Zuzana Haasová o darovaní krvi: Dvakrát mala na mále, nakoniec to zvládla bez transfúzie

Herečka Zuzana Haasová (39) má momentálne viac času venovať sa nielen dcére, ale aj svojej diagnóze. Vďaka nej sa ihiel nebojí a vyzýva aj verejnosť, aby sa nebála darovať krv. Hrdinkami v jej živote, ktorý označuje ako „challenge“, sú mama a dcéra Romi.

Ako na vás vplýva súčasná situácia ohľadne koronavírusu? Čo vám v karanténe chýbalo a čo vám naopak dala?

Ja nie som človek, ktorý doma sedí a smúti, že čo bude, ak... Našla som si v tom pozitívum a venujem sa sama sebe, svojej dcére a mamičke, s ktorou momentálne bývame. Romi čakajú talentové skúšky a prijímačky na strednú školu, takže sa na ne spolu pripravujeme. 

Veľmi mi však chýbajú osobné kontakty s deťmi. S divadlom Haaf chodíme po celom Slovensku, hráme, čítame, komunikujeme, spievame, toto mám na tom najradšej, a teraz to chýba. No a čo mi tento vírus dal? Ja si myslím, že to celé má hlbší zmysel, ako len ten strach o život. Viac sme s blízkymi a užívame si jeden druhého.

Odzrkadlilo sa to na vašej práci?

Áno, moja práca bola totálne ovplyvnená, stopnutá, vystúpenia sa mi presunuli na neurčito. Keďže som nemohla so svojím divadlom chodiť a hrať hudobné predstavenia na verejnosti a po knižniciach, ani čítať deťom rozprávky naživo, presunula som sa do online priestoru a čítam každý deň tam. 

Jednak pre jednu televíziu, kde zároveň so sestrou robíme pre deti rôzne "workshopy Cirkus Romána" a tiež na mojej oficiálnej stránke na Facebooku a na Instagrame, doobeda, keď si rodičia potrebujú oddýchnuť alebo keď práve pracujú, či ich deti ešte samé čítať nevedia. No a na nočné čítanie prichádzajú na rad dospelí. Im čítam motivačné knihy, už máme rozčítanú druhú a komunikujú so mnou videohovormi. Smejeme sa a máme každý večer kultúrny program.

 
Vie sa o vás, že máte diabetes mellitus 1 typu. Ako ste na tom teraz?

Paradoxne, teraz počas korony som mala naozaj čas venovať sa aj mojej „cukrovečke“. Diabetes mellitus je totiž najmä o pravidelnosti. A keďže ja som herečka a veľa spievam v mojej kapele, často vystupujem do noci, tá pravidelnosť tam nie je a to sa odzrkadľuje aj na mojich výsledkoch.

Teraz sa však viem pravidelne najesť, odmerať si hladinu cukru a viac sa odsledovať. V minulosti som sa venovala všetkému možnému, ja som vždy fascinovaná všetkým, čo robím a potom zabúdam na všetko ostatné, dokonca napríklad aj piť vodu. Momentálne mám na seba čas, tak pravidelne jem, nastavujem si na pumpe dávky inzulínu a nájdem si každý deň chvíľu aj na cvičenie. Dovtedy boli moje dni čistá improvizácia (smiech).

Aký máte postoj k hrdinstvu a k hrdinským činom? Považujete niečo zo svojho života za hrdinstvo?

Zažila som všelijaké situácie a to, že som ich prežila a zvládla, ma posunulo ďalej. Samú seba si vážim za to, že som tieto prekážky prekonala a hovorím si, že už horšie sa mi stať nemôže. Beriem všetko, čo príde s pokorou a uvedomujem si, že to nie je náhoda koho a prečo stretnete. A že tým pádom určite prekonáme aj toto, čo sa teraz deje, len si na seba musíme dávať pozor. Ak si vážite samých seba, tak ste predsa superhrdinom sám pred sebou.

 
Máte vo svojom okolí nejakých svojich hrdinov?

V ľudskom svete mám určite svojich hrdinov, jedným z nich je moja dcéra Romi. Ona totiž všetko to, čo som zažila ja, zažila spolu so mnou a to ako dieťa. Teraz už má síce 15 rokov, ale tie udalosti z minulosti ju posilnili natoľko, že teraz vie často ona posilniť mňa a to je úžasné a ja ju obdivujem.

V detstve bola mojou obľúbenou hrdinkou moja mamička. Ona v roku 1988, keď som dostala cukrovku a nikde neboli o tejto chorobe žiadne informácie, to celé zvládla na jednotku. Aj vďaka nej robím teraz o tejto chorobe osvetu, pretože ma tak vychovala že nie som nikdy obeťou, ale hrdinkou a špeciálnou bytosťou.

A vidím to aj dnes, na jej názoroch, keďže teraz žijeme spolu, že je to stále moja superhrdinka a že nás so sestrami dobre vychovala (úsmev). Sme trošku uletené, trošku vážne, ale múdro premýšľajúce, zároveň držíme pokope a máme utužené vzťahy. Ja to volám, že sme „Haas mafia“ (smiech).

A čo postavy, ktoré ste vy hrali alebo vymysleli? Je medzi nimi nejaká hrdinka, na ktorú rada spomínate?

Prvá, ktorá mi hneď napadla, je kráľovná v predstavení Princezná Burgundská. Nikdy v živote som nebola charakterovo taká, aká je táto postava, bolo to nesmierne ťažké zahrať. Mne sa však podarilo z tejto postavy a samotnej scény vytvoriť niečo, pri čom sa diváci zasmiali.

A vtedy som pochopila, že síce môžem hrať seriózne postavy, a aj ich hrávam, ale vždy je dobré tam vniesť trochu humoru. Negatívnych vecí je na svete veľmi veľa a zasmiať sa je niekedy pre niektorých ťažké. Preto aj v bežnom živote do komunikácie vkladám niečo, aby sa ten druhý aspoň pousmial a prebral môj nadhľad na veci.

Ak ten druhý umiera a my mu našou krvou zachránime život, prečo to neurobiť?

Diváci si vás pamätajú aj ako Soňu Jančovú zo seriálu Panelák. Nechýba vám tá hektika okolo natáčania denného seriálu?

Panelák som natáčala dlhé roky, až mi meno Sonička aj prischlo a keď ma tak niekto oslovil, normálne som sa otočila a reagovala aj na toto meno (smiech). Na začiatku natáčania, keď som ešte nebola zvyknutá na ten nápor, tak som si často aj poplakala.

Tých textov, čo som denne dostávala bolo neúrekom. To nebolo pár strán, ale bolo ich hneď aj tridsať a tie som dostala povedzme podvečer a na druhý deň som ich musela vedieť.

Ja som však taká „challenge-ová“, máte proste nejakú výzvu, ktorú musíte prekonať a pre mňa je môj život jeden veľký „challenge“, čiže výzva, ktorú musím zvládnuť. No a ja som zvládla aj tento obrovský nápor.

Bolo síce obdobie, keď som ani nespávala, nemala som na to jednoducho čas. Prišla som v noci z koncertu The Susie Haas Band, ráno dcérka, škola, rýchlo som hrala rozprávku a potom som utekala na pľac točiť, večer dcérka, krúžky, učenie a aj ja som sa učila texty a na druhý deň odznova.

Dnes už viem, že väčší obdiv voči sebe mám, ak robím veci tak, že mám čas sa usmiať, rozosmiať ľudí a mať pozitívnu energiu okolo seba. A to sa dá len vtedy, ak máte čas aj na seba. Nie je hanba povedať, že niečo nestíham, alebo mám toho veľa. Treba si aj oddýchnuť a povenovať sa sebe. Sú niekedy aj náročnejšie dni, nikdy sa nesťažujem. Základ je byť vďačný. 

Je čas na hrdinské skutky. Zisti, ako môžeš aj ty zachrániť život.

Zmenil sa vám v tejto situácii pohľad na hrdinstvo? Kto sú pre vás hrdinami dnes?

Lekári boli pre ma hrdinami odjakživa, a tí, ktorí mi niekoľkokrát zachránili život a sú tu pri mne stále. A to nie je len dnes, oni čelia boju s chorobami stále. Hoci teraz tu máme nový vírus, tých vírusov, ktoré môžu ublížiť ľuďom a aj lekárom, je veľmi veľa. Obdivujem aj ľudí, ktorí sa rozhodli pomáhať a nikomu o tom ani nehovoria. Každý má tie svoje výzvy, ktoré musí prekonať.

Podporujete darcovstvo krvi, prečo?

Moja mamička je pravidelnou darkyňou krvi, so sestrami sme to vnímali podprahovo ako veľmi výchovné, dostala aj mnoho ocenení. Preto som sa hneď, ako som dovŕšila 18 rokov, vybrala tiež darovať krv. Pani doktorka ma však otočila na päte, že s cukrovkou darovať krv nemôžem.

Ja som to však pravidelne skúšala, hovorila som si, že dnes ich "ogabem", doba určite pokročila, veď kedysi mi hovorili aj to, že s cukrovkou nebudem môcť mať deti a predsa mám Romi. Ja mám „iba“ chronický stav nie akútnu chorobu. No lekári mi potom vysvetlili, prečo by som práve ja krv nemala darovať, tak som sa s tým zmierila a zamerala som sa skôr na tú osvetu.

V podstate to vnímam tak, akoby som v tom kresle sedela ja. A verím, že namotivujem ďalších ľudí, aby sa nebáli a išli krv darovať aj v tejto situácii, ktorá je síce trochu obmedzená, ale to len preto, že ľudia nevedia, čo môžu a čo nemôžu. Je to však jednoduché, sadnete do auta, dáte si rúško a rukavice a idete darovať krv na to isté miesto, kam ste chodili predtým.

 
Ako diabetička ste zrejme zvyknutá aj na ihly.

Presne tak, ja som už zažila všelijaké ihly od roku 1988, a nie som jediná. S nadsázkou zvyknem hovoriť, že ja by som vedela aj susedovi pichnúť injekciu do zadku, lebo to ovládam. Rovnako som k tomu viedla aj dcéru, dokáže mi podať kanylu, inzulín, či zmerať glykémiu a z lekárov či odberov krvi strach nemá.

Je to možno len ten predsudok, že do človeka pichnú ihlu a to musí bolieť, ale môžeme si povedať, hlavne, ak ide o krv, že prečo by to človek jednoducho nezvládol. Hlavne, ak ten druhý umiera a my mu našou krvou zachránime život. Jaaaj, keby som mohla aj ja...

Potrebovali ste niekedy vy sama cudziu krv?

Ja to síce zhodím na „obyčajný“ cisársky rez, ale bola som dvakrát v takom stave, že už pre mňa krv mali pripravenú, no nakoniec to moji lekári a môj organizmus zvládol bez nej. Ja darcovstvo krvi vnímam ako niečo prirodzené, máme krv, máme jej veľa, tak pustime žilou!