nezostávajte len v smútku, ale hľadajte aj to, čo vám pomôže. Buďte k sebe láskaví, doprajte si oddych. Vnímajte to tak, že každý koho ste stratili, niesol nejaké posolstvo a vy ho môžete v tom vašom živote niesť ďalej. To veľmi pomáha.
     

Stretli ste sa pri svojej práci aj s úsmevnými alebo pozitívnymi situáciami?

Áno, tie spomienky, keď sa človek napojí na to, čo bolo pekné, sú krásne. Naozaj vtedy vidíte progres, ako sa človek z pocitu, že bez teba som nikto zrazu preklopí do toho – aj vďaka tebe som teraz tým, kým som. Človek prichádza na také veci, na ktoré by inak neprišiel.

Celý rozhovor si môžete vypočuť v našom podcaste Všeobecne o zdraví:

          



Partneri portálu

  • Logo partnera
  • Logo partnera