Matej Landl prestal fajčiť: Konečne som dostal rozum

Redakcia Rozhovor 30.07.2018

„Neumieram na soplík. Keď ma ale čosi pichá, hneď ma chytí hystéria, či nemám rakovinu,“ vyznáva sa obľúbený herec

Matej Landl začínal ako detská herecká hviezda. Foto: TV Markíza

Pochádza z krasokorčuliarskej rodiny, no doma korčule nemá. Hoci nemá rád fitness centrá a necvičí pravidelne, na šport nezanevrel a dokonca zdolávala vysokohorské štíty. Herec Matej Landl (55) v rozhovore prezradil aj to, prečo sa v rodine v detstve cítil ako piate koleso na voze, aké choroby mu naháňajú strach i ako sa mu podarilo prestať fajčiť.

Váš otec bol krasokorčuliarskym trénerom. Aj mama bola v tomto športe úspešná. Krasokorčuľovanie vás nikdy nelákalo?

V našej rodine sa všetko točilo okolo krasokorčuľovania. Taktiež sme ale žili aj divadlom, pretože moja mama Eva bola 40 rokov členkou Novej scény. Väčšinu času však otec, mama a aj starší brat Martin trávili na zimnom štadióne Slovan. Otec bol krasokorčuliarskym trénerom, funkcionárom a rozhodcom. S mamou tvorili pár a venovali sa akrobatickému rock and rollu na ľade. Dokonca ich volali do ľadovej revue do Egypta. Moja mama však nechcela opustiť divadlo, tak ostali na Slovensku. Mal som asi šesť rokov, keď som sa cítil v rodine ako piate koleso na voze. Okolo mňa sa totiž nič nedialo. Len šesť mesiacov som sa venoval krasokorčuľovaniu, chodieval som na ľad a naučil som sa základné prvky. Po čase ma to však našťastie prestalo baviť. Našťastie mám na mysli z pohľadu mojej mamy, ktorá videla, čo všetko musel absolvovať môj brat, ktorý o šiestej ráno vstával na ľad a o ôsmej už sedel v škole. Mama mi povedala, že mi „ruky a nohy doláme“, ak sa rozhodnem ísť v jeho šľapajách. Brat sa tomuto športu venuje dodnes. V roku 1989 emigroval do Švédska, kde predtým chodil často trénovať aj otec. Okrem toho, že učí na škole, sa dodnes živí ako tréner krasokorčuľovania.

Po tejto rodinnej histórií zrejme neholdujete vo veľkom korčuľovaniu...

Presne na toto sa dá použiť veta, že zubárove deti chodia štrbavé. A obuvníkove deti bosé. Musím sa priznať, že doma ani nemám korčule (smiech).

Ako chlapec ste hrávali futbal aj za Slovan. Skončili ste vraj kvôli tomu, že tréner od vás vyžadoval krátke vlasy, no vy ste v tom čase nakrúcali seriál Spadla z oblakov. Nebolo vám za týmto športom ľúto?

Určite mi to bolo trošku ľúto, pretože futbal som hral vyše troch rokov do svojich štrnástich. Môj dedo, ktorý futbal ovládal, mi vravel, že mám veľký talent. Rovnako aj tréner bol s mojimi výkonmi spokojný. Okrem toho, že mi povedal, aby som na tréning prišiel ostrihaný, tak som v tom čase už tréningy nestíhal, lebo sme mali veľa nakrúcania so seriálom Spadla z oblakov. Nakrúcali sme takmer rok v kuse. Keď sa však pozriem na svoju minulosť, som celkom spokojný s tým, ako sa to všetko vyvinulo.

Herec na dovolenke s rodinou. FOTO: Archív M. L.
Mali ste doma priestor obľúbiť si aj iné športy?

Moji rodičia sa naozaj na 99% venovali len krasokorčuľovaniu a tým pádom veľmi o iné športy nejavili aktívny záujem. Prešiel som niekoľkými športami, ktoré som si vymyslel sám. Hral som stolný tenis, volejbal a dokonca som bol jeden rok aj v jednom lyžiarskom klube. Naši boli nonstop na ľade, tak nebol  čas, aby sme chodili lyžovať. Lyžovať som sa naučil veľmi neskoro. Podarilo sa mi to až v siedmom ročníku základnej školy. Odvtedy je to môj veľký koníček. Rád lyžujem, bicyklujem a posledných sedem rokov ma chytilo horolezectvo, ktoré sa stalo mojou veľkou vášňou. Podotýkam však, že ho praktizujem len s horským vodcom. Už siedmy rok máme takú tradíciu, že prvý augustový týždeň chodievame do Tatier, kde vždy zdoláme s horským vodcom nejaký 2000 m štít. Netvárim sa však, že som horolezec, skôr vysokohorský turista (smiech). Občas prekonávame aj náročnejšie trasy, kde mi naozaj nie je všetko jedno. Občas sa mi trasú ruky aj nohy, najmä keď mám pod sebou 700 metrovú stenu.

Napokon ste sa predsa len rozhodli pokračovať v šľapajách vašej mamičky Evy. Vedeli vás rodičia uchrániť pred nástrahami „detskej hviezdy“? Ako vás vychovávali?

Celkom neskromne poviem, že ma rodičia dokázali ustrážiť. Mal som skvelého otca, ktorý žiaľ veľmi skoro odišiel z tohto sveta. Zomrel v roku 1993, keď som mal 29 rokov. Veľmi mi doteraz chýba. Bol to úžasný a veľmi vzdelaný človek, právnik a mal neskutočne silne vyvinutý zmysel pre spravodlivosť. Otec a aj mama ma držali pri zemi. Tá popularita seriálu Spadla z oblakov bola na tú dobu enormná. V tom čase neexistovali iné stanice, či programy a deti si nemohli sťahovať žiadne rozprávky. Keď sa vysielalo Spadla z oblakov, všetky rodiny sedeli pri obrazovke. No a môj otec si ma zavolal a prísnym hlasom mi povedal: „Ak sa raz dozviem, že si sa niekde zachoval nepatrične, budeš namyslený alebo budeš mať hviezdne maniere, tak ti zatrhnem akékoľvek účinkovanie v televízií, dabingu alebo v divadle. Zapamätaj si, že si normálny chlapec, ktorý je vo svojom odbore dobrý a populárny. No tak isto, ako si ty dobrým hercom, je niekto iný dobrým basketbalistom, volejbalistom a matematikom.“ Veľakrát sa mi to potvrdilo. Pár rokov po skončení seriálu sme s kamarátmi začali chodiť na rôzne čundre, lebo sme už vtedy mali veľmi radi turistiku. Večer sme ako mladí chalani skončili v krčme. Nikdy som nemal problém rozprávať sa s kýmkoľvek, kto si prisadol k stolu. Párkrát sa mi stalo, že mi ľudia v krčme hovorili, že som celkom normálny. Vďačím však za to svojim rodičom, ktorí ma držali nakrátko.

Známy herec sa vo voľnom čase venuje aj vysokohorskej turistike. FOTO: Archív M. L.

Pôsobíte vyrovnane a spokojne. Nakoľko je vo vašej brandži podľa vás dôležitá pokora?

Pokora má v mojom živote veľké miesto. Je to jedna z vecí, ktoré mi tiež otec vtĺkal do hlavy. Pokora by mala byť jednou z hlavných vlastností ľudí, či už je to robotník na stavbe alebo svetová tenisová hviezda. Je to úplne jedno. Keby túto vlastnosť malo 90% ľudí, tak by sme mali úplne iný svet. Nehovoriac o tom, že túto pokoru v sebe nemá 99% našich politikov.

Účinkujete v divadle Astorka. Vyhovuje vám oproti SND skôr komornejšie prostredie menšieho divadla?

Hral som štyri roky po vysokej škole v martinskom divadle. Mal som možnosť pocítiť atmosféru veľkého javiska. Má to svoje obrovské výhody, je to o čosi monumentálnejšie. Dvakrát som hosťoval v SND. Musím však povedať, že mne vyhovuje štýl menšieho javiska, lebo ten kontakt s divákom je oveľa intenzívnejší. V Astorke sme od diváka vzdialení azda len na dva metre. Interakcia v menšom divadle je intenzívnejšia a silnejšia. Tým, však nechcem povedať, že v SND interakcia nie je.

Občas sa mi trasú ruky aj nohy, najmä keď mám pod sebou 700 metrovú stenu. 

Mnohí herci pôsobia dlho mlado a vitálne. Ako sa staráte o svoje zdravie?

Moja manželka je zdravotná sestra a navyše bývalá akrobatická rock and rollistka. Najprv vám prezradím o sebe všetky negatíva. Nemám rád fitnescentrá a vôbec necvičím pravidelne. Cvičím veľmi zriedkavo. Oveľa radšej v letných mesiacoch chodievam na bicykel. Keď sú deti v škole a manželka v práci, tak vybehnem na bicykel aj sám. Milujem svoju chalupu na Kysuciach a keď som tam, tak nedokážem obsedieť štyri hodiny pri ohni a len popíjať, ale musím neustále niečo robiť. Buď ideme na nejakú túru alebo manuálne pracujem. Idem na drevo do lesa a potom ho rúbem. Som v pohybe aj desať hodín denne. Takýmto spôsobom si dávam do tela. Plus milujem lyžovanie a vysokohorskú turistiku cez leto.

A čo strava? Dbáte na zdravý jedálniček?

Nedodržiavam nejakú špeciálnu diétu. Snažím sa jesť čo najviac ovocia a zeleniny. Jem menej mäsa a veľmi mi chutia ryby. Neprejedám sa už mäsovými výrobkami. Kedysi som mal takmer každý deň na obed rezeň alebo biftek. Dnes už žijem striedmejšie.

Dohliada vaša manželka aj na vaše preventívne prehliadky? Alebo ste v tomto smere zodpovedný?

U nás opäť platí porekadlo, že zubárove deti chodia štrbavé. Manželka je zdravotná sestra u detskej lekárky, ale keď som sa rozhodol pre nejaké zdravotné prehliadky, tak som si ich vymyslel sám. Manželka mi ich však potom vybavila. Spočiatku som bol hypochonder. Máme priateľku, ktorá robí v nemocnici na Antolskej. Vravela nám, že je v šoku, koľko mladých ľudí ma po otvorení pri nejakej operácií zistený nádor. Rakovinové ochorenia postihujú dnes čoraz mladších ľudí a je pravdou, že prevencia je nesmierne dôležitá. Už pred desiatimi rokmi som si dal preto urobiť kolonoskopické vyšetrenie, ktoré našťastie dopadlo dobre. Vtedy mi lekár povedal, že mám na desať rokov pokoj. Dnes zvažujem, že pôjdem na kolonoskopiu opäť. Prevenciu netreba podceňovať, lebo podľa mňa dokáže doslova zachrániť život.

Matej Landl najradšej oddychuje na svojej chalupe. FOTO: Archív M. L.

Ako sa vaša hypochondria prejavovala v praxi?

Ak mám nádchu, tak z toho nerobím žiaden väčší problém. Som hypochonder vtedy, ak ma začne pichať čosi v ľavom boku okolo ľadviny. To už mám hystériu, či nemám rakovinu. Keď som bežne chorý,  neumieram na soplík. My herci beháme po javisku, aj keď máme teplotu 39 stupňov Celzia. Minulý rok som dokonca odohral predstavenie s roztrhnutou achilovkou. Z tohto pohľadu hypochondrom nie som. Skôr mám strach z nádorov a podobných nepríjemných zdravotných problémov.

Podobné zranenie ste mali už aj v minulosti. Chodili ste o barlách. Čo sa vám stalo?

Som úplný špecialista. Pred pätnástimi rokmi som tancoval bosý írske tance. Týždeň predtým som ani nelyžoval, lebo ma seklo. Bol som nerozcvičený. A keď DJ pustil o druhej ráno Flatlyho, rozbehol som sa bosý na parket a začal som dupotať. Roztrhla sa mi achilovka na ľavej nohe. Operovali ma, no ešte predtým som to odšoféroval do Bratislavy. Bol som potom tri mesiace o barlách. Po pätnástich rokoch sa mi to zapakovalo na pravej nohe, paradoxne pri športe. Veľmi som obľuboval bedminton. Veľa ľudí si myslí, že bedminton je plážovým športom, opak je však pravdou. Je to podobné ako squash. Zapotíte sa ako v saune. V jeden deň sme sa v Košiciach išli pozrieť na bedmintonový turnaj a dve dámy nás s Majom Miezgom zavolali, či sa k nim nepridáme na zápas. Išiel som na kurt asi po trojminútovom strečingu. Počas zápasu sa mi roztrhla achilovka. Už som nemal barle tri mesiace, ale len šesť týždňov. Odohral som predstavenie v Košiciach a potom som si musel dať pauzu. Išiel som na operáciu a mal som ortézu podobnú lyžiarskej topánke. Zo zašitou achilovkou som však už po piatich týždňoch stál na javisku, s tým, že sme to zakomponovali do hry.

Ak ma niečo pichá, hneď ma chytí hystéria, či nemám rakovinu. 

Môžete po zranenej achilovke športovať alebo máte nejaké obmedzenia?

Všetci moji kamaráti ortopédi, s ktorými som svoj zdravotný stav konzultoval, mi povedali, že môžem hrať squash, bedminton a aj tenis. V mojom veku už ale nastupuje akýsi strach. Predsa len nie som ani právnik a ani scenárista, ktorý celý deň sedí za písacím stolom. Keby som sa neživil tým, že behám po javisku, tak by som sa s vervou pustil do ďalších bedmintonových zápasov. Mám však teraz voči športom väčší rešpekt. Človek sa pred takým väčším bedmintonovým alebo tenisovým zápasom musí rozcvičovať aspoň 15 či 20 minút. Lekár mi odporučil, že ak by som chcel hrať napríklad bedmintonový zápas, tak by som mal rozcvičovať a zahrievať aspoň hodinu. Ak je achilovka zošitá, tak sa už nemá prečo roztrhnúť. Pokiaľ človek samozrejme neurobí hlúpy pohyb. No, roztrhnúť achilovku si môžeme, aj keď ideme dole po schodoch. Človek si skrátka nevyberie.

Pred štyrmi rokmi ste absolvovali operáciu slepého čreva. Do nemocnice ste prišli v minúte dvanástej. Dokonca ste ešte s bolesťami odohrali poslednú klapku Hornej Dolnej...

Odohral som predstavenie, potom som išiel na nakrúcanie Paneláku a ešte som nakrúcal Hornú dolnú, kde už som mal ukrutné bolesti. Ledva som sa vedel postaviť pred kameru na ostrú klapku. Doteraz si pamätám scénu veľkej bitky. Vtedy som išiel za režisérom a poprosil som ho, že som síce bitku vyprovokoval, ale že sa z nej akože vytratím. Mal som totiž už nesmierne silné bolesti. Režisér na to pristúpil. Už to pre mňa znamenalo úplne peklo. Bol som zelený od bolesti. Nastúpil som do auta a ešte v tom žalostnom stave som šoféroval do Bratislavy. Keď ma manželka zbadala vo dverách, okamžite volala do nemocnice. O hodinu ma už operoval primár. Keby som vraj prišiel o päť minút neskôr, tak mi mohol slepák prasknúť.

Matej Landl pochádza z krasokorčuliarskej rodiny, on sám miluje hory. FOTO: Archív M. L.

Vyzerá to, že máte veľké šťastie. Veď aj pred dvomi rokmi do vás v protismere narazilo nákladné auto. Čo sa presne stalo?

Ten, kto to nezažije, nepochopí. Našťastie sa nikomu nič nestalo. Nešli sme veľmi rýchlo, po úzkych cestách, kde sme v tom čase často jazdili. Nákladiak šmyklo, pretože bol priveľmi ľahký, no hoci sa snažil pribrzdiť, hodilo ho to do mojej strany. Spredu do nás narazil a nárazník tej liazky mi skončil asi päť centimetrov od hlavy. Našťastie som mal požičané auto s veľkou karosériou. Policajti vraveli, že keby som sedel v inom aute, tak by ma z neho museli zoškrabávať. Prešlo mi vtedy hlavou všetko možné. Už som tu nemusel byť. 

Aj s druhou manželkou ste sa zoznámili tak, že do vás autom narazila. Vy to snáď privolávate...

Je to pravda. Mala požičané auto svojej mamy, ktoré nárazom do môjho vozidla zdeformovala a vyzeralo to, akoby v stovke nabúrala do múru. Bola veľmi nešťastná a začala plakať. Bola však veľmi milá, zlatá a páčila sa mi. Mne sa nič nestalo, len som mal trošku pokazený nárazník. Keďže veľmi plakala, tak som ju objal, lebo mi bola veľmi sympatická hneď na prvý pohľad. Na druhý deň po nehode sme sa stretli v nákupnom centre na káve, aby sme si vymenili technické údaje ohľadom poistiek. Pôvodne sme si mali sadnúť na 15 minút. Niečo sa udialo a napokon sme tam sedeli takmer štyri hodiny. Na druhý večer som ju pozval do divadla. Potom nastal nejaký chemický proces v tele, ktorý sa volá láska a už to bolo. Ady Hajdu sa nám smial, že sme boli rýchlejší ako v telenovele. Nehoda sa totiž stala 2. júna a v auguste sme už spolu bývali.

Máte troch synov. Staráte sa o nich a vediete ich k zdravotnej prevencii o to viac, že vaša žena pracuje v zdravotníctve?

Prvého syna mám z prvého manželstva. Jakub má 26 rokov. Manželka má zas z predchádzajúceho vzťahu syna Joja, ktorý s ňou bol ako trojročný v aute, keď do mňa nabúrala. A spolu máme štrnásťročného Maťa. O zdravie celej rodiny sa samozrejme stará Janka. Hoci nemá vyštudovanú medicínu a nemá diplom, za tých pätnásť rokov vie toho takmer toľko ako detské lekárky. Manželka je veľmi šikovná a stará sa o zdravie nielen našich detí, ale aj rodičov a súrodencov, susedov, priateľov...

Vaša mamička Eva si dodnes neodpustí cigaretku či kvalitný alkohol. Ako ste na tom vy? Ste abstinent alebo dokážete zhrešiť?

To, že moja mama fajčí celý svoj život, je pravda. Má osemdesiatšesť rokov a nikdy neprestala. Stala sa jej približne pred desiatimi rokmi jedna veľmi kuriózna situácia. Bola na návšteve u rodiny. Jedna pani s ňou išla na terasu, kde mama fajčila a pritom hovorila, že by mala prestať fajčiť. Tá teta jej vtedy povedala: „Evička, ty už neprestávaj! Lebo v tvojom veku sa už neprestáva fajčiť. Všetci, ktorí tu prestali fajčiť, do pol roka zomreli.“ Mama nepohrdne alkoholom. Majú babskú partiu, s ktorou debatujú aj tri hodiny. Za ten čas ale vypijú maximálne jeden pohárik ginu s tonikom. Ja osobne nie som abstinent. Pivo si dám raz za čas v lete, keď ideme na cyklotúru. Pijem ho striedmo, lebo z toho rastie brucho (smiech). Na drevenici nepohrdneme borovičkou a v Bratislave si sem tam dám nejakú kvalitnú whisky s ľadom. Ady Hajdu ma naučil piť kvalitné víno. On je veľký odborník na vína. Mohol by byť someliér.

Pivo pijem iba občas, rastie z toho brucho.

Pomáha vám pohár vína po predstavení?

Veľakrát sa mi stane, že prídem domov po predstavení a manželka povie, či si nedáme vínko. Keď si otvoríme fľašku, ona si dá deci a o pol desiatej zaspí. No a ja tú fľašu predsa nenechám vyvetrať (smiech).

Boli ste 36 rokov tuhý fajčiar. Napriek tomu športujete. Nemali ste niekedy problém s dychom? Zvládali ste športy aj napriek fajčeniu?

Pred štyrmi rokmi som ešte ako tuhý fajčiar veľmi nepekne kašľal, tak ma manželka poslala na vyšetrenie pľúc. Sám som sa bál, či tam nebudem mať nejaký nález po toľkých rokoch. Išiel som na pneumologické vyšetrenie. Keď som do toho valca, kde sa meria kapacita pľúc po tretíkrát dýchol, tak sa lekárky začali prekvapene tváriť. Doktorka sa ma opýtala, či som športovec. Prezradil som jej, že lyžujem a bicyklujem. Povedala, že mám na svoju výšku neuveriteľne veľkú kapacitu pľúc. Potom mi robila aj röntgen, kde som zažil veľmi komickú situáciu. Pokiaľ mi ten snímok vyhodnotili, tak som mal 15 minút voľného času. Pani lekárka mi vtedy hrubším hlasom navrhla. „Pán Landl máme 15 minút času. Poďte so mnou, pôjdeme si zapáliť“(smiech). Tak sme vonku vyfajčievali. Snímok bol našťastie negatívny a všetko bolo v poriadku. Prestal som fajčiť najmä kvôli tomu, že mi to už nerobilo dobre. Škaredo som každé ráno kašľal, až to bolo nechutné. Ešte pred rokom som sa dokázal rozkašľať aj na javisku, čo je teda veľký problém. Keď dostanete takýto záchvat, tá minúta pôsobí na diváka, ako keby ste kašľali trištvrte hodiny. Naozaj som sa aj bál, napokon mám štrnásťročného syna, ktorého by som si chcel ešte dvadsať či tridsať rokov užiť. Našťastie prišil do módy elektronické cigarety, takže už rok nefajčím klasické. Konečne som vo svojom veku dostal rozum. Cítim sa oveľa lepšie.

Veľa fajčiarov, ktorí skoncujú s cigaretami, majú problém, že priberú. Ako ste na tom vy?

Pribral som päť kilogramov. Momentálne ich s veľkými problémami zhadzujem. Dokonca som sa stavil, že do polovice augusta by som chcel mať opäť svoju ideálnu hmotnosť. Podľa svojej výšky by som mal mať 72 kilogramov. Momentálne mám 79 kilogramov. Inak, pred dvomi rokmi sa mi to aj podarilo. Za päť týždňov som zhodil osem kíl. 

Ako sa vám to podarilo?

Neobmedzujem sa nijako špeciálne a ani nedržím prísne diéty. Pri predošlom chudnutí som úplne vylúčil alkohol. Nepil som pivo, víno a ani tvrdé. Vyhýbal som sa aj sladkým nápojom. Pil som iba minerálky a neochutené bylinkové čaje. A jedával som predovšetkým delenú stravu. Čiže som si dal mäso či rybu s anglickou zeleninou. Keď som mal nočné nájazdy na chladničku, lebo my herci zvyčajne prídeme po predstaveniach hladní, tak som si dal päť plátkov šunky s paprikou, ale bez chleba. K tomu som však aj trikrát do týždňa sadol na bicykel a dal 40 kilometrov smer Vysoká na Morave. 



Partneri portálu

  • Logo partnera
  • Logo partnera
  • Logo partnera
  • Logo partnera