Moderátorka Petra Ázacis: Mám kosti ako mamut

Vyše pätnásť rokov hrávala hádzanú. Od aktívnej hry bol už iba krok ku komentovaniu a moderovaniu športu. Petra Ázacis (44) patrí medzi ženy, ktoré športu skvele rozumejú. Pred časom výraznejšie schudla, zmenila prácu a zaujímavosťou je, že podľa jej mamy vedela skôr plávať ako chodiť.

Dlhé roky ste hrávali hádzanú. Čím si vás tento šport získal?

U mňa je hádzaná láskou na celý život. Celá moja rodina hrávala hádzanú. Otec bol trénerom, mama zase výbornou hráčkou. Bola som doslova „oddočjená“ v šatni počas polčasových prestávok. Pre mňa bolo toto prostredie absolútne prirodzené. S rodičmi sme navyše aj veľa cestovali. Dodnes sa viem výborne vyspať aj na sedadlách autobusu. Poznám zrejme všetky haly v bývalom Československu. Rodičia však nechceli, aby sme ja ani moja sestra hrali hádzanú, tak nás dali najprv na volejbal. To nás veľmi nechytilo. 

Koľko rokov ste napokon hrali a aká bola vaša pozícia?

Bola som pivotom, teda hráčom, ktorý je najviac otĺkaný. Mne táto pozícia paradoxne veľmi vyhovovala, mohla som sa vyblázniť. Viem totiž nielen prijať, ale aj rozdať. Navyše som mala na starosti obranu, čo je dosť ťažká vec. S týmto športom som začínala ako desaťročná a hrala som až do svojej dvadsaťpäťky, kým sa mi nenarodil prvý syn. Potom už bol s hádzanou koniec. Manžel hrával basketbal a sťahovali sme sa na miesta, kde hrával on.

Na druhej strane si povedzme, že hádzaná je naozaj veľmi tvrdým športom. Utrpeli ste aj zranenia?

Mám operované koleno. Mechanicky sme sa zrazili s brankárkou, muselo sa to operovať. Prsty som mala narazené toľkokrát, že dnes nemám rovný ani jeden. Inak som mala šťastie, že sa mi vážnejšie zranenia vyhýbali. Možno aj vďaka mojej úžasnej stavbe tela. Mám totiž kosti ako mamut (smiech). Len tak ľahko sa nedajú zlomiť. Vždy sme boli so sestrou v oblasti hádzanej veľmi odolné. Mama sa snažila nás odmalička otužovať. Ako deti sme veľa spávali vonku v kočíku. Chodili sme von, či pršalo, alebo snežilo. Veľa času sme trávili na ulici, alebo v prírode. Mama nám dávala jesť všetko. Nebránili sme sa ani mlieku. Kládla dôraz na zdravé zuby a dokonca sme nosievali aj ortopedické vložky. To, že sme so sestrou tak veľa športovali, sa prejavilo aj na našom pevnom zdraví. 

Takže ste mali akčné detstvo.

Moja mama tvrdí, že som vedela skôr plávať ako chodiť. Vždy ma to vraj ťahalo do vody. V tom čase však neexistovali kurzy pre bábätka, aké máme dnes. Keď sme prišli na kúpalisko v Nitre, tak som mala približne osem mesiacov. Veľmi som v tomto veku túžila ísť do vody. Podľa maminho rozprávania viem, že sa celé kúpalisko pozeralo na mňa, ako som si plávala pod vodou. Mama ma vždy vytiahla, aby som sa nadýchla. Tento živel mám rada dodnes. Veľakrát si chodím vyplávať problémy. Keď sa ponorím pod vodu a plávam, ocitnem sa v úplne inom svete. Ako dieťa som tiež veľmi rada bicyklovala. Počas zimy sme sa v detstve sánkovali a lyžovali. V lete sme sa kúpali a hrali sme všelijaké hry vo vode, keď sme mali medzi tréningmi pauzu. Z doplnkových športov som zrejme vyskúšala asi všetko.

Vážnejšie zranenia sa mi vyhýbali. Možno aj vďaka mojej úžasnej stavbe tela.

Od hádzanej ste prirodzene prešli k športovému komentovaniu a k práci športovej moderátorky...

Musím sa priznať, že som nikdy neuvažovala nad tým, že raz budem šport komentovať. Páčila sa mi táto profesia, no bola pre mňa nepredstaviteľná. Komentovanie je absolútnym vrcholom športovej žurnalistky. Je to niečo nesmierne ťažké. Nikdy neviete, ako sa bude daný zápas vyvíjať. Je potrebné sledovať zmeny pravidiel, prestupy, zranenia a veľmi veľa ďalších informácií. Pokiaľ sa tak nedeje, tak nie si pripravení, ako by bolo treba. Musí vás to baviť a musíte byť v tom doma. To sú základné atribúty tohto povolania.

Na prvý pohľad to tak náročne vôbec nevyzerá.

V súčasnej dobe existuje veľmi veľa snaživých mladých ľudí, ktorí k tomu pristupujú tak, že je to „len“ volejbal, alebo „len“ hádzaná a potom sa im stane, že komentujú družstvá naopak, ako sú v skutočnosti, prípadne netušia, že oddychový čas si môže zobrať len tréner útočiaceho tímu. Mladí kolegovia občas začudovane hľadeli na moju prípravu, a pýtali sa, odkiaľ mám všetky informácie. Oni k tomu pristupovali trošku inak.

Po rokoch v televízii ste sa presunuli do rádia. Ako vnímate tieto profesionálne zmeny?

Televízna kariéra mi momentálne nechýba. Rádio bolo vždy mojím tajným snom. Kedysi dávno som robila redaktorku a chodila som s diktafónom do terénu. Teraz je to však iné. Presunula som sa od športu v televízii k dopravnému servisu v rádiu. Prenikám do inej sféry. Zaoberám sa dopravou, sledujem nehody, škodové udalosti a komunikujem s policajnými hovorcami. Táto práca je pre mňa veľmi zaujímavá a baví ma. Šoférujem dlhé roky a poznám aj iné obce mimo Bratislavy. Občas totiž chodím komentovať zápasy aj do Prešova. Niekedy aj dlhšie vzdialenosti urobím na otočku. 

Pred časom ste výrazne schudli. Ako sa vám to podarilo?

Každá žena má svoj čas, kedy sa dá po pôrode do formy. Počas oboch tehotenstiev som doslova brutálne nabrala na váhe, tak som s tým mala problém. Pri prvom synovi som si veľmi dopriala. Zo dňa na deň som prestala fajčiť a trénovať. Už v treťom mesiaci tehotenstva som mala plus 7 kilogramov. Pri druhom synovi som si dávala väčší pozor. V každom prípade, počas prvého tehotenstva som pribrala 31 kilogramov a počas druhého „len“ 22 kilogramov. Väčšina žien navyše pri dojčení chudne a u mňa to bolo naopak. Držala sa mi voda v tele a kilogramy nie a nie odísť. Mohla som si vybrať, že by som skončila skôr s dojčením detí a dám sa skôr do formy. Pri druhom synovi som veľa času nemala a v tom čase ma chceli aj na obraz. Videli však ako vyzerám. Bolo ma naozaj dosť, vyzerala som ako menšia skrinka (smiech). Povedala som si, že aj druhého syna budem dojčiť aspoň rok. Bolo to náročné obdobie, mala som veľa práce a syna som zvykla dojčiť po nociach.

Počas prvého tehotenstva som pribrala 31 kilogramov a počas druhého „len“ 22 kilogramov. 

Kedy sa to začalo meniť?

Po dvoch - troch rokoch začali kilogramy postupne odchádzať. Vtedy sa ma všetci známi pýtali, ako sa mi podarilo schudnúť. Nedržala som žiadnu diétu. Telo si skrátka vytvorilo zásoby, ktorých sa snažilo zbavovať. Budem mať čoskoro 45 rokov. Pred časom som si opäť začala všímať, že viac tuku ukladám. Navyše mi zo sedenia začali puchnúť nohy. Vtedy som si povedala, že s tým musím niečo urobiť.

Takže ste sa vrhli na zdravú stravu a cvičenie?

Jedna známa sa potrebovala zbaviť eliptického trenažéra, ktorý bol vo výbornom stave. Začala som na ňom cvičiť minulý rok vo februári a snažím sa dopriať si každý deň po tridsať minúť. Cvičením na tomto stroji sa zapájajú ruky, nohy, chrbát a zadok. Je výborný na koordináciu pohybu. Mojím zámerom nebolo ani tak schudnúť, ako sa spevniť. Nikdy som totiž nebola úplne štíhla, ale keď sa ma človek chytil, tak som vždy bola pevná. Posledný rok pred cvičením to tak nebolo a veľmi ma to štvalo. Postupom času som znížila aj svoju hmotnosť. Mnohí mi neverili, že to ide takto ľahko. Polhodina denne naozaj nie je veľa. Ak náhodou jediný deň necvičím, tak mi pohyb začne chýbať. To je podľa mňa dobrým znakom, že som už na športe opäť závislá (smiech).

Ako ste zmenili stravovanie? Hovorí sa totiž, že strava je sedemdesiat percent percent úspechu...

Som ten typ, ktorý nemôže držať diétu, lebo by som bola veľmi nervózna. Nikdy som ani žiadne diéty nedržala. Všimla som si, že mi pomáha po šiestej večer nejesť. Snažím sa vyhýbať sladkostiam. Ak na mňa tieto chute prídu, dám si radšej ovocie. Som inak skôr mäsový typ jedáka, takže u mňa má našťastie mäso pred sladkosťami prednosť.

A čo vaša rodina? Kto u vás doma odpovedá za zdravý životný štýl?

Nie je to úplne jednoduché, dať všetkých mojich chlapov dokopy. Snažím sa mať doma každý deň navarené. Teraz, keď je u nás svokor, ktorý na jedlo čaká, tak varená strava doma musí byť (smiech). Moji chlapci hrajú obaja basketbal. Majú teda veľký výdaj a s tým spojený veľký príjem potravy (smiech). Starší syn má devätnásť rokov a mladší jedenásť. U nás sa neje, u nás sa „žerie“ (smiech). Kedysi som navarila a zostalo aj na druhý deň. Momentálne sa nám to už nestáva.

Mám dvoch synov. U nás sa neje, u nás sa „žerie“. 

Ste prísna pri výbere potravín?

Uprednostňujem pri varení čerstvé suroviny. Našťastie som rada, že mojím deťom chutí aj zelenina a ovocie. Nie som však typom mamy, ktorá by striktne zakazovala sladkosti. V rodine sme mali vždy zásadu, že telo si vypýta. U mladšieho syna je veľa detí v škole obéznych. Nepáči sa mi, že mnohé nemajú desiatu. Rodičia im dokonca niekedy nabalia namiesto desiaty čipsy a pizzu. Nemám rada lenivých ľudí. Všetko je to totiž o tom, že vstanem o 15 minút skôr, alebo si večer o 15 minút neskôr ľahnem, ale svojmu dieťaťu desiatu spravím. Dá sa nakrájať surová mrkva, jabĺčka a urobiť zdravý sendvič. Dieťa sa zasýti a konzumuje to, čo by malo. Nechápem potom rodičov, ktorí povedia, že netušia, prečo má ich dieťa v jedenástich rokoch „120“ kilogramov. Nehovoriac o tom, že všade deti vozia, nechodia s nimi von, o športovaní nemôže byť ani reči.

Ako liečite seba a svojich blízkych v prípade chorôb. Máte nejaké vlastné liečivé recepty?

Najlepšou kombináciou je cesnak so zázvorom. Kamarátka robila takýto výborný zázvorový sirup, ktorý ide aj do čaju, alebo sa dá jesť po lyžičkách. Poriadne vyštípe. Tento recept mám v rámci prevencie. Samozrejmosťou je aj teplý čaj a citrusové plody. Mladší syn dokonca zje aj citróny. Keď to vidím, až ma strasie (smiech). Keď však synovia ochorejú, tak nastupujú aj lieky. Mladší má od narodenia laryngitídu vždy v tom istom období roku, keď sa začne kúriť. Niečo mu evidentne nerobí dobre. Možno je to práve suchším vzduchom. Vtedy už viem, že zvyčajne koncom októbra musíme nasadiť antibiotiká. S liekmi to netreba preháňať, no keď ich skutočne potrebujeme, je dobré ich užívať. Patrím do tej generácie, ktorá sa snaží dodržiavať rady lekárov.

Máte veľkú rodinu, navyše ste aj dosť pracovne vyťažená. Ako oddychujete?

Nemám veľa voľného času, ale pri cvičení sa mi občas vylúčia aj nejaké endorfíny. To je môj štýl relaxu. Navyše máme psa, s ktorým treba ísť aspoň trikrát denne na prechádzku. Aj to je forma môjho oddychu. Mama ma naučila, že chodíme von v akomkoľvek počasí, stačí sa normálne obliecť. Celá rodina bývame na jednej kope. So svojou sestrou zoberieme jej a moje deti a psa a ideme sa prechádzať. Na to sa vždy veľmi teším.