Zaslúžite si vypnúť a zažiť niečo krásne. Bez výčitiek svedomia

Vezmite svoju hlavu do divadla. SND pripomína, aby sme nezabúdali na psychohygienu

Slovenské národné divadlo v apríli spustilo kampaň Vezmite svoju hlavu do divadla, ktorou sa pripája k dlhodobej osvete Všeobecnej zdravotnej poisťovne o potrebe starostlivosti o duševné zdravie. 

SND chce kampaňou apelovať na to, aby sme nezabúdali na zdravie svojej mysle a pripomenúť, že návšteva divadla môže byť jednou z foriem mentálneho odpočinku.

Potreba povzbudiť ľudí, aby v ťažkých časoch nezabúdali na psychohygienu, vzišla z emócií a prežívania, ktoré po dvoch rokoch pandémie a vypuknutí vojny na Ukrajine trápili aj ľudí v SND. Viac hovorí v rozhovore riaditeľka komunikácie SND Barbora Šajgalíková.

Aké časy prežívame – v divadle aj v osobných životoch?

Všetci cítime enormný tlak. Máme za sebou dva roky v pandémie, počas ktorých mnohí ľudia museli siahnuť až na dno svojich síl a ktoré sa asi najhoršie odrazili na mladých ľuďoch, tínedžeroch a senioroch, teda najmä ľuďoch, ktorí nie sú v produktívnom veku. 

Práve túto skupinu ľudí zasiahla pandémia extrémne. Nemali možnosť sa z nej vymaniť a zrazu sa ocitli vo väzení vlastných životov, hnaní existenčným strachom. Myslím si, že veľmi veľa ľudí utrpelo a všetky dôsledky tohto obdobia ešte ani nedokážeme odhadnúť. 

A v čase, keď to už vyzeralo nádejne, keď sme dúfali, že situácia sa uvoľňuje, že sa môžeme konečne nadýchnuť, príde jar a bude lepšie, tak vtedy prišla správa o vojne na Ukrajine. Niečo ešte oveľa strašnejšie ako všetko, na čo sme boli doteraz zvyknutí. 

Prebudili sme sa do situácie, na ktorú sa nedá pripraviť. To, čo v súčasnosti prežívame, je najhoršie obdobie existenčných strachov, ktoré naša generácia kedy zažila. 

Ako ste sa s tým vyrovnávali?

Myslím si, že tak ako všetci ostatní, aj ja som si prešla rôznymi fázami, ako sa s tým vyrovnať. Na začiatku to bola úplná paralýza, prvé dni som strávila len čítaním správ a zvažovaním únikových a záchranných možností.

Potom som postupne začala tento stav vstrebávať, až kým to neprerástlo do zvláštneho stavu akceptácie – nazvala by som ho ako “nový normál”. Ale tento “nový normál” bol poznačený výčitkami svedomia, či môžem nastúpiť späť do svojho života plného každodenných radostí, alebo povinností, keď o niekoľko kilometrov ďalej zomierajú ľudia.

Zhodou okolností som navyše krátko po vypuknutí vojny išla na dlho plánovanú cestu do zahraničia. Po celý čas, čo som tam bola, som cítila výčitky svedomia, že som zažila niečo pekné. Že sme sa prechádzali na slnku po nábreží, videli skvelé výstavy, večer strávili v opere, jedli v dobrých reštauráciách, akoby vojna neexistovala. 

Keď som sa vrátila naspäť, snažila som sa s týmito pocitmi vysporiadať. Pýtala som sa sama seba, nakoľko môžem reprioritizovať svoj život, aby som v ňom našla priestor na to, aby som vedela pomôcť ľuďom, ktorí to potrebujú. Myslím, že to prežívalo alebo aj ešte stále prežíva veľa ľudí, výčitky svedomia, či robíme dosť tlak na psychiku ešte zvyšujú. 

Už vtedy hovorili ľudia, ktorí majú s riešením dlhodobých kríz skúsenosti o tom, že počiatočný entuziazmus nádejných dobrovoľníkov onedlho opadne a v priebehu týždňov, mesiacov a snáď nie rokov, je čoraz ťažšie v sebe nájsť silu nato, aby sme dokázali podávať rovnaký výkon. Dôležité je si rozložiť sily, aby sme v rámci možností dokázali pomáhať iným dlhodobo. Aby sme neostali pri počiatočnej emóciou vyvolanej jednorazovej reakcii, ale dokázali jeden od druhého prevziať štafetu pomoci, ktorá bude dlhodobo potrebná.

Čo môže pomôcť v tejto situácii?

Veľmi dôležité bolo si uvedomiť, že výčitky svedomia situácii nijako nepomáhajú. Jediné, čo v mojom živote viem urobiť je rozložiť sily medzi povinnosti tak, aby sa tam včlenila aj táto ďalšia. A “rozložiť sily” v sebe nesie jeden zásadný predpoklad. A tým je, že vnútornou silou vôbec disponujeme. 

Nepoviem nič nové, keď poviem, že táto sila sa obnovuje vtedy, keď sa o seba staráme a keď si popri povinnostiach doprajeme aj mentálny a fyzický oddych. Aj v týchto vyhrotených situáciách je dôležité, aby sme na to mysleli. 

To je posolstvo, ktoré chceme povedať aj našou kampaňou Vezmite svoju hlavu do divadla a ktoré tak akosi prirodzene vyplynulo z našej skúsenosti a prežívania situácie. 

Čo je jej cieľom?

Ľuďom chceme pripomenúť, že zvlášť v týchto ťažkých časoch je dôležité starať sa o svoje duševné zdravie. Že si zaslúžia vypnúť, oddýchnuť, zažiť niečo krásne bez výčitiek svedomia. A že to môžu nájsť aj v divadle. 

Neznamená to, že sa máme tváriť, že sa nič nedeje a ignorovať realitu. Ale rovnako v našich životoch potrebujeme aj katarzné momenty, ktoré nám môže priniesť práve stret s umením. Podtitulom kampane “aby vaše srdce mohlo ďalej pomáhať” chceme vyzvať aj na empatiu, súcit, pomoc, ľudskosť. 

Akú úlohu v tom môže mať divadlo?

Potrebujeme odpútať svoju myseľ od začarovaného kolotoča zlých a ešte horších správ. Je veľmi dôležité, aby sme sa od nich z času na čas odstrihli a aby sme si vedome dopriali niečo, čo ich vyváži. 

Každý má na to vyrovnanie tejto hladiny vlastný spôsob, a ja si myslím, že všetky sú funkčné. Niekto medituje, niekomu pomáha viera, niekomu šport, ale určite je veľa ľudí, ktorí svoju psychohygienu nachádzajú pri strete s umením. Či v divadle, na výstave, na koncerte, pri čítaní kníh alebo v kine. A ja by som ich v tom veľmi rada podporila. 

Veľa ľudí si psychohygienu v divadle pravdepodobne predstavuje na komediálnych tituloch. V repertoári Slovenského národného divadla sú však aj hry, ktoré otvárajú vážne a ťažké témy. Čo by ste odporučili vidieť? 

Myslím si, že je to veľmi individuálne. Niektorí ľudia v tomto extrémnom pretlaku katastrofických správ naozaj potrebujú len abstraktnú krásu, niečo, pri čom nemusia myslieť na nič a len sa nechajú unášať nádherou tanca, pohybu a hudby. Im by som určite odporúčala navštíviť niektoré z našich baletných alebo operných predstavení. 

V apríli bude v balete premiéra štyroch ikonických choreografov v jednom komponovanom predstavení Rukopisy majstrov. Sú to choreografie, ktoré na Slovensku ešte nikdy neboli uvedené, takže sa na toto predstavenie obzvlášť teším. V opere v tejto sezóne najviac rezonuje naša nová inscenácia La traviaty, ktorá sa teší mimoriadnemu diváckemu záujmu.

Potom máme činoherné predstavenia, ktoré nás svojim príbehom dokážu dostať do úplne iného sveta. Ten môže byť aj odľahčený, ale bez toho, aby stratil hĺbku. Takým je napríklad naše nové predstavenie Kým prídu Stouni…. Myslím, že neurazí náročného diváka, no zároveň je plné pozitívnej energie a ikonickej hudby. Ukázalo sa, že náš činoherný súbor má veľa veľmi zdatných hudobníkov. 

A nakoniec, určite máme aj predstavenia, ktoré nás dokážu odpútať od ťarchy týchto dní aj napriek tomu, že hovoria o ťažkých a vážnych témach. Takým je napríklad nesmierne silná inscenácia Milada o Milade Horákovej. Myslím, že aj v týchto časoch, môže byť toto predstavenie veľkým zdrojom inšpirácie a sily. Je to príbeh ženy, ktorá nám svojim životom ukázala, aký veľký vplyv dokáže mať jeden človek, keď svoj život zasvätí boju za spravodlivosť. Silných a inšpiratívnych príbehov máme v našom repertoári veľa. Verím, že si v našom divadle každý nájde to, čo mu je blízke. 

Pozývate ľudí, aby prišli do divadla načerpať energiu. Kde ju však berú tí, ktorí stoja na javisku? Čo pomáha hercom?

Možno sa to bude zdať ako veľmi jednoduchá odpoveď, ale sú to práve diváci. Sú to ich reakcie, nadšené potlesky, standing ovation, ktoré hercom dodávajú pocit zmysluplnosti svojej práce. Spätná väzba im v čase pandémie nesmierne chýbala. 

Javisko sa nikdy nepýta umelca ako sa má a či ešte vládze. Na javisku každý musí vládať, bez ohľadu na to, čo prežíva doma a v súkromí. Tá energia a odmena, z ktorej naši umelci žijú, je divácka odozva. Cítime ju každý deň v sálach a musím sa poďakovať našim divákom, že ňou nešetria, dávajú ju pocítiť a je vidieť, že ten čas pandémie a zatvorených divadiel už bol neznesiteľný. Diváci potrebujú svoje javisko tak, ako divadlo potrebuje svojich divákov.



Partneri portálu

  • Logo partnera
  • Logo partnera