Ondrej Kandráč: Umelec môže stratiť emóciu aj vyhorieť

Redakcia Rozhovor 21.12.2018

„Som proti homeopatikám, šarlatánom a liečiteľom. Bludom neverím,“ tvrdí hudobník a moderátor Ondrej Kandráč.

Úspešný Ondrej Kandráč bol v detstve nešikovný smoliar. FOTO: TV JOJ

Ondrej Kandráč (40) má momentálne úspešné obdobie. Darí sa mu v hudobnej kariére a moderuje v televízii po boku Štefana Skrúcaného. S rodinou sa snaží športovať, nedá dopustiť na kvalitnú stravu a s manželkou si pravidelne dopraje raňajky v štýle la dolce vita. Je proti homeopatikám a zároveň je obozretný pri užívaní antibiotík. V dobrej spoločnosti miluje červené víno a tvrdí, že umelci musia byť opatrní, lebo môžu ľahko vyhorieť. 

Váš otec Milan bol akordeonista, hráč na gajdici a spevák. Vaša mama Monika je zase speváčka a interpretka ľudových piesní. Brat Milan je huslista. Vlastne ste zrejme asi ani veľmi nemali na výber a vaše hudobné smerovanie bolo úplne jasné...

Nemal som veľmi na výber. V tej dobe som bol veľmi tvrdo a prísne usmerňovaný, kde je moja cesta. Obaja moji rodičia žili pre folklór. Otec bol okrem iného aj učiteľ a riaditeľ na základných školách v prešovskom okrese. Mamka bola folklórna speváčka. Nedávno sa jeden moderátor pýtal mojej dcérky Emky, čím chcela byť, keď bola malá. Odvetila, že speváčka. No a teraz chceš byť čím? Pýtal sa ďalej. Odvetila mu, už som speváčka (smiech). Či chceme, alebo nie, deti po svojich rodičoch podedia určité predispozície. Podvedome ich kopírujú. A to možno aj vtedy, ak s nimi úplne nesúhlasia a nie sú so všetkým stotožnení, no mnohokrát konajú veľmi podobne ako rodičia. Nebolo to však o tom, že by som talent doslova nasával spolu s materským mliekom. Pravdou je, že nie vždy som bol stotožnený s tým, že chcem robiť hudobníka. Moja životná filozofia však hovorí o tom, že by sme nemali brať všetko úplne vážne. Nechcem, aby to znelo zbytočne skromne. Nemyslím si, že moja kariéra je niečím neobyčajným. V našej brandži to funguje tak, že zajtra to môže byť úplne inak.

Ondrej Kandráč je rád, že veľkú slávu zažil v zrelšom veku. FOTO: TV JOJ

Známym a populárnym ste sa stali najmä vďaka piesni Hej, sokoly. Veľký úspech prišiel do vášho života pred štyridsiatkou. Je to podľa vás lepšie, ako keby vás popularita zastihla v mladšom veku?

Som rád, že to všetko prišlo až teraz. Môžeme si hovoriť, čo chceme, no šestnásť- či sedemnásťroční mladí ľudia ešte nie sú citovo zrelí na nával záujmu a úspechu. Všetko má svoj čas. Treba však povedať, že som koncertoval už od ranného detstva. Mali sme rodinnú kapelu, hrávali sme po všetkých dedinkách na východnom Slovensku. Potom prišli ďalšie kapely, až kým som si nezaložil svoju vlastnú s názvom Ľudová hudba Ondreja Kandráča, či Kandráčovci. Neprišiel som pred vypredané sály teda zo dňa na deň. Stúpali sme pomaly. Jeden kamarát mi povedal, že čím pomalšie stúpaš, tým pomalšie budeš aj padať. Verím, že tento pád bude v mojom prípade čo najmenej bolestivý. Keď to však príde, bude to úplne normálna vec. Je jasné, že po nás prídu lepší, krajší a charizmatickejší. Myslím si, že to nič zásadné v mojom živote nezmení. Sú totiž iné priority, ktoré v živote uznávam. A tie mám na prvom mieste.

V TV JOJ sa venuje aj moderovaniu. FOTO: TV JOJ

Spomenuli ste, že pomalé stúpanie nahor je lepšie. Máte teda za sebou systematickú prácu?

Nepovažujem sa za nejakého virtuózneho hráča na husliach. Všetko je tak, ako má byť. Merať úspechy podľa toho, ako človek hrá, je vždy scestné. Ďalšia súhra všetkých faktorov závisí od toho, či viete osloviť ľudí spevácky, svojím vokálnym prejavom, a či sa viete publiku prihovoriť od kvalitného ozvučenia až po výber skladieb. Potrebujete mať aj dávku šťastia. Dôležité je, či máte okolo seba ľudí, ktorí vás vedia posunúť ďalej, prípadne usmerniť. Toto všetko sa v mojom prípade udialo, za čo som ľuďom vo svojom okolí veľmi vďačný. Nezabúdam na všetkých, ktorí mi podali pomocnú ruku. Tí ľudia ma učia aj ďalšie veci. Oni mi pomohli a ja myslím na to, že by som takisto mal pomáhať druhým. Je mi jasné, že úspech nie je v mojej práci večný. Prídu ďalší. Možno sme im vydláždili cestu, aby to mali o čosi jednoduchšie. Svokor mi dosť často hovorí, že otec sa najviac teší zo svojho syna, ak je ten syn šikovnejší ako otec. Tak by to malo byť v normálnej fungujúcej rodine.

Nepostavil som sa pred vypredané sály zo dňa na deň. 

Ako sa vám spolupracovalo so skupinou I.M.T. Smile na skladbe Hej, sokoly? 

Nemal som žiadnu negatívnu skúsenosť, práve naopak. Obaja sme s Ivanom Táslerom „východňári“, navyše veľmi energickí. Možno aj preto sme si tak dobre rozumeli. Spojil nás aj podobný temperament. Vždy bola naša spolupráca absolútne fér, nezažil som z jeho strany žiadne podrazy, alebo zákulisné ťahy. Obdivujem na ňom ten úžasný „drive“. Ide si za svojím cieľom a verí myšlienke, prečo to robí. Možno aj preto je celá jeho kapela tam, kde je. Kamarátsky si sem - tam zavoláme. Naša spolupráca určite nekončí, stále vymýšľame nejaké projekty a teším sa tomu, že nám to vzájomne takto dobre funguje.

Ondrej už venuje čas aj psychickému relaxu. FOTO: TV JOJ

Je pri hudbe určitým benefitom akási všestrannosť? Je výhodou ovládať viacero hudobných nástrojov?

Nie je to pravidlom, je to veľmi individuálne. Je výhodou, ak má hudobník aj harmonické cítenie. To znamená, že si vie tu melódiu predstaviť aj zo širšej perspektívy, ako je len samotná melodická linka. Vie zakomponovať viachlasy, dvojhlasy, možno zapojiť viac dychovú sekciu. Ak to vnímanie máte, tak je veľká pravdepodobnosť, že pesnička bude mať úspech.

Ste všestranný človek. Okrem hudby sa venujete aj moderovaniu. So Štefanom Skrúcaným ste zohratí a pôsobíte prirodzene. Mali ste odjakživa talent na moderovanie, alebo ste sa veľa vecí pri moderovaní relácii museli naučiť?

Je to o veľkom prispôsobovaní tomu druhému. Neexistuje, že jeden bude úplný individualista a druhý tam bude stáť ako kôl v plote. Je to o vzájomnej komunikácií, podobne ako v manželstve. Na druhej strane som sa moderovaniu nevenoval úplne naplno. Hudba, spievanie a hranie boli pre mňa prioritou. Spontánne to vzniklo z toho, že som dlhé roky pracoval v Slovenskom rozhlase. Jedenásť rokov som moderoval v slovenčine, ale aj v ukrajinčine a rusínčine. Až tam som si uvedomil, že mám, čo dobiehať. Chodil som na rôzne komunikačné a mediálne kurzy. Spoločnosť ma vnímala skôr ako muzikanta, no možno podvedome aj ako moderátora. Naše koncerty sú známe tým, že to nie je len o hudbe a o speve, ale často nechýba ani vtipné hovorené slovo.

Zafungovala medzi vami so Štefanom Skrúcaným aj akási ľudská chémia?

Štefana si ako človeka veľmi vážim. Dosiahol veľa v tom, čo robí. Nebojím sa priznať, že ho občas kopírujem. Veľmi sa mi na ňom páči, ako dokáže vkusne a trefne premosťovať témy. Nikdy sa nestane, že Števo skočí od jednej téme k inej len tak. Vždy to má súvis a štruktúru. Nikdy nemáte pocit, že by to stratilo svoj význam, alebo by tam niečo nesedelo.

Spievate rusínske piesne, ale nemáte rusínsku národnosť, hoci si mnohí myslia opak. 

Paradoxne, ja Rusínom nie som. Môj názor je však taký, že nemôžeme byť všetci iba Slováci a nemôžeme mať všetci výlučne bratislavský akcent. Celá Európska únia takisto nemôže rozprávať iba po francúzsky, nemecky alebo po anglicky. Celý môj život je však prepojený s Rusínmi. Som rodákom z dedinky, ktorá je nimi obklopená. Pre mňa bolo vždy prirodzené, že sa v regióne nerozprávalo len po slovensky, ale aj v iných dialektoch. Som ich fanúšikom. Je to z úcty k nádhernému folklóru a dobroprajným ľuďom, ktorí ma obklopujú už od detstva. Napokon, otec aj učil na základných školách v rusínskych obciach. Keďže národnosť východniar neexistuje, tak som si chcel dať niečo, čo východ charakterizuje.

Rusíni sú vraj ambiciózni a temperamentní. Akí ešte sú?

Ich ambicióznosť a temperament je daný tým, že ich život bol vždy ťažký, lebo vždy boli minoritou, ktorá bola v spoločnosti vyčleňovaná. Veľmi si oddreli každý posun dopredu. Mnohokrát boli na hranici prežitia a vždy dokázali prežiť. To sa mi na nich veľmi páči. Majú dravosť. Je to vidieť dodnes. Rusíni majú zmysel pre rodinu a pre priateľov. V rusínskej dedine sa vám nestane, že by ste cez ňu len tak prešli. Skromná a chudobná babka sa pri vás pristaví, či nechcete pohár vody. Toto sa vám asi v centre Bratislavy neprihodí.

Rozdielnosť v manželstve môže byť aj inšpiratívna. FOTO: TV JOJ

S manželkou si vraj vyhovujete preto, že ste úplne rozdielni. Navyše ste sa o jej priazeň museli veľmi dlho snažiť. Je podľa vás vo vzťahu rozdielnosť skôr výhodou?

Myslím, že neexistuje univerzálne pravidlo, kedy vzťah funguje a kedy nie. To, že sa protiklady priťahujú môže fungovať, ale aj nemusí. Pri nás je to tak. Sme mierne rozdielni v niektorých názoroch. Manželka nemala veľký vzťah ku folklóru, ani nechodievala na etno koncerty. Má však iný pohľad na niektoré veci. Okrem iného počúva interpretov ako je Jaromír Nohavica. To je speváka a muzikant, ktorého som ja osobne predtým nepočúval. Keď som počul jeho skvelé texty, tak som zistil, že môj diapazón bol značne obmedzený. Bol to aj pre mňa veľký posun, s manželkou sa bavíme aj na hudobné témy. Myslím si, že veľkým smerovateľom sú rodina, deti a pocit hrejivého domáceho krbu. To znamená miesto, kam sa môžete vrátiť. Vždy je to veľkou motiváciou.

Máte pomerne hektické pracovné tempo. Koncerty, vystúpenia a televíznu reláciu. Ako sa staráte o svoje zdravie?

Neexistuje dobrý a výkonný športovec, ktorý má dochrámané telo, alebo sa o seba nestará. Je to potom beh na krátke trate. Snažím sa myslieť na to, že sa pomaly blížim do veku, kedy môžu pribúdať choroby a problémy. A pokúšam sa to, čo najviac odďaľovať. Hoci zrejme nie som dokonalým prototypom zdravo žijúceho človeka. Ešte donedávna som nepotreboval žiaden psychický relax a bolo mi to cudzie. Ako chlapec z dediny som nechápal, čo vidia ľudia na tom, že sa chodievajú na prechádzky do lesa vyventilovať. Pre mňa to bol úplne cudzí pojem. Bol som v lese stále a mal som pocit, že samotný les mi nič nedáva. Postupne som ale zistil, že psychický oddych potrebujem.

Ako sa to prejavuje? 

Niekedy mi po koncertoch dohovára aj moja manželka. Raz mi dokonca povedala, že mala po koncerte v aute pocit akoby sedela s úplne cudzím človekom. Asi to nefunguje tak, že odohráte ťažký koncert a po ňom budete veselý a žoviálny. Potrebujem sa vždy trochu utíšiť. Bežne hrávame koncerty, kde sú tisíce ľudí a či chcem, alebo nie, je to psychické, ale aj fyzické vypätie. Preto si rád doprajem relax v podobe saunovania, rád si zahrám s priateľmi bedminton, lebo nemám rád kontaktné športy. Mám rád prechádzky v prírode s mojou rodinou. Občas je fajn aj ležať na gauči a pozrieť si niečo v televízií. Najradšej mám historické dokumenty, ktoré ma dokážu upokojiť. Je takisto dôležité byť obklopenými priateľmi, ktorí nám vedia povedať, že už bolo niečo cez čiaru a že sa máme opäť vrátiť do reality.

Ondrej Kandráč deti vedie ku športu a zdravému stravovaniu. FOTO: TV JOJ

Ste dvojnásobným otcom. Akým športom sa venujete a ku ktorým vediete vaše deti?

Šport je veľmi dôležitý a musím priznať, že som ho od detstva trošku zanedbával. Moji rodičia boli umelci a hudobníci, no ku športu nemali veľký vzťah. Práve preto sa to teraz snažím napraviť. Radi s rodinkou lyžujeme. Je to nádherný zimný šport. Milujem bežkovanie. Už sa teším, kedy sa ku mne pridá môj syn Ondrejko, ktorý je tretiačik. Zháňal som mu už bežky, no pre také malé deti ich ešte nemajú. Mám rád aj plávanie. Určite by som šport nepodceňoval. Rozhodne dokáže telu a aj psychike veľmi pomôcť. Všetko je v poriadku, pokiaľ sa však človek nestane úplným otrokom športu. To ale mne pravdepodobne nehrozí.

Ako u vás vyzerá prevencia?

Mám šťastie na jedného výborného priateľa, ktorý je lekárnikom v Košiciach. Tvrdím, že je neskutočne múdrym človekom. Nie vždy totiž idem za lekárom, ale idem za ním a on mi v lekárni dokáže vybrať také prípravky na rastlinnej báze, ktoré dokážu urobiť s človekom doslova zázraky. Sme zdraví, ak dobre funguje psychika. Ak je pohoda v rodinnom a osobnom živote, tak je to fajn. Keď už je horšie, máme k dispozícií čaj a červené víno, ktoré mám tak rád (smiech).

Keď už je to nutné, liečite sa klasicky liekmi, alebo ste otvorený aj nejakým doplnkom, prípadne alternatíve?

Som v tomto smere veľmi opatrný. Som proti homeopatikám, proti rôznym šarlatánom a liečiteľom, ktorí využívajú energiu neviem odkiaľ. Bludom neverím. V rámci alternatívy uznávam liečbu rôznymi bylinkami, alebo zdravou stravou. Som zároveň veľkým odporcom antibiotík. Podľa mňa nás antibiotiká viac ničia, ako nám pomáhajú.

Spomenuli ste zdravú stravu... 

V súčasnosti si všímam trend v nezdravom stravovaní. Je hrozné, že si kupujeme bagety z benzínky, alebo zo stroja, kde boli dva týždne a majonéza sa vôbec nepokazí a neskysne. Mám pocit, že toto rýchle stravovanie je pliagou dnešnej doby. Som zástancom zdravej biostravy. Nemusíme však rozprávať o drahých steakoch. Zjem chutnú bravčovinu od domáceho výrobcu a viem, že tam nie sú žiadne chemikálie a éčka. 

Snažíte sa dnes stravovať inak ako pred rokmi? Čo preferujete u vás v rodine?

Manželka je výborná kuchárka. Kupujeme mäso od domácich výrobcov, rovnako aj čerstvé vajíčka. Podporujem malých hospodárov. Možno to už v dnešnej dobe bude znieť ako klišé. Podľa mňa je však základom skvelej kondície, aj to, čo jete. Niekedy ma trápi, že dnešné deti jedia všelijaké hlúposti, a to sa potom odzrkadlí na našom zdraví. Múdro rozprávam, však? (smiech).

Spomínali ste, že si neodpustíte ani červené víno. Abstinentom teda nie ste?

Podľa mňa je každý extrém chorý. Aj abstinencia je niečo, čo nie je úplne normálne, rovnako ako aj nadmerné pitie. Keď si však čas od času doprajem dobré vínko v spoločnosti dobrých priateľov a zažijeme príjemnú zábavu, nevidím na tom nič zlé. Problém nastane vtedy, ak by sa stal alkohol zmyslom nášho života.

Umelci pracujú s emóciami a majú vyššie predpoklady vyhorieť, myslí si Ondrej Kandráč. FOTO: TV JOJ

Ste na niečo v oblasti zdravia háklivejší teraz po štyridsiatke? Na ktorú oblasť si musíte dávať väčší pozor?

Možno som teraz viac na očiach, ale najhektickejšie obdobie som mal okolo tridsiatky. Išiel som absolútne naplno. Vtedy nastalo prvé varovanie, aby som trošku spomalil. Mal som veľké koncerty, nahrával CD, robil pre dve rádia, čiže bolo toho naozaj dosť. Už vtedy ma to trošku pribrzdilo. Uvedomil som si, že ak chcem žiť pekný a plnohodnotný život, musím jednoducho poľaviť. Prejavilo sa to bolesťami chrbta, ramena, častými zápalmi a virózami. Vtedy som si uvedomil, že je to hektickým spôsobom života. V súčasnosti napríklad každé ráno cvičím. Počuli ste ten vtip o tom, ako príde dedo za doktorom? Pýta sa ho, či si môže dať každé ráno štamprlík? Doktor odpovedá: Však som vám povedal už pred rokom, že vy sa nesmiete na alkohol do konca života ani pozrieť. Prečo sa ma pýtate takéto hlúposti? A dedo na to. Ja len tak, či lekárska veda nepokročila (smiech).

Máte za sebou aj nejaké vážnejšie úrazy?

V detstve som bol veľkým smoliarom. Bol som pomerne nešikovný a neobratný. Vždy som si rozbil hlavu alebo nos. Ako dieťa som si preťal očný kanálik. Naháňali sme sa pri potoku, na plote bol drôt, do ktorého som narazil. O niekoľko hodín mi začali z oka nekontrolovateľne tiecť slzy. Museli sme ísť k lekárovi, kde mi oko zašili. Dosť to bolelo. Mal som zlomenú ruku, viackrát zošitú hlavu, lebo som často zakopával a padal. Nám umelcom však hrozia aj iné zdravotné problémy. Jednou z nich je strata emócií. Máme tendenciu všetko prehnane emocionálne prežívať. Máme vyššiu mieru senzibility. Na to si treba dávať pozor a treba trošku ubrať, lebo aj umelci môžu vyhorieť. Dnes už je to pomerne bežná vec aj v iných povolaniach.

Ako dieťa som bol nešikovný smoliar. 

Vyzeráte byť pohodovým človekom. Ako zvládate stres?

Na vysokej škole sme mali v rámci štúdia jeden semester aj školskú psychológiu. Pamätám si teda, že môže byť pozitívny a negatívny stres. Ten pozitívny stres vás posúva dopredu, je to väčšie vyburcovanie k výkonu. Negatívny stres je napríklad taký, že vás vyčerpávajú vzťahy vo vašom okolí. Možno si pripúšťame nejaké ataky priveľmi osobne, alebo nám dobre nefunguje vzťah s blízkym človekom. Dokáže nás to veľmi ubíjať. V zásade sa s obomi typmi stresu treba naučiť žiť, vyhnúť sa nedá ani jednému. Osobne som trošku prchkejšej povahy, snažím sa viac ovládať a nevybuchovať. Človek, ktorému sa to stane, prejaví svoju slabosť. Ľudia zacítia jeho slabé miesto a potom na to pravidelne útočia. Zažil som to živote už niekoľkokrát.

Všetok voľný čas trávite s rodinou. Ako si predstavuje dokonalý relax a uvoľnenie?

S manželkou máme rituál, ktorý sme si obľúbili počas pracovného týždňa. Ráno odveziem deti do školy. Potom idem so ženou na sladké raňajky v štýle la dolce vita. Dáme si v jednej talianskej kaviarni croissant, citronádu a výborné espresso a 40 minút spoločne posedíme a podebatujeme. To je vec, ktorá ma dokáže naštartovať. Mám rád, keď sa po takomto ráne ideme prejsť, či na lyže, no nanešťastie sa to nedá robiť vždy. Mám len pár dni, kedy mám takéto voľno a preto to chcem prežiť naplno. Potom ideme po deti do školy, zahráme si s nimi pexeso a máme pekný spoločný večer. To sú pre nás najkrajšie a najvzácnejšie chvíle.

 Ako zvyknete tráviť vianočné sviatky?

Obyčajno - neobyčajne v kruhu svojich najbližších. K tomu patrí slávnostná polnočná omša, radosť detí z rozbaľovania darčekov a chvíle, keď sme spolu.

Ako vyzerá rusínske vianočné menu?

Myslím, že sa príliš neodlišuje od toho nášho šarišského. Oplátky, med, cesnak. Kapustnica s hríbmi, ryba, šalát, ale hlavne obľúbené východniarske bobaľky - opekance. Vtedy viem, že sú tu Vianoce. 



Partneri portálu

  • Logo partnera
  • Logo partnera
  • Logo partnera
  • Logo partnera